Rozsudok -- segregácia, diskriminácia, odopieranie práv, dokonca nútené sterilizácie rómskych žien. Podrobnosti sa stali medzičasom pomerne známe. Rešpektujme prezumpciu neviny a obmedzme sa na konštatovanie, že o nich rozhodne v konečnom dôsledku súd. Ak nie slovenský, tak na európskej úrovni. Zaujímavé sú však i reakcie zúčastnených. Väčšina diskusie sa sústreďuje okolo obáv, ako môže takáto správa negatívne ovplyvniť naše smerovanie do Európskej únie. Kdesi do úzadia sa dostávajú akékoľvek úvahy o ľudskej stránke veci. O utrpení dotknutých žien (no samozrejme, zatiaľ nie je nič dokázané...). Skrytý rasizmus, pretrvávajúci pod fasádou našej spoločnosti, sa opäť prejavuje.

Neprajné zahraničie...

Zabudnime na chvíľu na komplex z malosti, v ktorom väzí aj typický (nielen) slovenský pocit, že všetci dookola nám chcú ublížiť a zamyslime sa nad nepríjemnou otázkou -- prečo nepovažujú takúto správu ľudia za hranicami a priori za niečo fantastické? Aj Jan Marinus Wiersma, ktorého určite nemožno obviňovať z toho, že nevie, na ktorom kontinente to Slovensko vlastne leží, ju označil za „dôveryhodnú“. Je to spôsobené mimoriadnou citlivosťou európskej verejnosti na akékoľvek prejavy rasizmu? Nuž, nie celkom. Aj keď v západnej Európe je tá citlivosť predsa len o niečo vyššia ako u nás, ani v nej nie je každodenná rasová diskriminácia celkom pojmom z minulosti. Lenže nútené sterilizácie (ak už nepočítame segregáciu, rasistické útok a odopieranie práv, o ktorých správa tiež hovorí), to je „silné kafe“. Žijeme predsa v Európe (aj keď strednej), na začiatku 21. storočia... Lenže keď sa takáto správa objaví v súvislosti so Slovenskom, nepôsobí až tak nedôveryhodne (to by ostatne platilo aj pre našich západných a možno aj južných susedov). V zahraničí máme skrátka reputáciu spoločnosti, ktorá je voči Rómom rasistická.

Opäť, bolo by veľmi ľahké ohradiť sa poznámkou „Čo oni vedia.“ Ľahké, pokrytecké a zbytočné. Minimálne spomínaný Wiersma pozná naše pomery veľmi dobre. Je spravodajcom Európskeho parlamentu pre Slovensko už niekoľko rokov. Mal určite dosť dobrý dôvod povedať: „Obsah správy je veľmi znepokojujúci a šokujúci. Vyzývam slovenskú vládu a úrady, aby sa touto správou dôkladne zaoberali, vyšetrili uvedené fakty a poskytli odpovede. Ak nie, môže to mať dôsledky pri súhlase EP s prijatím Slovenska.“

... a spravodlivá vláda

Samostatnou kapitolou je reakcia vlády. Keď sa podobné podozrenia objavili minulý rok, vláda ich veľmi rýchlo odmietla a žiadala viac dôkazov. A teraz? Pál Csáky, podpredseda vlády pre európsku integráciu, ľudské práva a menšiny, hovoril o „fámach“, ktoré sa objavili už viackrát, ale dôkazy neboli predložené žiadne. Rezervovaný postoj je viac ako zrejmý. Jeho úrad síce podal trestné oznámenie na stíhanie neznámeho páchateľa, no zároveň zdôraznil, že ak sa informácie nepotvrdia, budú autori správy čeliť obvineniu zo šírenia poplašnej správy. A ak sa potvrdia... začne sa proti spoluautorom správy konanie. Nekonali v súlade so zákonom, keďže sami nepodali trestné oznámenie. Pán Joseph Heller, ak by ste boli živý, mali by ste sa čo učiť. Takto vyzerá Hlava 22!

Absurdita situácie, v ktorej sa aktivisti z Centra pre reprodukčné práva a Poradne pre občianske a ľudské práva ocitli, nás „domácich“ možno ani neprekvapí. Výrok -- Na Slovensku je to tak -- sa stal všeobecne používanou frázou. O to menej prekvapuje fakt, že príslušný podpredseda vlády svojím správaním dokazuje, že je omnoho viac „pre európsku integráciu“ než „pre ľudské práva“ či dokonca nejaké „menšiny“. Základné zahraničnopolitické smerovanie krajiny predsa nemôžu ohroziť nejakí, prepytujem, Rómovia. Alebo že by ho ohrozoval niekto iný?

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO