22. 10. 2003
RSS backend
PDA verze
Čtěte Britské listy speciálně upravené pro vaše mobilní telefony a PDA
Reklama
Reklama
Celé vydání
Archiv vydání
Původní archiv

Autoři

Vzkaz redakci

OSBL
Tiráž

Britské listy

http://www.blisty.cz/
ISSN 1213-1792

Šéfredaktor:

Jan Čulík

Redaktor:

Karel Dolejší

Správa:

Michal Panoch, Jan Panoch

Grafický návrh:

Štěpán Kotrba

ISSN 1213-1792
deník o všem, o čem se v České republice příliš nemluví
22. 10. 2003

Je sociálny model EÚ prekážkou konkurencieschopnosti?

Brigita Schmögnerová

Globalizácia zvyšuje konkurenciu na trhu produktov, služieb, investícií. Domáci producenti sú vystavení súťaži z dovozu z trhov, kde je nízka mzda, nijaké, resp. nízke odvody do sociálneho a zdravotného poistenia, nijaká, resp. nízka ochrana zamestnanca, atď.

Zahraniční investori radšej investujú tam, kde dosiahnu nižšie náklady -- i na zamestnanca -- a väčší zisk a kde odvedú nižšie dane. Obstáť v súťaži v podmienkach globalizácie preto implikuje udržať nízke mzdy a znižovať odvody a dane, čo automaticky vyžaduje znižovať sociálne výdavky a "reformovať" -- v danom prípade principiálne zmeniť -- charakter sociálneho modelu štátu.

Je táto schéma, ktorá je základom neokonzervatívnej politiky a ktorá je zároveň jedným z dôvodov rastu odporu voči globalizácii, relevantná? Sú vo všeobecnosti sociálne výdavky neproduktívne? Sú štáty s nízkymi sociálnymi výdavkami konkurencieschopnejšie?

Európska komisia (DG pre zamestnanosť a sociálne veci) si dala vypracovať správu o nákladoch neexistencie sociálnej politiky (január 2003), ktorej výsledky -- zhodne s mnohými inými analýzami -- môžeme zhrnúť takto:

  1. Sociálna politika predstavuje korekciu trhu, ktorý nedokáže poskytnúť ochranu pre nízkopríjmové skupiny (napr. v prípade choroby, straty zamestnania a pod.), t.j. prispieva k redukcii chudoby. (Chudoba je i závažnou ekonomickou prekážkou hospodárskeho rastu, napr. znižuje domáci dopyt ako dôležitý faktor hospodárskeho rastu).
  2. Sociálna politika prispieva k pružnosti trhu práce. Ak existuje dostatočná sociálna ochrana pre prípad straty zamestnania, spravidla to zvyšuje ochotu podstupovať väčšie riziko (napr. pri samozamestnávaní), uzatvárať pružnejšie pracovné zmluvy a pod. Správa cituje výsledky porovnávania medzi ochotou podstupovať riziko a sociálnymi výdavkami, podľa ktorých je zrejmé, že je medzi nimi priama úmera. V štátoch s vysokými sociálnymi výdavkami ochota sťahovať sa, samozamestnať sa, ale i dĺžka nezamestnanosti (!) nezávisia, resp. sú dokonca vyššie v priamej závislosti od sociálnych výdavkov na nezamestnanosť, atď. Nízka podpora v nezamestnanosti môže motivovať k hľadaniu práce, no zvyšuje odpor k prepúšťaniu, sťažuje kolektívne vyjednávanie, podporuje nelegálne zamestnávanie, zvyšuje možnosť štrajkov a pod.
  3. Náklady na rekvalifikácie, zvýšenie kvalifikácie (ako súčasť sociálnych nákladov) sú vyvažované väčšou produktivitou práce a väčšou adaptabilitou zamestnanca.

Inými slovami, sociálna politika nemusí byť prekážkou zvyšovania efektívnosti, naopak, môže byť faktorom jej rastu, prispieva k väčšej dynamike a stabilite hospodárstva.

V čom je rozpor, resp. za akých predpokladov bude sociálna politika prispievať k zvyšovaniu efektívnosti a konkurencieschopnosti? A o akej konkurencieschopnosti je tu reč? Treba rozlišovať krátkodobé a dlhodobejšie účinky sociálnej politiky (krátkodobo je zvýraznený predovšetkým nákladový aspekt). Krátkozraká vláda a krátkozrakí podnikatelia sociálne výdavky pokladajú iba za finančný výdavok. Rovnako treba rozlišovať medzi druhmi výdavkov: najproduktívnejšie sú sociálne výdavky do tzv. ľudského kapitálu, no dôležité sú i výdavky do sociálneho kapitálu. Výdavky do sociálneho kapitálu zväčšujú sociálnu súdržnosť a znižujú riziko sociálnych nepokojov (napr. štrajky), riziko zhoršovania bezpečnostnej situácie (napr. rast kriminality) a pod. Správa ukazuje, že v EÚ prevažuje pozitívny postoj k prerozdeľovacej funkcii štátu, ktorá prispieva k zmierňovaniu sociálnych rozdielov a k zvyšovaniu sociálnej súdržnosti: percento súhlasiacich sa pohybuje medzi 50 až 90 percentami a zvyšuje sa nepriamo úmerne v závislosti od dosiahnutého stupňa sociálnej súdržnosti, napr. v NSR 53 percent, v Spojenom kráľovstve 69 a v Portugalsku 90 percent.

Konkurencieschopnosť konca 20. a začiatku 21. storočia je založená na novej paradigme rastu. Podľa nej víťazmi súťaže nie sú tí, ktorí vyhrávajú nízkymi cenami (tzv. cenová konkurencia), ale tie štáty, ktoré sú schopné inovovať, ponúkať nové produkty, vysokú kvalitu, nové technológie a pod. Hospodársky rast konca 20. a začiatkom 21. storočia závisí predovšetkým od rozvoja "knowledge based economy" a od investovania do rozvoja takejto ekonomiky. Rozhodujúcim faktorom jej rozvoja je ľudský faktor. Preto všetky výdavky (i sociálne), ktoré prispievajú k rozvoju ľudského faktora, sú produktívne výdavky, ktoré umožňujú zvyšovanie konkurencieschopnosti štátu. Aby sme sa vyhli zjednodušeniu, treba dodať, že to neznamená, že ceny prestávajú hrať akúkoľvek úlohu. Cenová súťaž zostáva u tzv. tradičnej produkcie formou súťaže o trh. A medzi formami cenovej súťaže sú i také druhy "súťaže" ako cenový, sociálny a ekologický dumping. Nech neprekvapuje, že cenový dumping (dosahovaný krátkodobo umelo udržiavanými nízkymi cenami alebo trvalejšie napr. dotáciami štátu, ako je to v prípade poľnohospodárskej produkcie USA i EÚ), ktorý oprávnene odsudzujú rozvojové štáty v rámci tzv. rozvojového kola rokovaní WTO, sa všeobecne neposudzuje priaznivo a používajú sa voči nemu rôzne prostriedky na národnej i nadnárodnej úrovni, napr. antidumpingové zákonodarstvo, odvetné procedúry v rámci WTO a pod. A naopak, že takto jednoznačne sa neposudzuje sociálny dumping (nedodržiavanie základných pracovných práv zamestnanca obsiahnutých napr. v základných normách ILO) a ekologický dumping (nezahrňovanie ekologických nákladov do ceny aťď.), proti ktorým sa zatiaľ nedohodli účinné postupy na medzinárodnej úrovni a iba sporadicky sa používajú na národnej úrovni. Takýto nerovnaký prístup, ktorý podporuje z rôznych dôvodov vláda USA, no i rozvojové štáty, môže vytvárať určité čiastkové tlaky na podnikateľskú sféru podnikajúcu v tradičných odvetviach v štátoch EÚ. Záleží na národnej vláde a sile občianskej spoločnosti v štátoch EÚ, či im ustúpia, alebo budú motivovať podnikateľov hľadať iné riešenia (inovovať, podnikať v inom odvetví a pod.)

Konkurencieschopnosť štátu, ktorú chápeme ako schopnosť štátu využiť rozhodujúcich "ťahúňov" rastu, v súčasných podmienkach nových faktorov rastu, je takmer priamo úmerná vynaloženým sociálnym výdavkom. Potvrdzujú to empirické porovnávania vynaložených sociálnych výdavkov (na zamestnanosť, zdravie, penzie, rodinné výdavky) a indexu konkurencieschopnosti. Na najvyšších priečkach rebríčka konkurencieschopnosti sú štáty s (naj)vyššími sociálnymi výdavkami (Fínsko, Holandsko, Švédsko) a naopak na najnižších priečkach štáty s najnižšími sociálnymi výdavkami (Grécko, Portugalsko). Buď ako výnimka z pravidla, alebo ako argument, že nijaká úmera medzi konkurencieschopnostou a sociálnymi výdavkami neplatí, sa uvádzajú USA a prípadne Írsko. V každom prípade príklad USA je potrebné bližšie analyzovať.

Porovnanie sociálneho modelu EÚ a USA

Meradlom úspechu/neúspechu politiky zvyšovania konkurencieschopnosti v EÚ je rýchlosť dobiehania EÚ za USA. Počas šesťdesiatych až do polovice sedemdesiatych rokov 20. storočia tento proces akceleroval, od druhej polovice 70. rokov sa nožnice v HDP na hlavu medzi EÚ a USA roztvárajú v neprospech EÚ. Od polovice 90. rokov podnes je pre európske hospodárstvo charakteristická nižšia dynamika rastu, nižšia produktivita práce, nižšia miera rastu zamestnanosti. Ak by takýto trend pokračoval, lisabonský cieľ sa nepodarí dosiahnuť. Je kľúčovým, resp. jediným faktorom zaostávania hospodárstva EÚ za hospodárstvom USA rozdiel medzi sociálnymi modelmi, t.j. medzi európskym sociálnym modelom a sociálnym modelom USA? Neoliberálni reformisti európskeho sociálneho modelu argumentujú nižšími sociálnymi výdavkami v USA, flexibilnejším trhom práce, väčšou motiváciou hľadať si prácu, chrániť si zdravie a pod.

Je evidentné, že rozdiely medzi dvoma sociálnymi modelmi sú markantné -- predovšetkým však z hľadiska vplyvov na sociálnu situáciu spoločnosti. Výdavky jedného i druhého sociálneho modelu sú porovnateľné. Celkové výdavky (verejné i súkromné spolu) na sociálnu ochranu pri zamestnanosti, chorobe a starobe vyjadrené ako percento z HDP sa v USA pohybovali v roku 1997 okolo 23,4 percenta a zaostávali za sociálnymi výdavkami v štátoch EÚ s najvyššími sociálnymi výdavkami asi o 7 bodov. Rast výdavkov za nasledujúce roky v USA dokumentuje i fakt, že za ostatné roky zadlženosť štátneho sociálneho a zdravotného poistenia v USA (Medicare, Social Security) vzrástla takým rozmerom (podľa údajov z FT, 9. 9. 2003 až na 1600 mld. USD, oficiálne sa uvádza "iba" 400 mld. USD), že sa pokladá za časovanú bombu, ktorá môže v krátkom čase rozvrátiť štátne financie USA. Základný rozdiel je v podiele sociálnych výdavkov hradených kolektívne (verejné výdavky) a hradených individuálne (súkromné výdavky).

Tento podiel (vyjadrené v percentách) predstavuje v USA 70:30, kým vo Švédsku 93:7 (údaje sú z konca 90. rokov). Inými slovami, model sociálnej ochrany USA je dimenzovaný pre vyššie príjmové skupiny, ktoré si môžu zabezpečiť zvýšenie minimálnej sociálnej ochrany zabezpečovanej z verejných zdrojov sociálnou ochranou financovanou zo súkromných (vlastných) zdrojov. V praxi to znamená, že základná podpora v dôchodku hradená zo štátnych zdrojov je nízka (dosahuje v priemere 899 USD), zdravotné poistenie nepokrýva niekoľko desiatok miliónov ľudí, neexistujú také sociálne výhody ako platená materská dovolenka, detské prídavky, nemocenské. Značný podiel zamestnaných v USA nemôže hradiť súkromné dôchodkové poistenie (55 percent z celkového počtu zamestnaných), 33 percent si neodkladá na dôchodok nijakým spôsobom, štátny príspevok je jediným zdrojom príjmu pre 20 percent starých ľudí.

Sociálny model v USA s jeho charakteristikami ako nedostatočné poistenie v prípade nezamestnanosti, nedostatočná podpora rodinám s nízkymi príjmami, nezabezpečovanie zdravotníckej starostlivosti pre desiatky miliónov Američanov má za následok rast počtu tých, ktorí žijú v chudobe. Podľa amerických úradov, ktoré medzi chudobných nezaraďujú ľudí starších ako 65 rokov, sa počet chudobných zvýšil len v roku 2002 o 1,4 milióna na 34,8 milióna ľudí. Tento model prispieva aj k vyššej miere sociálnej diferencovanosti: na porovnanie napr. Giniho koeficient v roku 2000 v USA je 0,368, vo Švédsku 0,252, pritom čím je hodnota koeficientu vyššia, tým je príjmová diferenciácia vyššia. Zopakujme, že sociálne transfery v EÚ markantne znižujú percento žijúcich v chudobe v EÚ (údaje za rok 1999) na 15 percent, ktoré by bez sociálnych transferov (okrem dôchodkov v starobe) bolo 24 percent a bez sociálnych transferov vrátane starobných dôchodkov až 40 percent.

Argumenty o väčšej flexibilite trhu práce v USA v porovnaní s mnohými štátmi EÚ sú čiastočne oprávnené a dosiahnutie väčšej flexibility trhu práce je jedným z cieľov reformy trhu práce i v NSR. Na druhej strane príklady z Holandska, no i škandinávskych štátov ukazujú, že trh práce je flexibilnejší, ak existuje dostatočná sociálna ochrana, ktorá umožňuje či zjednodušuje prechod medzi obdobiami vzdelávania, zamestnanosti, starostlivosti o rodinu, prechod medzi rôznymi pracovnými režimami, medzi rôznymi pracovnými miestami a pod., inými slovami, ak zjednodušuje adaptáciu na rôzne nové situácie na strane dopytu i ponuky práce.

Motivácia k práci -- a to je dôležité poučenie -- sa neredukuje iba na negatívnu motiváciu, no zahrnuje i pozitívnu motiváciu ("better jobs"), ako sú vhodné podmienky v práci, vyššia mzda, dostatočná ochrana pred prepustením a pod. Napokon v EÚ -- v rozpore so spomaľovaním hospodárskeho rastu -- rastie zamestnanosť (od roku 1997 do roku 2001 vzniklo desať miliónov nových pracovných príležitostí), klesá miera nezamestnanosti a dlhodobej nezamestnanosti, atď., i keď výsledky sú rôzne podľa jednotlivých štátov.

Z uvedeného je zrejmé, že základné faktory zaostávania európskeho hospodárstva za hospodárstvom USA treba hľadať inde, v rozhodujúcich faktoroch rastu dneška, teda v investíciách do výskumu a rozvoja, do vzdelania, do informačných technológií, no i v pomoci rizikového kapitálu pri rozvoji podnikania a pod. Vo všetkých týchto indikátoroch EÚ zaostáva za USA. Podiel "knowledge based economy" je v USA vyšší ako v EÚ a rozdiely sú v mnohých odvetviach priemyslu i služieb. Pri existujúcich rozdieloch je vyššie uvedené zaostávanie v investíciách do "knowledge based economy" alarmujúce a signalizuje, že bez zásadnejšieho obratu investičnej politiky štátu a súkromnej sféry sa toto zaostávanie bude zvyšovať.

Lisabonská sociálna agenda v praxi

Zopakujme, aké sú východiská modernizácie sociálneho modelu EÚ. Modernizácia sociálneho modelu (Európska sociálna agenda) je časťou lisabonskej Európskej stratégie konkurencieschopnosti z roku 2000. Strategickým cieľom nie je iba dosiahnuť prvenstvo v konkurencieschopnosti, ale dosiahnuť i väčšiu sociálnu súdržnosť, viac a lepšej práce. Lisabonská stratégia formuluje i nástroje, spôsoby, ako tento cieľ dosiahnuť. Jedným z nich je i modernizácia európskeho sociálneho modelu. Pokiaľ zostáva sociálna politika národnou, t. j. v réžii národných vlád a pretrvávajú rozdiely v národných sociálnych modeloch, na podporu tohto procesu je možné použiť iba metódy tzv. otvorenej koordinácie: odporúčania, vypracované na základe monitorovania národných plánov boja proti nezamestnanosti, sociálnemu vylúčeniu, ale i vzájomná výmena informácií a skúseností, ako modernizovať jednotlivé časti európskeho sociálneho modelu, skúseností, ako pritom využiť sociálny dialóg, a pod.

Pomerne komplexný prístup k modernizácii sociálneho trhového modelu, ktorého výsledky bude možné posúdiť až s odstupom času, si zvolila NSR. Agenda 2010 zahrnuje komplex opatrení zameraných na reformu zamestnanosti, sociálnej sféry (v tom dôchodky i zdravie) a podporu hospodárskeho rastu (malé a stredné podnikanie, financovanie investícií, výskum a vzdelanie). Proces modernizácie nemeckého sociálneho modelu sa nezačal dňom vyhlásenia Agendy 2010 (14. marec 2003), predchádzali mu čiastkové kroky ako napr. vytvorenie legislatívnych a iných inštitucionálnych podmienok na založenie 2. piliera dôchodkového poistenia -- tzv. Riesterova penzia, ktorá bola výsledkom práce komisie rovnakého mena v roku 2001, a reforma trhu práce navrhnutá na základe výsledkov tzv. Hartzovej komisie.

Agenda 2010 v reforme zamestnanosti má zámer podporiť dopyt po práci (ide o zmäkčenie podmienok pri uvoľňovaní zo zamestnania pre malých podnikateľov -- zamestnávateľov, no zahrnuje i nové prvky ochrany zamestnanca pri prepúšťaní z dôvodov na strane podniku), predpokladá zníženie nárokov na poberanie podpory v nezamestnanosti z maximálnych 32 mesiacov na 18 mesiacov (pre mužov a ženy nad 55 rokov) a v princípe na jeden rok pre ostatných, zavedenie novej dávky v nezamestnanosti pre dlhodobo nezamestnaných, ktorí poberali dosiaľ zníženú dávku v nezamestnanosti a sociálne dávky. Túto dávku budú poberať všetci tí, ktorí sú práceschopní, no nepracujú a dosiaľ boli na sociálnych dávkach. Pre uvedenú skupinu sa sociálne dávky zrušia.

Zámerom je nepodporovať poberanie sociálnych dávok, ale zvyšovať zamestnanosť. Nová dávka bude preto vyplácaná prostredníctvom nových "stredísk zamestnanosti," na ktoré sa transformujú lokálne úrady práce a ktoré budú predovšetkým poskytovať poradenstvo pre nezamestnaných, organizovať nábory a podobné služby spojené s hľadaním zamestnania. Takýmto spôsobom sa chce zlepšiť pomoc pri vyhľadávaní zamestnania i pre dlhodobo nezamestnaných a znížiť ich počet. Reforma zamestnanosti zahrnuje teda i reformu Federálneho úradu práce: ako poskytovateľ služieb v zamestnanosti má byť prednostne "orientovaný na zákazníka" s cieľom zvýšiť účinnosť hľadania zamestnania.

Podľa údajov OSN v roku 2030 počet obyvateľov žijúcich v Nemecku vo veku 60 rokov a viac bude predstavovať 35 percent populácie a kým v súčasnosti počet pracujúcich na jedného dôchodcu je 2,3, v roku 2030 to bude iba 1,2. Z týchto dôvodov, ako i v dôsledku neuspokojujúcich výsledkov Riesterovej reformy, sú potrebné dodatočné návrhy, ktoré pripravuje tzv. Rürupova komisia. Návrhy v dôchodkovej reforme zahrnujú postupné zvyšovanie veku na odchod do dôchodku od roku 2011 o jeden mesiac ročne zo 65 rokov na 67 rokov pre odchádzajúcich do dôchodku v roku 2035.

Predpokladá sa i určité pribrzdenie zvyšovania dôchodkov, aby sa odvody na dôchodkové poistenie až do roku 2030 mohli udržať pod úrovňou 22 percent zo mzdy. Dnešné dôchodky predstavujúce v priemere 70 percent mzdy, by sa v roku 2030 nemuseli znížiť pod 68 percent.

Nemecko predpokladá udržať aktívnu politiku zamestnanosti na podporu zamestnanosti v tzv. nových krajinách (bývalé NDR) a u niektorých citlivých skupín (napr. zamestnávanie mužov a žien nad určitú vekovú hranicu). To by malo pomôcť riešiť i dopytovú stránku zamestnanosti u vyšších vekových ročníkov. Reforma zdravotníctva rešpektuje zachovanie poskytovania služieb na najvyššej úrovni a princíp solidarity.

Ako uviedol kancelár G. Schröder: "Každý dostane zdravotnú starostlivosť bez ohľadu na vek a príjem." Reforma je zameraná na väčšiu súťaž, väčšiu efektívnosť, väčšiu možnosť voľby pre pacienta -- no predpokladá i väčšiu spoluúčasť pacienta pri niektorých zdravotníckych službách, poplatky pri návšteve lekára a pri hospitalizácii. K znižovaniu nákladov a väčšej kontrole majú prispieť opatrenia ako zavedenie elektronickej karty pacienta do roku 2006, zavedenie účtov informujúcich pacienta o nákladoch na liečenie, ako i zavedenie štandardných postupov na liečenie najdôležitejších ochorení v spoločnosti. Významnou črtou reformy je prevencia, ktorú označujú za 4. pilier reformy. Pacienti, ktorí sa zapoja do rôznych preventívnych iniciatív, budú profitovať napr. z bonusov (zľavy z odvodov a pod.). To však nestačí.

Zameranie na predchádzanie ochoreniam má predstavovať zásadnú zmenu v prístupe spoločnosti k zdravotníctvu a má zahrnúť podporu zdravia, počnúc predškolskou a školskou výchovou cez prevenciu u dospelých až po prevenciu na pracovisku. Komplexný zákon o prevencii by mal vstúpiť do účinnosti na jeseň v roku 2004. Opatrenia v zdravotníctve by mohli umožniť znížiť priemerné odvody na zdravotné poistenie pod 13 percent.

Základné charakteristiky navrhovanej modernizácie sociálneho modelu NSR môžeme zhrnúť nasledovne: zachovanie primárnej solidarity i posilnenie osobnej zodpovednosti, negatívna i pozitívna motivácia a efektívnejšia úloha štátu v sociálnom modeli. Všetky reformné kroky sú dôkladne pripravované za účasti najkvalifikovanejších odborníkov a široko diskutované na verejnosti.

Modernizácia sociálneho modelu a sociálny dialóg

I keď sa všeobecne akceptuje, že starý sociálny model je fiskálne neudržateľný, že je demotivačný, že zhoršuje konkurencieschopnosť a pod., presadzovanie nových prvkov v modeli naráža na odpor odborov. Pri posudzovaní tohto odporu treba rozlíšiť charakter navrhovaných opatrení: či likvidujú základné hodnoty európskeho sociálneho modelu, alebo rovnomernejšie dávkujú princíp solidarity a princíp osobnej zodpovednosti, ako aj otvorenosť odborových centrál k zmenám. Prvým predpokladom dohody je sociálny dialóg.

Sociálny dialóg komplikuje a predlžuje proces prípravy reformných opatrení, no ak je úspešný, eliminuje odpor voči nim a urýchľuje ich realizáciu.

Obidvaja sociálni partneri (odbory i zamestnávatelia) a podľa možností i iné nevládne organizácie by sa nemali prizývať, len aby komentovali už hotové zákony, treba ich zapojiť do procesu prípravy od začiatku. Tento recept -- ako sme už naznačili -- automaticky nezaručuje úspešnosť sociálneho dialógu. Nemecký kancelár G. Schröder po opakovaných pokusoch o sociálnu dohodu sa rozhodol postupovať i bez nej. Nemecké odbory v posledných dňoch stupňujú tlak na kancelára, aby nepodporil záujem opozície dať možnosť zamestnávateľom nedodržať výsledky kolektívneho vyjednávania dosiahnuté na odvetvovej úrovni v podnikových kolektívnych zmluvách. Pohrozili masovými protestmi v nasledujúcich mesiacoch, ak vláda s takýmto návrhom bude súhlasiť.

Tento postup sa pokladá za skúšku sily odborov, ktoré nedokázali zabrániť vláde v realizácii Agendy 2010 a je i prvým krokom radikálneho novozvoleného odborárskeho predáka IG Metall, ktorý bol do funkcie zvolený napriek tomu, že inicioval rozsiahlu akciu tohto odborového zväzu v spolkových krajinách bývalej NDR, ktorá sa skončila fiaskom.

Organizovaný odpor odborov môže byť dôvodom odloženia, resp. korekcie reformných opatrení a to nie v každom prípade v prospech veci. Stredopravá vláda Silvia Berlusconiho napriek tlaku Confindustrie (asociácia zamestnávateľov v Taliansku) urobila ústupok z pôvodného zámeru penalizovať predčasný odchod do dôchodku. Pôvodne taliansky premiér presadzoval zvýšenie priemerného veku na odchod do dôchodku na 60 rokov do roku 2010 a neskôr na 62 rokov.(Priemerný vek odchodu do dôchodku je v Taliansku 57 rokov. I keď oficiálna hranica je 65 rokov pre mužov a 60 rokov pre ženy, časté využívanie možnosti predčasného odchodu do dôchodku skutočný priemerný vek znižuje.)

Zníženie penzie pri predčasnom odchode do dôchodku, ktoré by demotivovalo k predčasným odchodom, jeho politickí partneri neodhlasovali. Otázka, ako znížiť náklady na penzie (okolo 14 percent z HDP) zostáva tak v Taliansku zatiaľ nevyriešená.

Francúzska vláda J. P. Raffarina sa rozhodla napriek odporu odborov doviesť zámer dať na rovnakú úroveň počet odpracovaných rokov potrebných na vznik nároku na penziu vo verejnom a súkromnom sektore do konca. Zákon 24. júla odhlasovali obidve komory francúzskeho parlamentu, v ktorých má stredopravá koalícia väčšinu. Raffarin však z organizovania odporu, ktorý štrajkami ochromoval francúzske hospodárstvo počas niekoľkých mesiacov, vyvodil závery. Na tlačovej konferencii toho istého dňa označil sociálny dialóg za "národnú prioritu" a vyjadril sa zdvorilo o dvoch hlavných odborových zväzoch CFDT a CGC (s výnimkou CGT, ktorá je radikálna), a zároveň ohlásil program reforiem Agenda 2006 rozložených na tri roky.

Rozloženie reforiem, ako i priority (sociálna súdržnosť a sociálny dialóg, vytváranie bohatstva na základe vedomostí a európska integrácia) ukazujú, že francúzsky premiér realisticky zvážil rozsah reforiem, ktorý je francúzska spoločnosť ochotná podstúpiť v krátkom čase, ako i závažnosť neohroziť pritom základné hodnoty francúzskeho sociálneho modelu, ako sú sociálna súdržnosť a sociálny dialóg. V akom rozsahu dokáže J. P. Raffarin svoje predsavzatie realizovať, ukáže čas.

Otvorenosť k dialógu a pochopenie nutnosti modernizácie je aspoň u jedného z dvoch hlavných odborových zväzov - CFDT - zrejmá. F. Chéreque, generálny sekretár CFDT, sa prednedávnom v denníku Le Monde vyjadril: "Naše spoločnosti, ktoré profitujú z obrovského pokroku, sú tiež vystavované zmenám, ktoré ohrozujú našu sociálnu súdržnosť, nastoľujú nové nerovnosti a dávkujú silný pocit nespravodlivosti.

Aby sme sa postavili zoči-voči k tejto situácii, znamená uznať, že reformy sú nevyhnutné ..."

                 
Obsah vydání       22. 10. 2003
22. 10. 2003 Human Rights Watch: Američané od května zabili v Iráku 20 nevinných civilistů
22. 10. 2003 Americké ospravedlňování války v Iráku vykazuje znaky nacistické propagandy Robin  Ujfaluši
22. 10. 2003 Analýza: Päť vojen premiéra Blaira Charles  Grant
22. 10. 2003 Slovensko: Vyšetřování nepotvrdilo nezákonné sterilizace
22. 10. 2003 Obrana vlasti. Vlast. Znají dnešní mladí ještě toto slovo? Josef  Vít
21. 10. 2003 Zjednotenie v rozmanitosti alebo zjednotenie omylom? Ivan  Štulajter
22. 10. 2003 Svoboda je pěkná věc, ale pokud ji nelze nastolit, nedá se nic dělat
22. 10. 2003 Znovu: Jsou myšlenky, za které je záhodno umřít?
22. 10. 2003 Sloboda prejavu v období boja proti terorizmu Adrian Peter Pressburg
22. 10. 2003 Kam směřuje ruská privatizace?! Ladislav  Žák
22. 10. 2003 Je sociálny model EÚ prekážkou konkurencieschopnosti? Brigita  Schmögnerová
22. 10. 2003 Frontální atak na občanská práva
22. 10. 2003 Spolek Šalamoun k vládnímu návrhu novely trestního řádu
22. 10. 2003 Akce: Volební registrace zahraničních Američanů a veřejná kampaň pro globální jednotu proti válce a agresi
21. 10. 2003 Pevnost je dobyta, většina Švýcarů chce změnu Josef  Brož
21. 10. 2003 Reportér zpravodajství ČT byl terčem vyhrožování
21. 10. 2003 Pentagon byl varován, že po válce v Iráku vznikne chaos
21. 10. 2003 V Praze o slovenské plovárně a o cestě za tmou i světlem... Markéta  Sulovská
20. 10. 2003 Irák: Cesta k šílenství
1. 10. 2003 Hospodaření OSBL za září 2003
18. 6. 2004 Inzerujte v Britských listech

Evropská unie RSS 2.0      Historie >
22. 10. 2003 Je sociálny model EÚ prekážkou konkurencieschopnosti? Brigita  Schmögnerová
15. 10. 2003 Ústava EU neboli debata o prázdnu Ondřej  Čapek
10. 10. 2003 Proč zaostáváme za Evropou, do které vstupujeme Štěpán  Kotrba
10. 10. 2003 Olomoucká diskuse o EU: České strachy jsou zbytečné Martin  Myant
10. 10. 2003 Olomouc debate on the European Union: The Czech fears are groundless Martin  Myant
9. 10. 2003 Co nejmenší role státu v informatice a telekomunikacích Mirek  Topolánek
23. 9. 2003 Prodi versus Giscard: Dva kohouti na evropském smetišti Josef  Brož
2. 9. 2003 Proč podporuje EU Jásira Arafata? Milan  Krčmář
12. 8. 2003 Nová agenda - silnejšia Európa Martin  Kugla
3. 7. 2003 Co psal Toni Negri před rokem:
Obnova italské levice mimo rámec sociáldemokratismu
Toni  Negri
30. 6. 2003 EU vs. Rakousko-Uhersko Petr  Homoláč
30. 6. 2003 Pozadu o 38 rokov? Andrej  Sablič
25. 6. 2003 Evropská ústava: smlouva, která ukrývá občany Josef  Brož
25. 6. 2003 Optimistická "řecká" ozvěna a její možná falešná echa Miloš  Dokulil
25. 6. 2003 Koniec polstoročného manželstva Radovan  Geist

Francie RSS 2.0      Historie >
22. 10. 2003 Je sociálny model EÚ prekážkou konkurencieschopnosti? Brigita  Schmögnerová
11. 9. 2003 Úřední šiml zuří proti studentům i v Německu a ve Francii   
4. 9. 2003 Pierre Poujade: Obránce malých proti velkým Josef  Brož
8. 8. 2003 Smrt Marie Trintignant: "Elle est belle pour toujours" Josef  Brož
18. 7. 2003 Třídní boj ve Francii - realita odporu proti vládním sociálním reformám Petr  Záras
13. 6. 2003 Ako udržať prostredníctvom prerozdelenia čo najspravodlivejší dôchodkový systém?   
9. 6. 2003 (D)Evian(ti) Radovan  Geist
9. 6. 2003 Francúzski socialisti hľadajú identitu: Neistí a nesmelí medzi ľuďmi Ivan  Štefunko
13. 5. 2003 Jean-Pierre Raffarin: premiér, který nechce být č. 1 Josef  Brož
8. 4. 2003 Zrádní Francouzi   
21. 1. 2003 Elysejská smlouva: Zaburácí znovu francouzsko-německý motor? Josef  Brož
8. 1. 2003 Jacques Chirac, prezident odsouzený k životnímu úspěchu Josef  Brož
23. 4. 2002 Může být Le Pen francouzským prezidentem? Josef  Brož
1. 2. 2002 Pierre Bourdieu: sociální filozof bez kontextu? Josef  Brož

Knowledge society - znalostní společnost RSS 2.0      Historie >
22. 10. 2003 Je sociálny model EÚ prekážkou konkurencieschopnosti? Brigita  Schmögnerová
4. 9. 2003 Bude vzdělání zbožím? Josef  Vít
10. 7. 2003 Sociální politika EÚ II.
Európsky sociálny model
Brigita  Schmögnerová
7. 7. 2003 1986 - Hackerův manifest   
26. 6. 2003 Reforma v půli cesty III. ještě jednou
Ostuda ministerstva, ostuda vlády
Štěpán  Kotrba
24. 6. 2003 Reforma v půli cesty II.
Elektronický podpis nebo elektronické šidítko?
Jiří  Kofránek
10. 2. 2003 Načo je čipová električenka? Peter  Greguš
8. 3. 2002 Parlament: Debata ústavních právníků o věcech, kterým nerozumějí a přesto o nich musí rozhodovat Štěpán  Kotrba