16. 6. 2006
RSS backend
PDA verze
Čtěte Britské listy speciálně upravené pro vaše mobilní telefony a PDA
Reklama
Reklama
Celé vydání
Archiv vydání
Původní archiv

Autoři

Vzkaz redakci

OSBL
Tiráž

Britské listy

http://www.blisty.cz/
ISSN 1213-1792

Šéfredaktor:

Jan Čulík

Redaktor:

Karel Dolejší

Správa:

Michal Panoch, Jan Panoch

Grafický návrh:

Štěpán Kotrba

ISSN 1213-1792
deník o všem, o čem se v České republice příliš nemluví
16. 6. 2006

Krvavá americká ruleta

Onedlho, 1. septembra 2006, to bude už 23 rokov odo dňa tragédie Boeingu 747 Kórejských aerolínií (KAL 007). Žiaľ dodnes, ani po dlhých 23 rokoch, nikto presne nevie, čo sa vlastne stalo s 246 cestujúcimi a 23-člennou posádkou tohto lietadla, ktoré za dodnes neobjasnených okolností zmizlo kdesi medzi územím vtedajšieho Sovietskeho zväzu a Japonska.

Boeing 747 (KAL 007) po 3 hodinách a 10 minútach letu z New Yorku pristál o 12.30 GMT v Anchorage na Aljaške. O 14.00 GMT lietadlo odštartovalo z Anchorage. Do cieľa v kórejskom Soule však nikdy nedoletelo.

Čoskoro nato spustili Spojené štáty halasný povyk a obvinili Sovietsky Zväz zo zostrelenia tohto civilného lietadla. Zloba Američanov bola o to väčšia, že na palube kórejského lietadla sa nachádzal kongresman McDonald.

Spojené štáty prišli s následovnou verziou udalostí:

KAL 007 mal po odštartovaní z Anchorage letieť priamo cez navigačný bod Bethel a potom po trase Romeo 20. Posádka kapitána Chung Byung-ina však odchýlila stroj z pôvodného kurzu a lietadlo minulo navigačný bod Bethel asi o 20 km severnejšie. Počas ďalšieho letu odchýlka v kurze narastala. Keď sa Boeing približoval k polostrovu Kamčatka, Sovieti vyslali 6 stíhacích lietadiel MiG-23 s úlohou zachytiť narušiteľa. V tejto oblasti sa krátko predtým pohybovalo americké prieskumné lietadlo RC-135, ktoré malo sledovať skúšky ruských balistických rakiet. Podľa jednej z domnienok mohli Sovieti považovať blížiaci sa KAL 007 za spomínaný stroj RC-135. Kórejský Boeing však preletel ponad Kamčatku bez akejkoľvek úhony a  opustil sovietsky vzdušný priestor nad Ochotským morom. Spomínané lietadlá MiG-23 sa vrátili na základňu. Štyri hodiny po štarte bol let kórejského Boeingu už asi 300 km mimo svoj pôvodný kurz a ďalej smeroval na ostrov Sachalin. Keď sa KAL 007 priblížil k ostrovu Sachalin, zo základne Dolinsk-Sokol vzlietli dva sovietske stroje Su-15. O 18.16 GMT kórejský Boeing znovu narušil sovietsky vzdušný priestor. Tentoraz nad Sachalinom. Sovietskej protivzdušnej obrane sa nepodarilo nadviazať rádiové spojenie s kórejskym Boeingom a jeho posádka nereagovala ani na výstražnú paľbu jedného zo sovietskych pilotov, Gennadija Osipoviča. O 18.26 GMT vydalo sovietske veliteľstvo povel k zostreleniu narušiteľa. Gennadij Osipovič odpálil zo svojho Su-15 dve rakety vzduch-vzduch, ktoré zasiahli motor a chvostovú časť Boeingu, následkom čoho sa lietadlo zrútilo. Zahynulo všetkých 269 ľudí na palube lietadla.

Tak znela oficiálna americká verzia tragédie KAL 007 a keďže v pozadí tragických udalostí bolo spočiatku veľa nevyjasnených okolností, skutočne sa zdalo, že KAL 007 zostrelil sovietsky bojový pilot Gennadij Osipovič zo stíhačky Suchoj-15TM.

Vyšetrovanie udalostí však čoskoro ukázalo mnoho nezrovnalostí. Vari najviac rozruchu vniesol do vyšetrovania Francúz Michel Brun, ktorý bol okrem iného bývalým pilotom viacmotorových lietadiel a vyšetrovateľom leteckých havárií. Michel Brun viac ako 10 rokov zhromažďoval a analyzoval údaje o tomto incidente a neskôr o tom napísal aj knihu (Incident na Sachalinu: skutečná mise letu KAL 007, orig. Michel Brun: Incident at Sachalin, Four Walls Eight Windows, New York 1995, ISBN 1-56858-054-1 - pozn. ŠOK). Niekoľko rokov spolupracoval s Američanmi, napríklad s bývalým americkým diplomatom Johnom Keppelom a dostal sa prakticky ku všetkým japonským, americkým a sovietskym zdrojom informácií. Mnoho rozhovorov viedol v Japonsku s ľuďmi, ktorí mu pomohli poskladať mozaiku osudného incidentu. Michel Brun po preštudovaní všetkých dokumentov tvrdil , že Sovieti nad Sachalinom nezostrelili civilné lietadlo KAL 007, ale americké vojenské lietadlá, ktorých počet Michel Brun odhadol na 10 až 13. Pravý KAL 007 letel ešte najmenej 45 minút nad Japonským morom a  bol neskôr zostrelený pri japonskom ostrove Honšú pravdepodobne Američanmi, alebo Japoncami. Michel Brun to dokazuje nahrávkami rozhovorov posádky KAL 007 s posádkou iného kórejského civilného lietadla na linke KAL 015. Posledný z týchto rozhovorov sa uskutočnil v radarovom dosahu tokijskej kontroly zhruba 44 minút po tom, čo Gennadij Osipovič zostrelil lietadlo nad Sachalinom. Navyše na japonskom ostrove Hokkaidó sa našli identifikačné karty dvoch osôb z lietadla KAL 007 a obchodná karta tretej osoby z toho istého lietadla. Je absolútne vylúčené, aby sa -- pri všetkej úcte k americkým Boeingom - ťažko poškodený stroj udržal vo vzduchu tri štvrte hodiny a uletel pritom približne 435 míľ!

Michel Brun tvrdil, že Gennadij Osipovič nezostrelil kórejský Boeing, ale americký vojenský stroj. Túto verziu však spochybnil samotný pilot Gennadij Osipovič.

Natíska sa otázka: Čo sa teda vlastne v ten osudný deň stalo? Zostrelil vôbec Osipovič skutočný KAL 007, teda civilné lietadlo Kórejských aerolínií, alebo iné lietadlo? Kto zostrelil skutočný KAL 007?

Pri spracovávaní problematiky KAL 007 som sa stretol s  množstvom verzií, ktoré sa navzájom vylučovali a spochybňovali. Aby som si urobil prehľad, respektíve aby som aspoň vylúčil tie výslovne nepravdivé verzie, rozhodol som sa znovu začať pátrať od začiatku.

Gennadij Osipovič! Áno, tam musím začať. Osipovič je ten deus ex machina, ktorý mi pomôže rozlúsknuť zložitú zápletku tejto tragédie!

Gennadij Osipovič urobil v posledných rokoch mnoho rozhovorov s novinármi a niektoré z nich sú dostupné na interenete. Tam som narazil aj na rozhovor, ktorý s Gennadijom Osipovičom urobila po 20 rokoch od osudných udalostí novinárka Polina Molotkova. Rozhovor uverejnili ruské Argumenti i fakty.

Uvádzam niektoré pasáže tohto materiálu v doslovnom preklade z ruštiny:

"Gennadij Osipovič si aj po 20 rokoch pamätá všetky podrobnosti tohto letu a rozpráva o ňom pokojne. Sedíme s už šedivým podplukovníkom na dvore jeho domu pri Majkope...

- Nabral som 8,5 tisíc metrov -- spomína Osipovič, - zrazu povel: «Vpredu je lietadlo-narušiteľ» Na 30 kilometroch som zbadal svetlá. Lietadlo blikalo...

Opýtali sa ma zo zeme:« Svieti migálka?» - « Svieti.» Migálka býva len na transportných a pasažierskych lietadlách. Preťali sme pobrežnú hranicu, a mne dávajú povel: «Cieľ narušil štátnu hranicu, zničiť cieľ.» Vzápätí nový povel: «Zastaviť útok. Prinúť ho pristáť.» Nabral som rovnakú výšku s ním, aby ma zbadal. Začal som blikať palubnými svetlami -- je to špeciálny medzinárodný kód, ktorý upozorňuje, že lietadlo narušilo hranicu. On neodpovedá. Dávajú mi povel: « Strieľaj z kanóna.» Vystrelil som štyri dávky -- nijaká reakcia. Blížili sme sa k Neveľsku, keď mi povedali: «Zničiť cieľ.» Musel som obrátiť lietadlo, podletieť zospodu. Rakety vyštartovali. Jedna -- tepelná -- vletela do motora, druhá -- rádiolokačná -- pod chvost. Svetlá v lietadle zhasli. Oznámil som:« Cieľ je zničený.»"

Preruším na chvíľu rozprávanie Gennadija Osipoviča, aby som čitateľovi vysvetlil, že "migálka" je ruský výraz, označujúci typické osvetlenie dopravných a civilných lietadiel. Nie je teda možné zmýliť si tieto lietadlá s vojenskými strojmi.

Keď sa Gennadij Osipovič vrátil na zem, najprv ho oslavovali ako hrdinu. Keď sa však začal medzinárodný škandál, z pilota hrdinu sa zrazu stal chladnokrvný vrah nevinných civilných obetí. Bol vystavený nebývalému psychickému teroru.

Dajme však znovu slovo Gennadijovi Osipovičovi:

- Vyzval ma generál, - rozpráva Gennadij Osipovič, - a hovorí: "Vy ste vedeli, že sú tam ľudia." Ja som nemohol vedieť, nemal som čas analyzovať. Bolo podobné na civilné, veľmi podobné, ale veď každé vojenské lietadlo možno zakamuflovať. Nemohol som prepokladať, že v lietadle môžu byť pasažieri. Doposiaľ som presvedčený, že to bol rozviedčik. A pasažieri tam, myslím, neboli.

Čo ukázalo neskoršie vyšetrovanie? Mal Gennadij Osipovič pravdu?

Na mieste nešťastia nájdené trosky lietadla, ale tie neboli identifikované ako trosky kórejského KAL 007. Na dne nachádzali veľmi neobvyklé veci -- rozbité púdrenky, staré roztrhané odevy, ale akosi podozrivo málo ľudských tiel. Navyše nájdené telá nikdy nikto zo zástupcov Sovietskeho zväzu, USA, či akejkoľvek medzinárodnej organizácie neidentifikoval ako obeti letu KAL 007. Zdalo sa, že telá obetí záhadne "zmizli".

Skúsme si porovnať túto tragédiu s iným podobným leteckým nešťastím. Keď v roku vybuchol vo výške 10 000 metrov nad Atlantikom Boeing 747 spoločnosti Air India s 329 cestujúcimi, bolo po tragédii nájdených 132 tiel, z toho 123 ešte toho istého dňa. Všetci boli identifikovaní.

Hovorí znovu Gennadij Osipovič:

"Našli fragmenty niekoľkých tiel. Ako keby bolo v lietadle asi 17 ľudí. Spočiatku sa hovorilo, že telá mohli zožrať ryby a račky. Ale to jednoducho nie je možné -- veď tam malo byť 269 ľudí! Na dne našli pasy, zviazané do zväzku...

No naozaj niekedy v lietadlách skladujú na jednom mieste pasy pasažierov? Salón proste naplnili haraburdím.

Myslím, že boli dva Boeingy. Jeden -- prázdny -- letel na Kamčatku, potom sa Sachalin, a tu som ho ja zostrelil. Pasažierske lietadlo letelo svojím kurzom a tam sa dostalo do kontaktu s Japoncami. No aj jeho zostrelili. Nemožno na takom lietadle, ako je Boeing, zablúdiť a odkloniť sa od kurzu zhruba 600 míľ. Túto chybu musela zbadať tak posádka lietadla, ako aj pozemné služby."

Prerušme na chvíľu rozprávanie Gennadija Osipoviča a zamyslíme sa nad jeho slovami. Nie je to tak dávno, čo sa neďaleko maďarskej obce Hejce zrútilo slovenské vojenské lietadlo AN-24. Táto havária si vyžiadala smrť vyše 4 desiatok slovenských vojakov. Lietadlo sa odchýlilo od kurzu iba o 3 (!) km, ale táto odchýlka bola spoľahlivo zaregistrovaná. Hoci v roku 1983 nebola letecká technika na takej úrovni, ako je dnes, nemohlo sa ani v tomto období stať, žeby lietadlo letelo vyše 4 (!) hodín mimo stanoveného kurzu a odchýlilo sa zhruba 650 (!) km od pôvodnej trasy bez toho, aby si to niekto z kompetentných všimol. Takéto tvrdenia patria do oblasti rozprávok z Tisíc a jednej noci.

Čo sa teda stalo? Ak som konštatoval, že mal Gennadij Osipovič výhrady k teórii Michela Bruna, v niečom sa obaja títo odborníci zhodujú. Obaja tvrdia, že nad Sachalinom nebol zostrelený KAL 007, ale iné lietadlo. Skutočný KAL 007 bol zostrelený pri pobreží Japonska. Skúsme teda spojiť obe teórie a vytvoriť jednu hypotézu -- hypotézu krvavej americkej rulety.

Aká je americká ruleta? Tú ruskú asi pozná kdekto. 6 mužov za stolom, jeden šesťranový revolver, v ktorom je však iba jeden náboj. Ruleta sa hraje dovtedy, kým si jeden z mužov nevpáli ranu do hlavy.

Američania však vymysleli omnoho krvavejšiu ruletu. V tom istom čase vyšlú do strategicky citlivej severnej oblasti Tichého oceána 2 Boeingy. Jeden civilný, letiaci na trase KAL 007, a jeden špionážny Boeing-dvojník. Boeing-dvojník zámerne odchýlia na taký kurz, aby vletel hlboko do sovietskeho vzdušného priestoru. Lenže prečo Američania vôbec posielali do sovietskeho vzdušného priestoru akékoľvek lietadlo? Akú to malo logiku?

Na pochopenie logiky tohto činu si musíme urobiť aspoň krátky exkurz do histórie.

Spojené štáty americké sa už od čias zhodenia atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki v roku 1945 usilovali o celosvetovú hegemóniu. V tomto úsilí im však bránila druhá nenásytná superveľmoc, Sovietsky zväz. Bezohľadný boj o svetovládu, ktorý viedli tieto dve superveľmoci, držal po dlhé desaťročia celý svet nad priepasťou totálnej záhuby ľudstva.

V zásade možno v americkej zahraničnej hegemonistickej politike identifikovať 2 vývojové štádia hegemonizmu:

1.

obdobie lokálneho hegemonizmu

2.

obdobie globálneho hegemonizmu

Je iróniou osudu, že Spojené štáty, ktoré dnes sústavne porušujú suverenitu "neposlušných" krajín sveta, sú krajinou, ktorá kedysi sama bojovala o svoju suverenitu. V roku 1776 sa pôvodne anglické kolónie vzbúrili proti anglickému jarmu a vykročili vlastnou cestou vývoja. Vznikli Spojené štáty americké. Krajina sa čoskoro spamätala z vojnových útrap a jej hospodárska sila sľubne rástla. Zároveň rástli aj mocenské ambície mladej veľmoci. Tie sa najprv obmedzovali na americký kontinent. Konkrétnu podobu im dala Monroeho doktrína.

Podľa Monroeho doktríny sa pokladá západná hemisféra ( v podstate americký kontinent ) za výlučnú sféru vplyvu USA. Je potrebné konštatovať, že Monroeho doktrína bola v dobe svojho vzniku v podstate pokroková, pretože deklarovala princíp nezasahovania Európy do amerických záležitostí a vyjadrovala nesúhlas s vytváraním ďalších kolónií na americkom kontinente. Lenže zároveň sú v tejto doktríne ukryté aj latentné expanzionistické tendencie, ktoré sa stali základom lokálneho hegemonizmu USA (teda hegemonizmu, obmedzujúceho sa na americký kontinent). Lokálny americký hegemonizmus sa stal hybnu silou americkej zahraničnej politiky až do prvej polovice 20. storočia. Táto éra skončila zhodením atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki, teda obdobím transformácie lokálneho amerického hegemonizmu na globálny, čiže celosvetový hegemonizmus.

Ak som konštatoval, že pred zhodením atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki nemal americký hegemonizmus globálne rozmery, je potrebné konštatovať, že takéto tendencie sa tu objavovali aj skôr. Oceliarsky kráľ A. Carnegie už v roku 1893 verejne požadoval nastolenie panstva anglosaskej rasy, ktorá ako jediná môže zaručiť rozvoj ľudskej civilizácie. A nebol to jediný prejav pananglosaských tendencií tej doby.

Prvá svetová vojna ešte posilnila tieto tendencie v amerických politických kruhoch. Už v čase prvej svetovej vojny vyhlasoval americký prezident Woodrow Wilson, že mier, ktorý nastane po tejto vojne, bude americkým mierom. Wilson sa vyjadroval v tom zmysle, že Amerika sa stala prvou veľmocou sveta a že by sa to malo odraziť aj v jej zahraničnej politike. Hegemonistické tendencie v medzivojnovom období prezentuje aj bývalý pracovník Štátneho departmentu L. Hartley, ktorý už celkom otvorene hovorí o možnosti nastolenia svetovej americkej hegemónie a o možnosti riadenia celosvetového rozvoja nastolením amerického svetového panstva, založeného na amerických dolároch, vojnových bojových lodiach a bombardovacích lietadlách.

Teda ambície amerického globálneho hegemonizmu sa rysovali už pred druhou svetovou vojnou, ale Američania ešte neboli natoľko silní, aby mohli otvorene diktovať svoju vôľu celému svetu. Obdobie po prvej svetovej vojne sa nesie v znamení súboja amerických hegemonistov a izolacionistov. Izolacionisti predstavovali druhý protipól americkej zahraničnej politiky tohto obdobia. Oprášili Monroeho doktrínu a vyhlasovali, že agažovanie sa USA mimo amerického kontinentu poškodzuje americké záujmy. Tieto okolnosti, ako aj hospodárske ťažkosti krajiny počas veľkej hospodárskej krízy, ale aj iné faktory spôsobili, že sa Spojené štáty angažovali v zahraničí v obmedzenom rozsahu.

Druhá svetová vojna zmenila pomer síl vo svete. Výrazne posilnila americkú ekonomiku a zároveň zdecimovala najväčších amerických konkurentov v boji o ovládnutie sveta. Američanom však ešte stále chýbal čarovný prútik, pomocou ktorého by ovládli planétu Zem z pozície sily. Tým čarovným prútikom sa v roku 1945 stal až smutne známy Little Boy. ( po slovensky chlapček -- cynicky nežný názov prvej atómovej bomby, zhodenej na Hirošimu.)

Dnes už je všeobecne známe -- a priznávajú to ostatne aj americkí vojenskí odborníci -- že z vojenského hľadiska bolo použitie amerických atómových bômb v Hirošime a Nagasaki neadekvátnym krokom, pretože Japonsko bolo v tej dobe už na kolenách. Išlo tu jednoznačne o demonštráciu americkej vojenskej sily. Ale účel svätí prostriedky. Spojené štáty sa stávajú svetovým hegemónom. Konečne sa naplnil sen generácií hegemonistov. Lenže nie nadlho. Odskúšanie prvej sovietskej atómovej bomby v roku 1949 a prvej sovietskej vodíkovej bomby v roku 1953 Američanov zaskočilo. Začalo sa zdĺhavé obdobie súboja dvoch krvilačných dravcov, USA a ZSSR, o ovládnutie sveta.

Je nutné konštatovať, že situácia po druhej svetovej vojne bola diametrálne odlišná od predvojnovej situácie. Po druhej svetovej vojne jestvovali len 2 globálne superveľmoci. Všetky ostatné štáty sveta hrali v boji o ovládnutie sveta už len druhé husle.

V boji o svetovládu v 2. polovici 20. storočia ťahal Sovietsky zväz vždy za kratší koniec. Spojené štáty mali jasnú technologickú prevahu a túto prevahu si udržiavali až do definitívnej likvidácie sovietskeho impéria. Kým v roku 1961 mal Sovietsky zväz zásobu nukleárnych zbraní, ktoré by stačili na dvojnásobné zničenie sveta, Američania mohli svojimi nukleárnymi zbraňami zničiť svet desaťkrát. Americkí predstavitelia si boli vedomí svojej prevahy. Udržiavali Sovietsky zväz pod neustálym tlakom a nedovolili svojmu protivníkovi ani na chvíľu vydýchnuť. Významným prostriedkom tohto tlaku bola špionážna letecká vojna. Američania po celé desaťročia sústavne narúšali sovietsky vzdušný priestor, aby získali čo najviac informácií o sile svojho protivníka. Špionážna letecká vojna oboch veľmocí po druhej svetovej vojne bola veľmi intenzívna a súboje nad sovietskym územím si vyžiadali najmenej 155 obetí. Takmer legendou sa stalo zostrelenie amerického výzvedného lietadla U 2 nad územím Sovietskeho Zväzu v roku 1960. My, skôr narodení, sa na to ešte pamätáme. Mal som vtedy 7 rokov a mnohé veci okolo seba som ešte nechápal, ale pamätám sa, že učitelia a rodičia nám vzrušene rozprávali o tomto incidente. Lenže celá táto hra na život a na smrť bola samoúčelná. Aj keď mali Spojené štáty výraznú kvantitatívnu i kvalitatívnu vojenskú prevahu nad Sovietskym zväzom, nemohli poraziť svojho protivníka v otvorenej konfrontácii. Americkí predstavitelia si boli veľmi dobre vedomí toho, že Sovietsky zväz má dosť nukleárnych zbraní na to, aby v priebehu krátkej doby zmenil celé Spojené štáty na hŕbu popola. Tretia svetová vojna by nemala víťaza. Boli by len porazení. Poraziť Sovietsky zväz v otvorenej konfrontácii bolo absolútne nemožné a toto poznanie spôsobovalo dlhé desaťročia hotové muky jastrabom v americkom Pentagone.

S príchodom Ronalda Reagana do amerického prezidentského úradu v roku 1980 ožili zvädnuté ambície amerických kovbojov na definitívny triumf svetovládnej superveľmoci. Bývalý westernový herec dokonale symbolizoval tieto ambície. Bolo však jasné, že otvorená vojenská konfrontácia s "ríšou zla", ako Reagan Sovietsky zväz nazval, by skončila totálnym fiaskom. Najvyšší americkí predstavitelia pochopili, že musia hľadať efektívnejšie formy. Ak je vôbec možne zničiť Sovietsky zväz, tak určite nie vojensky, ale ekonomicky a politicky. Bingo! Jasné! Toto je tá správna cesta. Je potrebné uštvať hospodársky slabšieho protivníka a snažiť sa dostať ho do zlého svetla na medzinárodnej politickej scéne. Pritom však nepoľaviť ani v skrytých formách boja s úhlavným nepriateľom. Spojené štáty zintenzívnili špionáž. Američania podnikali niekoľko stovák špionážnych letov denne po celom svete. Netreba vari ani zdôrazňovať, že značná časť týchto letov sa koncentrovala do strategicky citlivej oblasti severného Pacifiku. Už pred osudným incidentom Američania neúnosne zvyšovali napätie v tejto strategicky tak citlivej oblasti. V dobe letu kórejského Boeingu bola celá oblasť doslova prešpikovaná americkou vojenskou technikou. Okrem už spomínaného špionážneho lietadla RC 135 to boli aj lietadlá SR 71 a F 111 A Raven, odpočúvacia loď Badger, atď. Bolo len otázkou času, kedy v tomto vojensky tak prehustenom priestore dôjde k incidentu. Aj v roku 1983 americké lietadlá neúnavne narušovali vzdušný priestor Sovietskeho zväzu (napríklad prelety nad Kurilskými ostrovmi). Americký psychický pressing bol zdrvujúci. Napätie v sovietskom Genštábe sa stupňovalo. Táto situácia nahrávala zástancom tvrdej línie v americkom Pentagone. Vyhovovala však aj predstaviteľom amerického vojensko-priemyselného komplexu. Toho vojensko-priemyselného komplexu, ktorý stál podľa domnienok niektorých amerických historikov aj za vraždou J.F. Kennedyho. Žiadala sa nejaká rozsiahla provokácia, ktorá by dostala protivníka pod silný medzinárodný politický tlak a zároveň by prinútila Kongres prihodiť peniaze do vojenského rozpočtu. Vhodná šanca sa naskytla v roku 1983.

Američania sa už dávnejšie pokúšali preskúmať sovietsky systém protivzdušnej obrany v strategicky dôležitej ďalekovýchodnej oblasti. Ale nato potrebovali vyprovokovať tento systém do stavu plnej pohotovosti. V ktorejsi chorej americkej vojenskej hlave sa zrodil monštruózny plán -- vyslať z Aljašky súčasne 2 Boeingy -- KAL 007 a zakamuflované špionážne lietadlo-dvojník, vybavené špeciálnou elektronickou aparatúrou. Špionážny Boeing-dvojník mal byť vyslaný do sovietskeho vzdušného priestoru, aby provokoval sovietsku protivzdušnú obranu. V tom čase mal KAL 007 letieť smerom k Japonsku. Ak by Sovieti špionážny Boeing nezostrelili a prelet by sa podaril, obe strany by zistili, kde majú Sovieti Achillovu pätu. A ak Sovieti lietadlo-dvojník predsa len zostrelia, zlikvidujú následne Američania KAL 007 a vyrukujú s tvrdením, že nad sovietskym územím bol zostrelený KAL 007, nie jeho špionážny dvojník. Tento šialený plán kalkuloval -- a celkom oprávnene -- s nespoľahlivosťou sovietskych radarových sytémov a nedostatkami sovietskej protivzdušnej ochrany. Autor, alebo autori tohto šialeného plánu veľmi dobre vedeli, že ak Sovieti nezostrelia špionážny Boeing, odhalia Spojené štáty slabiny systémov protivzdušnej ochrany protivníka a sovietsky vzdušný priestor sa stane ešte zraniteľnejším. A vedeli aj to, že ak Američania zlikvidujú KAL 007, potrvá veľmi dlho, kým svet zistí -- ak vôbec zistí -- čo sa skutočne stalo. Za ten čas môžu zasadiť protivníkovi osudné k.o.

Keď neskôr Gennadij Osipovič skutočne zostrelil špionážny Boeing-dvojník nad Sachalinom, Američania vyčkali na vhodný moment a zlikvidovali KAL 007. Je možné, že pritom došlo k deštrukcii pilotnej kabíny. Toto by vysveľovalo, prečo lietadlo nevyslalo núdzový signál, keď podľa tvrdenia niektorých expertov trvalo dlhé minúty, kým zostrelené lietadlo dopadlo na morskú hladinu. Lietadlo sa zrejme vo vzduchu hneď nerozpadlo a ľudia na palube prežívali nekonečné minúty skutočný horor až dovtedy, kým ich milosrdná smrť nevyslobodila zo strašných múk.

Upozorňujem, že aj moja hypotéza je len hypotéza a postráda nezvratné dôkazy. Ak sa má svet dozvedieť pravdu, museli by svoje tajné archívy úplne odtajniť nielen Rusi, ale aj Američania a Japonci.

No nech už to bolo akokoľvek, je nesporné, že vinu na zostrelení KAL 007 nesú v plnom rozsahu Spojené štáty americké. Nepriamo to priznal aj bývalý americký diplomat John Keppel, ktorý prehlásil, že kórejský Boeing 747 sa ocitol uprostred misie, ktorej cieľom bola "buď politická, alebo špionážna provokačná akcia veľkého rozsahu".

V každom prípade sa americkým jastrabom podaril husársky kúsok. Nielenže vymohli od amerického Kongresu zvýšenie vojenského rozpočtu, ale navyše vyťažili z incidentu aj politický kapitál. Na dlhé roky dostali Sovietsky zväz pod silný medzinárodný politický tlak.

Nové kolo pretekov v zbrojení bolo priveľkým sústom pre stagnujúcu sovietsku ekonomiku a bolo len otázkou času, kedy sa Sovietsky zväz zrúti. To, že na incident doplatilo životom 269 ľudí na palube kórejského lietadla, predstaviteľov Pentagonu nezaujímalo. Dôležitý bol výsledný efekt. Ako sa neskôr ukázalo, cynické kalkulácie amerických jastrabov boli správne.

další informace ZDEZDE

                 
Obsah vydání       16. 6. 2006
18. 6. 2006 Slovensko: Fico vítězem voleb
16. 6. 2006 Je Marx stále ještě relevantní?
17. 6. 2006 Šamani, šamani Alex  Koenigsmark
16. 6. 2006 Zdeněk Šámal: Diletanti nejsme Filip  Rožánek
16. 6. 2006 Jsou evropské univerzity druhořadé, ve srovnání s americkými?
16. 6. 2006 Irák: 60 britských vojáků měsíčně trpí duševními chorobami
16. 6. 2006 Komunismus Petr  Wagner
16. 6. 2006 Neumíme myslet
16. 6. 2006 Jsou pochody českých myslí nepochopitelné? Vojtěch  Polák
16. 6. 2006 Oranžová Morava Jiří  Faimon
17. 6. 2006 Horáček o Straně Zelených: Obavy o životní prostředí volají po řešení
16. 6. 2006 V poušti Stephen  Crane
16. 6. 2006 ČSSD prohrála kvůli své antiekologické politice v Ústí
17. 6. 2006 "Nikoliv ekoteroristi, ale blbci"
15. 6. 2006 Exponenti bývalého režimu jsou ve všech politických stranách
16. 6. 2006 Krvavá americká ruleta Karol  Dučák jr.
16. 6. 2006 Je co zařezávat?
16. 6. 2006 Zpravodajství iráckého odboje za dny 16. -- 31. května 2006
16. 6. 2006 Oficiální přehled koaličních ztrát války v Iráku
16. 6. 2006 Video amerického vojáka, oslavujícího zabíjení iráckých civilistů
16. 6. 2006 Pan Maňák s komunisty nemluví Josef  Vít
15. 6. 2006 Strana Zelených a ČSSD
16. 6. 2006 Několik otázek pro pana Miroslava Šutu
16. 6. 2006 Podněcuje ODS občanskou válku?
16. 6. 2006 Totalitní solidnost
15. 6. 2006 Důsledek: PR pro farmaceutickou firmu Petr  Wagner
16. 6. 2006 Konflikt -- súčasť politickej komunikácie Ľubomír  Andrassy
15. 6. 2006 Zbabělá česká inteligence nevysvětluje, co se děje Věra  Říhová
15. 6. 2006 Nejstarší portrét člověka
15. 6. 2006 K povaze většiny našich diskusí Miloš  Dokulil
14. 6. 2006 Na Paroubka! A... proč vlastně? Ondřej  Slačálek
12. 6. 2006 Hospodaření OSBL za květen 2006
22. 11. 2003 Adresy redakce