Konečné riešenie mužov-vykorisťovateľov

Feministky prebrali pomerne veľa z arzenálu marxizmu-leninizmu. Patrí sem aj obraz nepriateľa, kde je muž prirodzeným (už len tým, že je muž) vykorisťovateľom ženy a preto s ním netreba mať žiadne zľutovanie. "Robila som mu otroka!" vyhlási (veľmi nepremyslene) manželka populárneho televízneho moderátora Rosáka a feministky majú o "vážny" argument navyše. Pretože ony berú (tak ako to je v totalitných ideológiách samozrejmosťou) všetko vážne, humor, nadsádzku a iróniu na smrť nenávidia. Pre takzvané "flagelantské civilizácie" (ktoré sa s obľubou bičujú domnelými vlastnými hriechmi) je typické, že financujú vlastných vrahov. Tak sa československá prvorepubliková demokracia podpísala pod financovanie komunistických poslancov, ktorí sa chodili do Moskvy učiť "jak vám zakroutit krkem".

Rovnako dnes vyspelé demokracie (kam už patríme) financujú "rodové štúdie", kde je hlavné zadanie v hľadaní dôkazov o vykorisťovateľskej úlohe mužov. Ich cieoľm je dokázať že klasická rodina (základ štátu) je nepotrebná. Mnohé feministické "výskumníčky" z našich spoločných daní znášajú na kopu "dôkazy", ktoré potom iné "filozoficky" vystužujú (napr. v Centre rodových štúdií Filozofickej fakulty Univerzity Komenského). Príkladom by mohla byť feministkami glorifikovaná štúdia Jessie Bernardovej, ktorá v roku 1972 dokazovala, že muži sú v manželstve vlastne parazitmi žien, keďže sú ako ženatí menej depresívni než ženy. Trvalo tridsať rokov kým na veľkom, viac ako desaťtisícovom, súbore dokázal austrálsky psychológ David de Vaus, že manželstvo rovnako prospieva ženám aj mužom.

Bernardovej výsledky sa ukázali ako metodická chyba. To zároveň dokazuje, že mnohé feministické mýty stoja hlavne na agresívnej interpretácii zámerne manipulovaných pseudo-výskumov. Proti tomu je možné postaviť len fakty, ktoré sú nespochybniteľné a ktoré si navyše môže overiť každý z nás. Stačí sa rozhliadnuť po blízkom okolí alebo nahliadnuť do zoznamu smútočných oznámení v novinách. Muži zomierajú skôr.

Podľa Štatistickej ročenky Ligy národov z roku 1939 bola očakávaná dĺžka života mužov/žien v Nemecku 59,9/62,8, v ČSR len 51,9/55,2 rokov a v ZSSR dokonca len 41,9/46,8 rokov. Vtedajší rekordéri vo Švédsku sa dožívali v priemere 63,2/65,3 rokov. Od tých čias sa rozdiel dožitia mužov a žien zväčšil v neprospech mužov! Pred takmer 70-timi rokmi to bolo v priemere 3,3 rokov, ale dnes je už na európskom kontinente rozdiel až takmer dvojnásobný. V Európe sa ženy dožívajú v priemere 81 rokov a muži len 75 rokov. Veď je to rozdiel 2190 dní! A kto by chcel zomrieť čo i len o deň skôr len preto, že sa bez vlastného rozhodnutia narodil ako muž? Mimochodom, George Sandová, ktorá hlásala právo žien na vášeň ako posvätnú silu, si tej vášne užívala o 27 rokov dlhšie, než jej veľká láska, klavírny virtuóz Frederyk Chopin. A mohli by sme úspešne diskutovať o tom kto ľudstvu priniesol viac.

Rozhodujúcim faktorom je teda vyššia úmrtnosť mužov. Následky v posune demografickej skladby obyvateľstva sú jasne dokladovateľné. V Prahe pripadlo v roku 1991 na 570 647 mužov presne 641 363 žien (teda viac ako 70 tisíc!). Mohli by sme toto mesto nazvať aj mestom vdov, pretože tie prevažujú svojich rovesníkov nad 50 rokov až šesťnásobne a tvoria 15% celej ženskej populácie v meste. O desať rokov neskôr v celej Českej republike bolo na 4 982 071 mužov až 5 247 989 žien, teda viac ako štvrť milióna žien.

Na Slovensku podľa údajov Štatistického úradu SR bolo v roku 1997 takmer o 150 tisíc mužov menej (v hlavnom meste Bratislave v roku 1993 bolo 52%, o desaťročie už 53% žien), pod čo sa podpisuje viac než trojnásobná úmrtnosť mužov v strednom veku ako žien (viď. Správa Štatistického úradu SR za rok 2004).

V Maďarsku ide o ženskú prevahu až takmer do výšky pol milióna. V Nemecku bolo už v roku 1955 o 3 milióny viac žien, čiže o 12% viac než mužov.

V Anglicku to boli vtedy 2 milióny žien navyše. Samozrejme, že musíme počítať aj s vojnovými stratami (v posledných dňoch 2. svetovej vojny bolo v Berlíne 2 700 000 obyvateľov, z toho dva milióny žien), ale tie v Anglicku neboli také veľké a navyše tento rozdiel sa v ďalších desaťročiach nezmenšuje, naopak. V USA sa rodí ročne približne o 100 000 viac chlapcov ako dievčat, ale tiež ročne zomrie 200 000 mužov. Deficit teda narastá ročne o sto tisíc.

Vysvetlenie je jednoduché

Je pozoruhodné ako sa feministky, tak citlivé na čo i len diskutabilnú psychickú ujmu u žien, ľahko zmierujú s vymieraním mužov ako niečím "samozrejmým". Tak ako podľa nacistov (ktorí na to zneužili a spotvorili učenie Darwina) musí nadradená rasa vždy zvíťaziť, aj feministky považujú za samozrejmé, že celá polovina ľudstva je určená na odpis. Samozrejme, že takéto do očí bijúce vyhladzovanie nie je možné prejsť mlčaním. Feministické "vedkyne" a im podobní preto prišli s univerzálnym "objavom", podľa ktorého za všetko môže mužský chromozóm Y. Ak by to bola pravda, potom by ale pomer úmrtností ostal po státisíce rokov stabilný, lenže on sa mení a ako sme dokladovali, narastá v neprospech mužov. Autori a najmä autorky komplikovaných dôkazov o dedičnom prekliatí mužov za ich "mužskosť" pritom ignorujú tiež základné biologické pravidlo, že pohlavie nie je konštantou ale premennou v živote daného druhu.

Nerodíme sa mužmi, či ženami pretože to chceme! U rybky zvanej Oryzias latipes, známejšej v Japonsku ako Medaka, dokonca dochádza po dodaní 10 mikrogramov prípravku Genistein k premene jej pohlavia oboma smermi a to opakovane. U ľudí vieme z Biblie len o dlhožijúcich mužoch akými boli Abrahám a Matuzalem. Z Illiady poznáme zase Nestora. A odrazu tu máme mužov, ktorí sa pomaly nedožijú ani dôchodku?

Vysvetlenie (ak by sme si s tým dali trochu námahy) je omnoho jednoduchšie, než ideologické konštrukcie o "dedičnom treste" mužov za ich pohlavie. Stačí uviesť fakty: Z 25-tich najhorších prác je 24 na 95-100% obsadených mužmi.

Dvojnásobok mužov je ročne diagnostikovaných na rakovinu prostaty ako žien na rakovinu pŕs a predsa výskum rakoviny prostaty dostáva len 21% rozpočtu výskumu rakoviny pŕs.

Dva z troch dolárov na zdravotníctvo idú na liečenie chorôb žien.

Toto sú údaje z USA, kolísky feminizmu. Zverejnila ich Clarissa Blair, študentka na Oklahomskej Univerzite, v pozoruhodnom článku "Modern feminism make no sense (The Oklahoma Daily, 1.9.1998). Nemusíme ani dodávať, že v celoštátnych médiách sa takéto názory nenosia a muži si už vôbec netrúfnu niečo takéto spomenúť. Zato o kampani aktivistiek za vyššie výdaje na boj proti rakovine prsníka informuje ochotne aj Scientific American (Jan., 1997) a rada sa na tejto téme priživila aj Hillary Clintonová vo vlastnej "first-lady kampani" (Int. Herald Trib., 28.4.1995).

K týmto údajom môžeme pridať vlastné:

Ako konštatovala vedecká konferencia o humánnej epidemiológii v Krakove (jún 2002) až 96% smrteľných úrazov v povolaní pripadá na mužov a 93,6 % rakoviny ako následok povolania postihuje opäť mužov. Konkrétne karcinóm pľúc vo ferozliatinárskej prevádzke v Istebnom zasiahol mužov desaťnásobne v pomere k ženám (574 prípadov ku 58)! Pridáva sa aj paradoxný jav, kedy hypertenzia ničí najmä manuálne pracujúcich mužov v strednom veku. Pre čínskych robotníkov sú primitívne podmienky práce príčinou až 5 000 úmrtí ročne (Newsweek, 16.6.2003). U ďaleko bezpečnejšie pracujúcich južných Kórejčanov je zasa pracovné vypätie a prepracovanosť príčinou, že už vo svojich 40-tich rokoch trojnásobne pravdepodobnejšie podľahnú chorobám zo stresu (Newsweek, 16.6.2003). Bolo by to zbytočné, ale pre feministky je nutné, opakovane pripomínať, že jedni aj druhí idú do tohto rizika preto, aby zarobili na živobytie rodiny. Takto by sa feministka neobetovala.

V celosvetovom meradle k tomu môžeme pridať rozsiahlu štúdiu v Anglicku (až 15 399 dospelých), ktorá jednoznačne potvrdila vyššie riziko infarktu u mužov. V sumárnej štatistike Anglicka a Walesu vedú v oboch hlavných príčinách úmrtí opäť muži (27% ku 21% v infarkte a 27% ku 23% v rakovine, The World in 1997). V Škótsku je dvojnásobná úmrtnosť mužov na choroby srdca, než žien; v Spojených štátoch to znamená 260 000 úmrtí mužov len v roku 2000 (Newsweek, 16.6.2003). S pribúdajúcim vekom sú muži častejšie než ženy náchylní zomrieť na komplikácie fraktúr spôsobených osteoporózou (trombózy, embolizácia, bronchopneumonia a i., viď J. Kocián -- Osteoporóza u mužů, 2004). Každý druhý muž po päťdesiatke na Slovensku trpí zväčšením prostaty a rakovinou semenníkov trpia už aj mladí muži (v tejto chorobe vedú celosvetovo Dáni, Newsweek, 16.6.2003). Rakovina prostaty je druhá najrozšírenejšia forma rakoviny u mužov a druhá najčastejšia s následkom smrti (okolo 30 000 ročne v USA). V celej škále príčin predčasných úmrtí od chorôb srdca, chronických pľúcnych ochorení, rakoviny pľúc a hrtanu, cirhózy pečene až po zranenia s následkom smrti vedú túto smutnú štatistiku celosvetovo muži.

Ďalšou kapitolou je fyzické ohrozenie mužov, ktoré muži berú automaticky na seba a pred ktorým ženy chránia. V Brazílii pripadá na jednu ženu 12 mužských obetí násilia v boji proti drogám a súvisiacich konfliktoch. Pre černošských mladých mužov v USA od 15 do 34 rokov je násilná smrť hlavnou príčinou úmrtí. Americkí muži bez rozdielu sú vystavení až 30-tim rôznym rizikovým situáciám v bežnom živote. Evolučne podmienená deľba úloh vedie aj k tomu, že u chlapcov a mladých mužov vo veku 15 -- 24 rokov je šesťnásobne väčšia pravdepodobnosť než u dievčat, že neprežijú pád z výšky, a štyrikrát väčšia, že zahynú pri dopravnej nehode. Muži teda prirodzene viac riskujú, pričom zisk z týchto objaviteľských činov prijímajú prirodzene obe pohlavia. Pri prírodných katastrofách ich obetavosť prináša až dvojnásobné riziko smrti oproti ženám.

Aké silnejšie pohlavie?

Je nepochybné, že muži sú vo vyspelých krajinách vystavení zvýšenému stresu. Svoje zohráva aj konzumný štýl života, kde "reklama tím, jak nám chce mermomocí prodávat štěstí, vytváří nakonec zástupy frustrovaných... Děti je nutí, aby jim pořídili lákavé hračky, ženy pláčou, že nemají hedvábně jemný krém ani pravý diamant. A oni se trápí." (Oliviero Toscani, Reklama je navoněná zdechlina, 2002)

Je nepochybné, že muži sú pod obrovským ekonomickým tlakom. Na jednej strane sa snažia plniť pôvodnú "živiteľskú" úlohu v rodine, na druhej sú ale súčasnými zákonmi (a možnosťami ich zneužitia) prakticky bezmocní proti vydieraniu s cieľom úplného ekonomického zničenia. Ako príklad uvediem prípad opísaný pani Helenou H. z Nitry, ktorá ma výslovne vyzvala, aby som ho zverejnil ako varovanie ostatným. Jej syn sa oženil s dievčaťom (ktoré tvrdilo, že je s ním tehotné) aj na naliehanie svojich rodičov, ktorí trvali na tom, že dieťa musí mať otca. Neskôr sa zistilo, že dieťa nie je jeho. Jeho mladá žena mala veľmi pestrú minulosť a bola pevne odhodlaná nevzdať sa svojich voľných sexuálnych vzťahov ani v manželstve. Keďže sa však medzičasom narodilo v manželstve aj druhé dieťa, muž sa snažil tortúru súžitia s ňou pretrpieť. Okrem ponižovania a bezcitnosti (napadla ho aj fyzicky) k tomu patrilo aj ekonomické zneužívanie, kedy sa mladá žena premenila na finančnú pijavicu. Kým manžel dobre zarábal a toleroval jej zálety, žila s ním. Ledva sa jej však zdalo, že si nájde mladšieho (bez ohľadu na deti!) a manželove zárobky sa jej málili, sama podala žiadosť o rozvod. Po ňom síce mladší milenec ušiel jej svadobným nádejam, ale čoskoro si našla náhradu. V súčasnosti sa zameriava hlavne na to, aby z bývalého manžela vyžmýkala aj zvyšok peňazí a dokonalo mu odcudzila deti. Mám pokračovať?

Veď ten príbeh je v rôznych obmenách už známy v desiatkach až stovkách prípadov. Výnimočnosťou je však svedectvo matky, ktorá hneď v úvode listu píše: "Doteraz sa nikto nezastal týraných a utýraných mužov". Pritom "ekonomické týranie" je jedným z uholných kameňov feministických kampaní proti mužom. Ženy však vlastnia viac ako 65% osobného vlastníctva a to aj tým, že sa dožívajú vyššieho veku, kedy si užívajú i manželov majetok.

Muž neprichádza o svoj majetok len smrťou, ale omnoho skôr rozvodom. Je známy fakt, že muži v drvivej väčšine odchádzajú zo spoločne vybudovaného domova s tým, že všetko prenechávajú bývalej partnerke. Úplne katastrofálna prognóza je v prípade, že tak stratia aj domov. Až 90% pražských bezdomovcov sú rozvedení muži! A za takejto situácie, prakticky na nule, je dnes ťažké neskončiť na dlažbe. A už len krok skoncovať so životom.

Samovraždy mužov ďaleko prevyšujú samovraždy žien. Na Slovensku tvoria až 84% (637 z celkového počtu 757 v roku 2001)! Najviac ohrození sú nezamestnaní muži nad 40 rokov. Vysoký počet týchto tragédií je aj v Litve, Maďarsku a škandinávskych krajinách. Vo Švédsku si denne siahnu na život štyri osoby, prevažne muži. Každý týždeň spácha v Británii samovraždu v priemere 12 mladých mužov vo veku od 15 do 24 rokov. Nuselský most v Prahe má za sebou desivú históriu 350 obetí samovražedného skoku, z toho len dve boli ženy.

K tomu sa najnovšie pridávajú (ako príslovečná posledná kvapka?) aj opakované agresívne kampane feministiek, ktoré vedú v konečnom dôsledku k ohrozeniu pozície mužov v práci (falošné obvinenia z obťažovania), strata domova (zákon o vykázaní) a strata elementárnej úcty vo vlastnej rodine (izolácia detí od otcov a vytrvalá kampaň o nepotrebnosti mužov v rodine). Keď takmer pred polstoročím "National Organization for Women" vyhlásila "Vojnu pohlaví" iste ani nedúfali, že v nej budú až tak úspešne v počte mužských padlých (dnes už milióny?). Ale aj členovia Srbského zväzu spisovateľov a cnostnej Srbskej akadémie vied by sa dnes tvárili urazene, keby sme dokladovali ako ich intelektuálna kampaň za "Veľké Srbsko" viedla k vraždeniu, znásilňovaniu o etnickým čistkám. A predsa sa to stalo.

Už sme uvádzali príklad muža, ktorý bol bývalou manželkou falošne obvinený z pohlavného zneužívania detí, následne odsúdený, stratil teda rodinu aj zamestnanie a východisko našiel v dobrovoľnej smrti. Iným príkladom je smrť 33-ročného poľského turistu, ktorý hádku s manželkou riešil smrteľným skokom z balkóna hotela Studnička na Oravskej priehrade. Nemusí ale ísť ani o až tak dramatické rozpory. Skokom z okna skončil svoj život aj gitarista známej slovenskej hudobnej skupiny Tublatanka ako následok dlhodobých depresií po rozchode s priateľkou. Vydieranie svojej exmanželky a vlečúce sa spory o majetok po rozvode vyriešil nedávno samovraždou aj populárny sexuológ a uznávaný odborník Ján Vrabec.

Muži sú teda v súčasnosti stále slabším pohlavím a na záchranu ich životov by mala táto spoločnosť pamätať. V skutočnosti je vysoká samovraždenosť mužov ignorovaným faktom a napriek stúpajúcemu trendu (až 46 000 osôb liečených ambulantne pre afektívne, citové poruchy) nie je napríklad na Slovensku žiadny program zameraný proti samovraždám. K tým významne prispieva aj alkoholizmus, vďaka ktorému sa napríklad v Rusku polovica 16-ročných chlapcov nedožije 60-tich narodenín. Napriek tomu ide o fenomén, ktorý sa berie div že nie za samozrejmosť, ktorá nevyvoláva žiadnu obrannú reakciu danej spoločnosti ani inak tak citlivých medzinárodných nadácií a fondov. Zato, keď došlo v juhovýchodnom Turecku k nárastu ženských samovrážd (hoci aj pri relatívne veľmi malom počte 34 za rok 2005 a 43 za prvých päť mesiacov roku 2006), okamžite to vyvolalo aktivitu medzinárodných ženských organizácií (BBC, 26. 5. 2006).

Obecne sa zdraviu žien venuje zvýšená pozornosť, kedy nie je problém dostať túto tému aj na rokovanie Organizácie spojených národov (okt. 2005) a to dokonca pod názvom "Apartheid pohlavia" (?!!). Táto vážená celosvetová organizácia, však nestráca čas otázkou vymierania mužov najmä vo vyspelých krajinách. Možno aj preto, že práve oni dostali feministickú nálepku "heterosexuálni bieli samci". A o tých napísal Jan Kristek (Vesmír č.4/97): "Heterosexuálním mužům není tato společnost určena. Je jim odepřeno právo dožít se stejného věku. Uměle bylo vytvořeno takové sociální prostředí, které výrazně zkracuje jejich léta. Vidíme zde jasnou diskriminaci, pokud jde o dost podstatné právo -- právo na život. Pokud ovšem taková diskriminace není spíš genocidou..."