Svet je na rázcestí. Čo urobiť?

8. 4. 2010 / Ľuboš Blaha

Pred asi polrokom sa v Bratislave konala vedecká konferencia o Marxovej filozofii, na ktorej vystúpili známi ľavicoví intelektuáli zo Slovenska aj z Čiech. Zaujal ma na nej predovšetkým príspevok známeho českého filozofa Milana Valacha. Obhajoval veľmi originálnu tézu, že tzv. komunistický režim v skutočnosti nebol ľavicový, ale pravicový. Prečo? Pretože prednovembroví komunisti realizovali v Československu typické pravicové hodnoty -- prísnu mocenskú hierarchiu a súkromné vlastníctvo v rukách úzkej privilegovanej menšiny. Milan Valach hovoril logicky, jasne a konzistentne. Keď sa mi prednedávnom dostala do rúk jeho kniha Svět na předelu, vedel som, že sa mám na čo tešiť. A naozaj -- Milan Valach vytvoril výborné dielo.

Základný motív -- kritika totality

Keby som mal knižku Svět na předelu charakterizovať jediným slovom, jedinou kľúčovou hodnotou, asi by to bolo slovo "antitotalitarizmus". Milan Valach totiž vo svojej knižke podrobuje tvrdej kritike všetky prejavy totality, ktoré nachádza či už v kapitalistickom systéme, v reálnom socializme, alebo v hlbinnej ekológii. To sú momenty, ktoré ma zaujali najviac. Jeho úvahy sú konzistentné a práve to umocňuje ich presvedčivosť. Poznám knihy komunistov, ktorí odsudzujú kapitalizmus, no nedokážu rovnakým metrom merať aj bývalý režim. Poznám knihy liberálov, ktorý odsudzujú komunizmus, no nedokážu vysloviť krivé slovko na kapitalistický systém. Milan Valach však na rozdiel od všetkých týchto ideológov kritizuje tak kapitalizmus, ako aj komunizmus, a preto jeho knihu nemôže nikto zmysluplne odmietnuť ako jednostrannú. Áno, jeho kniha je ľavicová, dokonca silne ľavicová. Ale nie je to žiaden ideologický pamflet. Valach je vo svojej kritike konzistentný a nestranný. A vďaka tomu jeho kniha patrí k tomu najlepšiemu, čo som v poslednom čase čítal.

V knihe možno nájsť nespočetne veľa zaujímavých úvah, ktoré čerpajú z filozofie, sociálnej psychológie, antropológie, politológie či ekonómie. Svět na předelu je interdisciplinárne dielo, v ktorom si môže nájsť každý to svoje. Kniha je chvíľkami silne analytická, no chvíľkami má charakter politického manifestu. To však nie je na škodu, pretože autor tak udržuje čitateľa v pozornosti a neunavuje ho neustálou ťažkou filozofickou analýzou. Plusom je aj to, že Milan Valach často využíva konkrétne príklady a kniha sa tak musí veľmi dobre čítať aj laickej verejnosti.

Principiálny humanizmus a antropocentrický environmentalizmus

Valachovo východisko je radikálny humanizmus a antropocentrizmus, v mene ktorých kritizuje modernú kapitalistickú konzumnú spoločnosť, koloniálne zverstvá, fašistické obludnosti, komunistickú prax z čias bývalého režimu aj neantropocentrické ekologické myslenie. Pozoruhodné je najmä to, že hoci je autor očividne veľmi naklonený environmentalizmu, jeho kritika zelenej filozofie je viac než nekompromisná. Odmieta biocentrické ekologické teórie a pripodobňuje ich k totalitnému mysleniu. Výstižne v tejto súvislosti hovorí o "zelenom fašizme". Motívom, ktorý prechádza celým jeho dielom, je človek a jeho emancipácia. Neobhajuje však metodologický individualizmus, ktorý je charakteristický pre liberálne teórie a ktorý by sa z hľadiska jeho kritiky holistických teórií ponúkal ako prvý. Jeho východiskom je človek situovaný, a teda žiadne odcudzené indivíduum, ale ľudia žijúci v spoločenských vzťahoch. Práve z tohto východiska odmieta totalitné myslenie, ako aj totalitnú prax.

Ak by som chcel nájsť filozofický prúd, ktorý Valachove myslenie inšpiroval pravdepodobne najväčšiu mierou, určite by to bola frankfurtská škola. Z Valachových úvah cítiť predovšetkým Ericha Fromma a Herberta Marcusa. Vzácne na jeho knihe je to, že kritické reflexie frankfurtských filozofov dokázal aplikovať na české spoločenské prostredie a zároveň ich vtesnať do kontextu (post)modernej spoločnosti, ktorá sa od 60. rokov 20. storočia, kedy ľavicovému mysleniu koncepcie kritickej teórie dominovali, predsa len čiastočne zmenila. Milan Valach sa kriticky zaoberá súčasným krízovým vývojom v kapitalizme, ako aj odvráteným stránkam masovej konzumnej spoločnosti. To všetko robí z jeho knihy fantastické čítanie. Som si istý, že každý, koho zaujala Frommova kniha Mať či byť?, Valachovu knihu zhltne na pár posedení. Tak ako ja...

Participatívna spoločnosť ako ideál modernej ľavice

Vyústením Valachových úvah je koncept participatívnej spoločnosti, ktorá v sebe zahŕňa ekonomickú demokraciu v rámci výrobných vzťahov, čo najväčšie využívanie priamej demokracie v politických vzťahoch a silné ekologické presvedčenie vo vzťahu k životnému prostrediu. Vzhľadom na to, že som projekt ekonomickej demokracie, resp. kooperatívneho vlastníctva, obhajoval aj vo svojej knihe Späť k Marxovi?, Valachove závery sú mi viac než blízke. Vychádzajú síce z odlišnej argumentácie, ale veľmi presvedčivo zdôvodňujú autorovo humanistické presvedčenie, ako aj základné ideové posolstvo modernej radikálnej ľavice. Čo je najdôležitejšie, Valachova kniha núti čitateľa premýšľať o veciach, ktoré považuje za dané, za samozrejmé. Práve tento moment z nej robí silné filozofické dielo, ktoré by malo byť inšpiráciou pre každého moderného ľavičiara.

Nemám priestor na to, aby som sa venoval všetkým Valachovým originálnym čiastkovým úvahám, môžem iba odporučiť každému, aby sa knihu prečítal, skutočne stojí za to. Skôr by som na tomto mieste rád upozornil na niekoľko otáznikov, ktoré vyvstávajú pri čítaní každej humanistickej knihy, inšpirovanej kritickou teóriou frankfurtskej školy. Mojím úmyslom nie je plano kritizovať, pretože Valachova kniha podľa môjho názoru ponúkla výborný úvod do ľavicového myslenia. Skôr mi ide o otázku -- čo ďalej? Humanistickým dielam totiž vo všeobecnosti chýba odpoveď na otázku, ako dospieť k zmene? To isté platí aj pre moju knihu Späť k Marxovi?, čiže moje nasledujúce poznámky možno chápať aj ako určitú sebareflexiu. Od knižky Milana Valacha sa odrazím iba preto, že z nej mám najčerstvejšie dojmy.

Ako dostať naše ideály do reality?

Odrazil by som sa najskôr z Valachovej nekompromisnej kritiky Lenina, ktorú vo svojej knihe ponúka. Valach sa snaží očistiť Marxovu, resp. ľavicovú filozofiu od boľševického experimentu, v ktorom bolo podľa neho Marxove myslenie iba účelovo zneužité. Valach číta Marxa ako radikálneho demokrata a humanistu, čo je samozrejme legitímne a mne osobne veľmi blízke. Lenina naopak interpretuje skôr ako "renegáta", ako nehumanistického manipulátora. Na tomto kategorickom rozdelení mi, priznám sa, niečo nevonia. Niežeby som chcel obhajovať Lenina či boľševikov, to nie. Kľúčovou je však nasledovná otázka: neskončí nekompromisná kritika boľševického experimentu iba v planom humanistickom geste, v ktorom bude v konečnom dôsledku odmietnutý akýkoľvek radikálny pokus o zmenu pomerov?

Na vysvetlenie: realita sa vždy prieči humanistickým ideálom a rovnako sa týmto ideálom bude vždy priečiť aj akýkoľvek politický zápas o nahradenie nespravodlivého systému systémom spravodlivejším. Ak vychádzame z prirodzeného predpokladu, že tí, ktorí sú pri moci a svoje majetky považujú za neodcudziteľné súkromné vlastníctvo, nebudú skákať "dva metre desať" od radosti, ak bude chcieť niekto toto vlastníctvo premeniť na zamestnanecké (koncept participatívnych, resp. kooperatívnych podnikov), prípadne obmedziť ich moc väčším využívaním participatívnych mechanizmov (koncept participatívnej demokracie), potom zákonite dospejeme k záveru, že aj prechod k Valachovej participatívnej spoločnosti by sprevádzali mocenský boj. Otázka znie, či v tomto boji možno nekompromisne zotrvať na všetkých humanistických princípoch, ktoré sú každej skutočnej ľavicovej alternatíve imanentné. Ak sa zhodneme na tom, že áno, nestačí sa utvrdzovať v tom, že je to správne. Treba sa skôr pripraviť na to, že to vôbec, ale vôbec nie je jednoduché.

Odbočka k Leninovi

Len tak pre znázornenie: v časoch boľševickej revolúcie Lenin čelil krvavej občianskej vojne a nekompromisným útokom západných veľmocí. Čo je dôležité, čelil vojne, ktorú nevyvolal, no nemohol ju ignorovať. Nechcem polemizovať o tom, či bol Lenin dostatočný humanista (z jeho kníh nemám pocit, že by to bol len nenávistný netvor, hoci jeho filozofické argumenty ma príliš neoslovili), otázka skôr stojí, či mal za daných okolností na výber.

Milan Valach vo svojej knihe využíva aj myšlienky britského historika Erica Hobsbawma a práve na úvahu tohto známeho intelektuála by som rád nadviazal. Podľa Hobsbawma Lenin nebol v rokoch 1917-1920 v situácii, kedy by si mohol dovoliť luxus v podobe priamej demokracie, diskusných krúžkov a nekompromisnej podpory humanistických ideálov. Lenin bol vo vojne. Otázka znie, ako túto vojnu vyhrať pri naplnení všetkých humanistických princípov, ktoré ponúka aj Valachova kniha a ktoré by som bez zvyšku podpísal všetkými desiatimi aj ja osobne. Nesnažím sa týmito pochybnosťami obhajovať Lenina ani boľševickú revolúciu, snažím sa skôr položiť všeobecnejšiu otázku, ktorú si skôr či neskôr musí zodpovedať každý ľavicový humanista: ako zmeniť realitu a ostať pri tom úplne morálne "čistý"? Politika totiž nie je a nikdy nebude čistá. Radikálne spoločenské zmeny v praxi nie sú a nikdy nebudú sprevádzané iba srdečnými humánnymi činmi. Mocenský zápas nie je a nikdy nebude celkom morálny. Ľudia, skrátka, nie sú dokonalí. Lenže ak chce niekto presadzovať humanistické hodnoty do reality, mal by si vedieť zodpovedať otázku, ako ich do reality dostať bez toho, aby ich v konečnom dôsledku nezradil, tak isto ako kedysi Lenin. Ešte raz: Lenina nestačí odmietnuť. Treba sa skôr pýtať, ako by sme postupovali my sami?

Snívať nestačí

Samozrejme, existuje aj druhá cesta. Tou je spoliehanie sa na to, čo veľmi sympaticky otvára aj Milan Valach vo svojej knihe -- na ríšu snov. Ľudia vždy snívali o spravodlivejšej spoločnosti, od počiatku ľudského myslenia vznikali utópie, vízie a predstavy o lepšom usporiadaní medziľudských vzťahov. V týchto Valachových poznámkach cítim filozofiu Ernsta Blocha, ktorý princíp nádeje analyzoval skutočne majstrovsky. A môžem len kvitovať: je to v poriadku, tieto aktivity sú nanajvýš potrebné a hlboko sa s nimi stotožňujem. Otázka však znie, či to stačí? Či stačí, aby sme o zmene iba písali? A práve v tomto kontexte stojí za to otvoriť otázku, či možno boľševický experiment interpretovať iba ako nejakú "jazvu" na "tvári" dejinnej humanistickej selanky. Niečo na spôsob: celé stáročia maľujeme krásne humanistické vízie a potom dôjde zlý Lenin, zneužije náš humanistický sen a celé nám to pokazí. Takýto pohľad je legitímny, ale, žiaľ, môže ústiť do pasivity a kvietizmu. Pravdou totiž je, že Leninova revolúcia bola jedinou úspešnou revolúciou proti kapitalizmu. Úspešnou v čisto technickom zmysle -- že odstránila režim, ktorý odstrániť chcela. Všetky ostatné snahy o mocenské zmeny skončili neúspechom, či už sa pozrieme na hnutie britských chartistov, Parížsku komúnu, španielsku občiansku vojnu alebo iné historické príklady. A tieto neúspechy boli rovnako krvavé ako boľševická revolúcia. Akurát krv tiekla na inej strane barikády -- umierali ľavičiari. A ak sa v mene humanizmu nechcú v budúcnosti ľavicoví radikáli nechať zmasakrovať, musia sa pýtať to isté, čo Lenin: čo robiť?

Nepoznám na túto otázku odpoveď, ale práve preto sa nechcem uchyľovať ku kategorickým vyjadreniam na Leninovu revolúciu. Áno, boľševický režim skončil katastrofou. Lenže odmietnuť ho nestačí. Otázka pre každého moderného ľavičiara skôr stojí: ako to spraviť inak? Ako čeliť tlaku tých, ktorým kapitalizmus vyhovuje a ktorí majú v rukách všetku moc na to, aby zabránili jeho humanistickej premene a zotrvať pri tomto úsilí na všetkých humanistických princípoch? To je prvá otázka, ktorú by som položil na stôl pri reflexii humanistických diel, spomedzi ktorých je Valachova kniha v československom prostredí jedna z najlepších.

Kto je nositeľ zmien?

Druhá otázka takisto vychádza zo vzťahu reality a ideálov. Odrazím sa opäť od Valachovej knihy, v ktorej autor obhajuje princípy participatívnej demokracie. Keď Milan Valach hovorí o zmenách, hovorí o zmenách v prospech ľudí. Nehovorí však veľa o tom, kto by mal byť nositeľom týchto zmien. Žeby tiež ľudia? Ale akí ľudia? Bežní konzumenti v masových kapitalistických spoločnostiach? Tí bežní konzumenti, ktorí kvôli masívnej indoktrinácii celkom podľahli povrchnému životnému štýlu (ten, mimochodom, Milan Valach majstrovsky analyzuje)? Alebo tí bežní ľudia, ktorí žijú v českej alebo slovenskej spoločnosti a ktorí -- či sa nám to páči alebo nie -- majú často homofóbne a xenofóbne predsudky? Tí majú by nositeľom zmeny? Tí majú byť nositeľom priamej demokracie? Kacírska otázka však znie: čo ak to oni sami nechcú?

V tomto prípade totiž narážame na dvojakú hrozbu. Prvú by sme mohli priblížiť na známej téze amerického politológa Charlesa Lindbloma: "Jednou z veľkých hádaniek dvadsiateho storočia je, prečo masy voličov v slobodných demokratických voľbách nevyužijú svoje hlasy na to, aby presadili podstatne rovnejšie rozdelenie tých hodnôt, o ktoré všetci ľudia bez rozdielu usilujú. Vysvetlenie si žiada prinajmenšom skutočnosť, že sa o to aspoň nepokúsia." Žiaľ, Linblom má zrejme pravdu. Každá vízia zmeny spoločnosti, ktorá sa opiera o abstraktnú kategóriu "ľudia", čelí nepríjemnej skutočnosti: ľudia sú dnes príliš zlenivení, konzervatívni a zmanipulovaní na to, aby boli nositeľom radikálnych zmien. Navyše, ľudia majú toľko protichodných záujmov, že spoločná akcia je prakticky neuskutočniteľná. Aj preto boli jedným z najväčších posunov v dejinách ľavicového myslenia kategórie "spoločenských tried" a "triednych záujmov", ktoré najlepšie obhájil práve Marx. Marx totiž našiel revolučný subjekt -- robotnícku triedu. Takýto subjekt zatiaľ vo víziách moderných humanistických autorov chýba. Ako opäť zdôrazňujem, to platí aj pre moju víziu, ktorú ponúkam v knihe Späť k Marxovi?. Som preto presvedčený, že najbližším predmetom analýzy každého ľavicového intelektuála by mala byť otázka: kto bude nositeľ zmien? Robotnícka trieda očividne nie. Ale povedať iba "ľudia", to asi tiež nestačí...

Úskalia priamej demokracie

Druhá hrozba, týkajúca sa priamej demokracie, takisto vychádza z pochybností nad "osvietenosťou" ľudí v modernej spoločnosti. Ak by sme hneď zajtra zaviedli projekt participatívnej demokracie v konkrétnej slovenskej alebo českej spoločnosti, možno predpokladať automatický súlad s našimi humanistickými hodnotami? Skrytým predpokladom humanistických autorov je, že ľudia uvažujú podobne ako oni. Ale to, žiaľ, mnohokrát nie je pravda. Oni často uvažujú úplne inak. Keby ste vypísali referendum o tom, či internovať Rómov do nejakej ponižujúcej rezervácie za ostnatý drôt, obávam sa, že by v slobodnej, priamej, demokratickej voľbe mnohí ľudia (možno aj väčšina) rozhodli v prospech tohto nehumánneho riešenia. Keby ste sa spýtali, či pripustiť homosexuálne partnerstvá, nie je vylúčené, že by toto humánne riešenie väčšina ľudí odmietla. Takto by sa dalo pokračovať. Kľúčovou otázkou je, ako vyriešiť problém, že priama demokracia naráža prinajlepšom na konzervatívne stereotypy bežných ľudí, prinajhoršom na ľahostajnosť a nezáujem. O politiku majú ľudia v západných demokraciách čoraz menší záujem. Nepremenil by sa za daných okolností projekt participatívnej demokracie na systém, v ktorom mlčiaca väčšina ostane naďalej takou istou drvivou väčšinou, akurát k politickým stranám pribudnú v procese rozhodovania aj niekoľkí aktivisti Tretieho sektora so svojimi partikulárnymi záujmami? A na základe akého kľúča potom určíme, ktorý subjekt Tretieho sektora má mandát na to, aby mohol legitímne presadzovať svoju agendu?

Hodnoty participácie a priamej demokracie sú veľmi atraktívne pre každého ľavičiara. Žiaľ, ich atraktivita často súvisí s tým, že sa nad nimi zamýšľame iba ako nad politickým heslom. V realite by sme však veľmi rýchlo zistili, že narážame na mnohé problémy, ktoré by sme mali analyzovať skôr, než sa vízia radikálnych demokratov premení v praxi na svoj pravý opak. Nehovorím to ako odporca priamej demokracie, ale naopak -- ako jej vášnivý zástanca. Som radikálny demokrat, rovnako ako Milan Valach. Ale obávam sa, že prechod z teórie do reality môže naraziť na vážne úskalia, ktorým by sme mali venovať precíznu analýzu. Aj preto by sme svoju pozornosť mali obrátiť od hesiel k realizácii, od hodnôt k praxi.

Čo robiť?

Otázky, ktoré som nastolil, by podľa môjho názoru mali byť predmetom úvah našich ľavicových intelektuálov. Nie preto, že by mali spochybňovať atraktívnosť humanistických hodnôt, ale preto, aby im dali praktickú silu. Kniha Milana Valacha Svět na předelu ponúka obhajobu tých najkrajších ľavicových hodnôt, s ktorými sa plne stotožňujem. Ponúka hlboké analýzy a originálne úvahy. Končí však skôr, než zodpovie kľúčovú otázku -- čo ďalej? Ako tieto hodnoty, ktoré spolu s Milanom Valachom spoločne zdieľame, premietnuť do praxe?

Nedomnievam sa, že je nevyhnutné pokračovať v očistnom procese ľavicových hodnôt. Áno, ľavica utrpela ťažké rany kvôli boľševickému experimentu. Knižka Milana Vlacha však podľa môjho názoru ponúka dostatočne presvedčivý návod na to, ako sa zbaviť tejto historickej traumy. Táto kniha bola v československom prostredí veľmi potrebná a verím, že napomôže tomu, aby sme túto kapitolu ľavicových dejín mohli s pokojným svedomím konečne uzavrieť. Je čas obrátiť pozornosť od starých tráum. Je čas obrátiť pozornosť od výpočtu našich ideálov a potvrdzovaní našich hodnôt. Je čas vrátiť sa k praktickým otázkam o tom, ako tieto ideály premietnuť do reality. Túto výzvu chápem predovšetkým ako sebareflexiu ľavice. A práve preto by som sa touto otázkou rád zaoberal v budúcnosti a budem rád, ak sa k tomuto úsiliu pripoja aj takí erudovaní humanisti, ako Milan Valach. Hodnotové základy už sú postavené... Alebo, použijúc marxistický slovník, nadstavba je už položená, je čas obrátiť sa k základni.

Autor je politológ a vysokoškolský učiteľ.

Vytisknout

Obsah vydání | Čtvrtek 8.4. 2010