Problém antisemitizmu sa stal zvláštnym od zničenia druhého chrámu (roku 70 n. l.), keď Židia stratili vlasť a začali žiť mimo pôvodnej vlasti ako náboženská a etnická skupina odlišujúca sa od svojho okolia. Odlišnosť sa týkala aj náboženstva aj etnického pôvodu, a práve tieto dva fenomény sa stali najsilnejším motívom dejín, vytvárajúcim na jednej strane nenávisť, na druhej strane pocit solidarity s vlastnou skupinou. Vždy, keď sa propagovali náboženské alebo národné záujmy na úkor všeľudských, boli miestni Židia najkonkrétnejšou a najbližšou skupinou ľudí, na ktorú sa dalo poukázať. Takto vznikla prax, ktorá sa zachovala aj do dnešných dní, robiť zo Židov "obetného baránka" zodpovedného za všetky nešťastia ľudstva. Táto prax kulminovala vždy vtedy, keď došlo k zhoršeniu ekonomickej, politickej, zdravotníckej alebo inej situácie v nejakej krajine. Hľadali sa "vinníci" epidémie Čierneho moru, neúspechu križiackych výprav, neúrod a hladomoru, vojen a najrozličnejších nešťastí, z ktorých boli a sú Židia obviňovaní.

Absurdné obvinenia

Roku 468 obvinili perzské úrady Židov zo zavraždenia dvoch perzských kňazov. V dôsledku protižidovskej kampane, ktorá nasledovala, bola vyvraždená asi polovica židovského obyvateľstva Perzie.

V rokoch 624 až 632, po vzniku islamu, očakával jeho zakladateľ Mohamed masový prestup Židov na nové náboženstvo. Keď sa tak nestalo, prudko sa zhoršili dobré vzťahy medzi Židmi a mohamedánmi.

O 900 rokov neskôr, keď Martin Luther založil reformované kresťanstvo, očakával uznanie zo strany nemeckých Židov. Títo sa však držali svojej viery, a tak Luther priateľský postoj k Židom vymenil za ostré nepriateľstvo. Paradoxom je, že súčasne katolícka cirkev obvinila Židov zo šírenia reformácie!

V roku 1096 došlo k masovému vraždeniu Židov v súvislosti s križiackou výpravou, ktorej cieľom bolo "oslobodenie Kristovho hrobu v Jeruzaleme." Pokiaľ sa križiacke vojská dostali do kontaktu so Židmi, tak ich vraždili ako "nepriateľov Krista". Absurdné obvinenie z "nepriateľstva voči kresťanstvu" patrí k častým obvineniam Židov v stredoveku a padli mu za obeť tisícky nevinných životov. Negatívnu úlohu zohralo aj vtedajšie kresťanstvo, ktoré prostredníctvom kázní šírilo mnohé krivé obvinenia židovského ľudu.

Roku 1012 prestúpil jeden kresťan v Mohúči na židovskú vieru, čo malo za následok vyhnanie všetkých Židov z mesta.

Od 12. storočia Židov často obviňovali, že sa zmocnili hostie za účelom opätovného ukrižovania Krista, prípadne za účelom jeho mučenia.

V polovici 14. storočia postihla Európu epidémia "čierneho moru". V dôsledku zlých hygienických pomerov sa epidémia rýchlo šírila a padla jej za obeť skoro polovica obyvateľstva. Za vinníkov tejto choroby a za jej šíriteľov označili Židov.

Ťažké časy skúsili Židia v Španielsku po nástupe inkvizície (1480). Inkvizícia považovala za jeden z najväčších zločinov tajné vyznávanie židovskej viery, rozšírené medzi etnickými Židmi, ktorých násilím pokrstili, alebo prinútili prestúpiť na katolícku vieru. Kresťanov tajne vyznávajúcich židovskú vieru poznáme pod označením marani. Len do konca 15. storočia dala španielska inkvizícia popraviť približne 15 000 skutočných alebo domnelých maranov.

Zdroje antisemitizmu

Tri zdroje tvoria pôvod moderného antisemitizmu. Prvým zdrojom je pôsobenie stredovekého kresťanstva s jeho nespočetnými protižidovskými nariadeniami. Odráža sa v nich snaha vyjadriť opovrhnutie voči Židovstvu, z ktorého kresťanstvo pochádza. Často sa mu vyčítal pocit výlučnosti a vyvolenosti, postoj vyvyšovania sa nad ostatné národy. Táto výčitka súvisí s nedorozumením. Žiadny židovský rabín či teológ nikdy netvrdil, že Židia sú niečo viac alebo niečo lepšie ako iní ľudia alebo národy. Stručne povedané, vyvolenosť je špecifickosť, a nie nadradenosť.

Druhým zdrojom boli hospodárske motívy. Stredovek dokončil premenu pôvodne roľníckeho židovského obyvateľstva na sociálnu skupinu, ktorá mala značný, často dominantný vplyv na bankovníctvo a obchod s peniazmi. Tento stav do značnej miery zapríčinil 3. lateránsky koncil v roku 1179, ktorý zakázal kresťanom obchod s peniazmi a vyhradil toto zamestnanie pre Židov. Prispeli k tomu aj zákazy, vylučujúce Židov z väčšiny bežných povolaní. Tak vznikla vrstva židovských bankárov a zmenárnikov, ktorá mala vplyv na finančný, a tým aj na politický život krajín, v ktorých žili. Táto vrstva sa stala nepostrádateľnou pre stredovekých vládcov, večne zápasiacich s nedostatkom peňazí, ktoré získavali prostredníctvom židovských bankárov. K tomu prispeli ich schopnosti, znalosť cudzích jazykov, vynaliezavosť, spoľahlivosť a podobne. Koncom stredoveku a v novšej dobe tvorili Židia konkurenciu pre nežidovských bankárov a obchodníkov, ktorí ich pochopiteľne nenávideli.

Za tretí zdroj moderného antisemitizmu možno označiť súbor tvrdení o vedúcej úlohe Židov v rôznych odvetviach politickej, hospodárskej činnosti a tlače. Tieto tvrdenia sa interpretujú ako prejav kolektívnej vlády Židov nad svetom. Všetky tri uvedené podoby sa vzájomné prelínajú. Spoločnou črtou všetkých foriem antisemitizmu je nenávisť, nehumánnosť a neochota konfrontovať sa so skutočnosťou.

Nacizmus a komunizmus

Nemecký nacizmus predstavoval totalitný systém, ktorý vytvoril najdesivejšiu podobu antisemitizmu. Niet podobného príkladu systematického a masového vyvražďovania v takom rozsahu, ako to robili nacisti a ich prisluhovači v rokoch 1940 až 1945. Ideologicky bolo vyvražďovanie odôvodnené tvrdením o kolektívnej zodpovednosti Židov, jednak za kapitalizmus (židovsko-plutokratické kruhy), jednak za komunizmus (žido-boľševizmus) a za všetky nešťastia a pohromy, ktoré ľudstvo zažilo vrátane rozpútania 2. svetovej vojny samými nacistami. Aj také jednoduché a primitívne heslá, ako: "Židia sú zodpovední za zlý stav nemeckých ciest," stačili ako argument na ovplyvnenie časti národa. Pred vojnou žilo v Európe asi 60 % svetovej židovskej populácie. Tento podiel klesol na cca 20 %. Pokles je veľmi výrazný aj na Slovensku, kde pred 2. svetovou vojnou žilo 136 000 Židov. Terajší stav sa odhaduje na 3 000 občanov židovského pôvodu.

Komunistický antisemitizmus nemal také vyhranené formy ako nacizmus. Oficiálna komunistická ideológia delila ľudí na "triedy" - vykorisťovateľov a pracujúcu triedu. Z toho vyplývalo, že komunisti sú nepriateľski zameraní voči židovským kapitalistom, ale solidárni s vykorisťovanými židovskými pracujúcimi. Toto oficiálne stanovisko bolo proklamované napriek zreteľným antisemitským vlnám v 40. a 50. rokoch v Sovietskom zväze a napriek ostro protižidovskému procesu proti Rudolfovi Slánskemu v ČSR. Proces proti Slánskemu a spoločníkom (1952) bol najväčším vykonštruovaným procesom v československej histórii. Zo 14 obvinených bolo 11 Židov, dvaja Česi a jeden Slovák (minister zahraničných veci Dr. Vlado Clementis). Počas celého procesu sa zdôrazňoval židovský pôvod obvinených a ich spolupráca s Izraelom a sionizmom. Proces sa skončil vynesením jedenástich rozsudkov smrti a tromi odsúdeniami na doživotie.

Propaganda proti sionizmu a štátu Izrael bola typická aj pre neskoršie roky komunistickej vlády v Československu. Izrael bol jediným štátom, s ktorým komunistické krajiny prerušili diplomatické styky.

Existuje východisko?

Antisemitizmus je zložitým sociálnym javom. Možno ho popísať, analyzovať, do istej miery aj predvídať pri očakávanom zhoršení ekonomickej situácie, ale ťažko možno proti nemu bojovať. Jednou z mála možností prevencie je zvyšovanie vzdelanostnej a kultúrnej úrovne ľudí, čo je dlhodobý proces. Antisemitom sa nikdy nestane človek so slobodným a kritickým myslením schopný samostatného úsudku a nepodliehajúci masovej psychóze. Takýto nezávislí myslitelia sa vyskytovali a vyskytujú vždy a v každej krajine, je ich však málo a ich vplyv nie je dostatočný. Protipólom sú ľudia zakomplexovaní, neschopní, ale zároveň ctižiadostiví. Títo si potrebujú zdôvodniť svoje neúspechy pred svetom, ale aj sami pred sebou. Najjednoduchším riešením je odmietnutie osobnej zodpovednosti za vlastné neúspechy a pripísanie tejto zodpovednosti Židom.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO