Ako zhodnotiť uplynulý týždeň? Začneme futbalovým zápasom samotným. To, že rasizmus je na našich štadiónoch bežnou vecou, je jasné každému, kto chodí aspoň trochu po uliciach a pozná život okolo seba. Hooligans sú väčšinou neonacisti, skíni, vandali. Na štadiónoch majú vyvesené nacistické symboliky, hajlujú, skandujú rasistické heslá. Už roky. Vidia ich funkcionári, hráči - boli a sú ticho. V zahraničí sa rasizmus na štadiónoch objavuje tiež, ale v menšej miere a čo je podstatné, stretáva sa okamžite s rozhodným odsúdením zo strany všetkých zodpovedných osôb - politikov, futbalových funkcionárov, predstaviteľov futbalových klubov, samotných hráčov ako aj veľkej časti priaznivcov futbalu. UEFA proti rasizmu silne vystupuje. Na prejavy rasizmu na futbalových zápasov reaguje tvrdými postihmi za správanie fanúšikov. Súčasťou futbalu v zahraničí sú bežne aj protirasistické kampane, akcie ako "Show Racism the Red Card" (Ukáž rasizmu červenú kartu, www.srtrc.org) a verejné angažovanie futbalistov, ktoré mení futbal na protirasistické hnutie. U nás - nič. Je smutné že jedinou prácou ktorú v tejto veci vykonali futbaloví funkcionári na čele s prezidentom, Tittelom, nebola snaha o riešenie problému, ale jeho vysvetľovanie a zľahčovanie. Reči o tom, že to bolo inak, že sa problém zbytočne zveličuje, že sa ospravedlňujeme... neriešia nič. Nikde nezaznelo, že s rasizmom na štadiónoch je treba niečo spraviť, žiadne návrhy konkrétnych krokov, žiadne rozhodnutie pripraviť napr. protirasistickú kampaň. Hlavnou taktikou sa stalo ututlávanie problému.

Druhou na rade je reakcia polície. Aj keď vzali do ulíc obrnené transportéry, nemuseli sa obávať anglických rowdies. Prečo? Anglická polícia má totiž ich menný zoznam a 1200 najradikálnejších cez hranice nepustila. Koľko z našich hooligans pozná naša polícia? Nepozná, nezakročuje. Prvý prípad keď mladík mával fašistickou vlajkou na štadióne v Košiciach skončil jasne - odložený, lebo mladík povedal, že nevie, čo to znamená. Nenasledovali po zápase žiadne kroky, ktorými by polícia ukázala, že vie hooligans charakterizovať a zakročiť voči nim. Neozval sa, žiaľ, ani nový minister vnútra a do svojho nového desatora rasizmus a neonacistov nezaradil. Škoda, od politika ktorého charakterizujú ako "tvrďasa", sa práve očakáva razantnejší postup voči neonacistom na Slovensku.

Na rade sú ďalší - politici. Po udalosti, v ktorej zarezonovalo Slovensko v celom svete, sa očakávalo vyjadrenie predsedu vlády, prípadne jej členov. Či už odstupujúcej, alebo novej - personálnych zmien nie je veľa. Neudialo sa nič - predseda vlády sa neozval, ostatní politici len odpovedali na otázky pýtajúcich sa novinárov. V Nemecku vyšiel Helmut Kohl do ulíc s desiatkami tisíc demonštrantov, aby vyjadril svoj protirasistický postoj, vo Francúzsku bol Francois Mitterrand na čele stotisícového pochodu proti rasizmu. U nás politické hlavy mlčia, ako mlčali po zabití Karola Sendreia na policajnej stanici, alebo po zabití Anastázie Balážovej neonacistami v jej vlastnom dome.

Je mi ľúto, že je to zahraničie, ktoré nás na rasizmus musí upozorniť. Volali mi známi z USA, či z Veľkej Británie a pýtali sa, čo sa to na Slovensku deje. Bol to poprask, z ktorého sa Slovensko nedokázalo vylízať. Neboli to len futbalisti, sú to aj každoročné správy OSN, EÚ, EK, ktoré upozorňujú už roky na to isté - rasizmus, rasové násilie, nedostatočná odpoveď štátu. Opäť sa nestalo nič. A pritom nie sú tieto správy do vetra - 80 percentný dištanc od Rómov je obrovský a neonacistov stretne človek na ulici denne desiatky.

Ako občan očakávam od štátu razantnú odpoveď - od polície postihovanie každého prejavu rasizmu, propagácie nacizmu, stíhanie vydavateľov naci-literatúry a členov nacistických hudobných skupín, dôsledný monitoring osôb a hlavne zvýšenie počtu špecialistov. Od ministerstva školstva dôslednú prácu so začínajúcimi neonacistami, ktorých sú na školách tisíce, a ovplyvnenie ich orientácie, zavedenie plošných programov výchovy k tolerancii. Od ministerstva spravodlivosti školenie sudcov o charaktere extrémistických hnutí a rasovej trestnej činnosti, aby už viac neexistovali podmienečné tresty pre rasistických násilníkov. Od ministerstva kultúry každoročné masívne protirasistické kampane, výchovu k tolerancii, podporu antirasistických mládežníckych subkultúr, zabezpečenie rómskych moderátorov a relácii do verejnoprávnych médií.

Multikultúrna Európa z nás nespraví Európanov uzavretím kapitol. Musíme sa nimi stať sami. Je najvyšší čas.

Autor je koordinátorom iniciatívy Ľudia proti rasizmu.