Teroristické činy sa objavujú v histórii ktorejkoľvek krajiny, vrátane USA (atentáty na A. Lincolna, J. F. a R. F. Kennedyovcov, G. Forda, R. Reagana, M. L. Kinga). Terorizmus tu vždy bol a asi žiaľ aj bude. Nové sú len jeho formy. A tu nastáva dilema. Je možné terorizmu vôbec zabrániť? Ak to možné je, tak akým spôsobom? Ďalším násilím, alebo odstraňovaním jeho príčin?

A ak násilím, je to možné v podmienkach demokracie a neoliberalizmu? Alebo má boj proti terorizmu väčšie šance v podmienkach represívneho riadenia štátu podobného rakúskej monarchii z čias Františka I. či policajnému komunistickému režimu?

Pamätníci komunistického režimu, (bez akejkoľvek nostalgie za ním) dobre vedia, že drobná a organizovaná kriminalita, kriminalita bielych golierikov, problémy s drogovou scénou a podobné neduhy boli vtedy v porovnaní s dneškom naozaj minimálne.

Ide teda dohromady likvidácia terorizmu a demokracia? Veď už Platón i Aristoteles naznačovali, že demokracia má tendenciu ustupovať tyranii. Aj vývoj udalostí naznačuje, že boj proti terorizmu a demokracia sa spolu veľmi neráčia. Najmä ak nie je celkom isté, či to, kvôli čomu ideme bojovať, je naozaj terorizmus. Napriek tomu sa nazdávam, že obmedziť terorizmus možno jednoducho a nenásilne - odstránením príčin jeho vzniku. A to bez ohrozenia demokracie!

Spojené štáty a ich spojenci sa však rozhodli pre násilnú metódu. A tak v mene vojny proti terorizmu nerešpektujú medzinárodné právo a prijatím účelových zákonov obchádzajú občianske, politické a ľudské práva vlastných občanov a cudzincov (prezumpcia neviny, právo na nestranný súd, zákaz mučenia, právo na súkromie, či sloboda vyjadrovania). USA ignorujú aj existenciu Medzinárodného trestného súdu. Aj premiér Dzurinda v posledných dňoch urobil niektoré vyhlásenia a rozhodnutia, ktoré odporujú zásadám demokracie, ba i ustanoveniam medzinárodného práva, ale najmä zjavne idú proti vôli ľudu. Vyslanie chemikov do Iraku i brojenie proti referendu o vstupe SR do NATO boli takými krokmi. Navyše ich urobil v čase, keď vojenská, ekonomická, organizačná a medicínska schopnosť Slovenska účinne sa brániť rizikám z tohto kroku vyplývajúcim, je otázna. Súčasný celosvetový občiansky nesúhlas s vojnou ako so spôsobom boja proti nedokázaným teroristickým prepojeniam a váhanie volených zástupcov ľudu i predstaviteľov výkonnej moci mnohých krajín podieľať sa na vojne, súvisí aj s tým, že si dobre uvedomujú, že dnes nejde len o vojnu v Iraku a tzv. globálny terorizmus, dokonca nejde ani o zachovanie medzinárodného práva, ale o udržanie demokracie. Nesúhlas s vojnou je teda zároveň vyslovením jasného áno demokracii. M. Dzurinda svoj nedemokratický postup obhajuje tým, že politik nemôže vždy konať tak, ako si ľud praje. Na túto tému možno viesť večné debaty. Málokto pochybuje, že po Grécku je kolískou novodobej demokracie práve USA. A práve 10. americký prezident John Tyler si položil otázku:" Smie služobník neuposlúchnuť prianie svojho pána? Smie sa vôbec nejaký tvor postaviť na odpor svojmu stvoriteľovi?" Ako by sme ho mohli považovať za zástupcu ľudu, ak nehovorí jeho jazykom, ale svojim vlastným?

Ak koná takto, prestáva byť jeho zástupcom, zastupuje len sám seba." V mene koho vlastne konajú a majú konať politici? Ak teda vyčítame režimu Saddama Husajna absenciu demokracie a zároveň v mene akéhosi bezdôkazového boja proti terorizmu prijímame nedemokratické postupy a zákony, kto z tohto sporu vychádza ako ten lepší? Zdá sa, že vývoj dnešnej situácie len urýchli celosvetový rozmach občianskej aktivizácie túžiacej po novom spravodlivejšom fungovaní sveta v duchu záverov z Porta Allegre i iných fór a privedie svet k rozhodujúcej konfrontácii mocných a (zatiaľ) bezmocných.

Azda to predvídal už aj prezident Eisenhower, keď v roku 1959 povedal:"Chcel by som veriť, že ľudia budú dlhodobo robiť pre šírenie mieru viac než naše vlády. Naozaj si myslím, že ľudia chcú mier natoľko, že jedného dňa by mali vlády odísť ľuďom z cesty a nechať ich, aby mier dosiahli."

Pavol Fabian je člen petičného výboru žiadajúceho vypísanie referenda o vstupe SR do NATO.