24. 8. 2004
RSS backend
PDA verze
Čtěte Britské listy speciálně upravené pro vaše mobilní telefony a PDA
Reklama
Reklama
Celé vydání
Archiv vydání
Původní archiv

Autoři

Vzkaz redakci

OSBL
Tiráž

Britské listy

http://www.blisty.cz/
ISSN 1213-1792

Šéfredaktor:

Jan Čulík

Redaktor:

Karel Dolejší

Správa:

Michal Panoch, Jan Panoch

Grafický návrh:

Štěpán Kotrba

ISSN 1213-1792
deník o všem, o čem se v České republice příliš nemluví
24. 8. 2004

Štrbský protokol - "polozabudnutý" dokument

Predstaviteľ maďarskej politickej strany FIDESZ Sándor Faludi sa nedávno vyjadril, že vlastníci, ako aj dedičia, ktorí po druhej svetovej vojne prišli o pôdu na južnom Slovensku podľa tzv. Benešových dekrétov, majú právo dožadovať sa odškodnenia. V reakciách na výrok vyjadrujúci postoj strany zo Slovenska zaznelo, že neprichádza do úvahy uspokojiť spomenuté nároky, lebo odporujú Štrbskému protokolu. Zo zabudnutia sa tak vynoril dokument, od ktorého vzniku síce zhodou okolností nedávno uplynulo "polookrúhlych" päťdesiatpäť rokov, ale ktorý by bez otvárania záležitosti povojnových presunov vo vlastníctve pôdy na juhu Slovenska FIDESZ-om nerušene ďalej spočíval v archíve.

Cesta, ktorú musela absolvovať slovenská a maďarská spoločnosť od vzniku problému až po riešenia vyjadrené v Štrbskom protokole, trvala niekoľko rokov, pre mnohých ľudí plných nešťastí a bôľu. Tesne pred druhou svetovou vojnou nacistické Nemecko pod zámienkou ukončenia udajného útlaku nemeckej menšiny v Čechách obsadilo za súhlasu spolusignatárov Mníchovskej dohody Británie, Francúzska a Talianska rozsiahle územia českého pohraničia. Z oslabenej republiky sa stala bezbranná obeť nemeckej agresie. V nadväznosti na Mníchovskú dohodu sa čosi podobné udialo na južnom Slovensku.

Diplomatické a propagandistické úsilie horthyovského Maďarska dlho smerovalo k získaniu ak už nie celého Slovenska, tak minimálne územia, na ktorom žila maďarská menšina. Nebola to, ako sa aspoň vtedy zdalo, zbytočná námaha. Na jeseň roku 1938 sa československá vláda podriadila nemecko-talianskemu verdiktu a vzdala sa juhoslovenských oblastí. Do Košíc a do ďalších miest a obcí na juhu vpochodovali maďarskí vojaci nasledovaní úradníkmi aj hľadačmi majetku, predovšetkým pôdy. Vyše päťdesiattisíc, podľa niektorých zdrojov do stotisíc Slovákov muselo opustiť príbytky a tí, ktorí ostali a nechceli sa zmeniť na Maďarov alebo sa nie dosť rýchlo prispôsobovali, okúsili šikanovanie, teror, ba dokonca z úplne malicherných dôvodov došlo k vraždeniu bezbranných dedinčanov maďarskými žandármi.

Už v priebehu vojny, hoci vtedy ešte Čechy s Moravou priamo a Slovensko nepriamo kontrolovalo Nemecko, účastníci protihitlerovskej koalície, predovšetkým ZSSR, Veľká Británia a USA, priznali Československu právo na existenciu. Záver, že republika má po vojne opäť zaujať miesto medzi stredoeurópskymi štátmi, bol výsledkom domáceho a zahraničného odboja, ako aj diplomatickej obratnosti Edvarda Beneša, hlavy odbojového vedenia v Londýne.

Po skončení vojny medzi prvé kroky vlády už fakticky obnovujúcej sa republiky patrilo usporiadanie pomerov v pohraničných oblastiach tak, aby sa v budúcnosti znemožnilo opakovanie situácií z rokov 1938 a 1939, ktoré viedli k územným stratám a v konečnom dôsledku k deštrukcii ČSR. Nemeckú menšinu ako potenciálny zdroj novej destabilizácie vysťahovali z Československa. Nestalo sa tak na základe tzv. Benešových dekrétov, ako sa nezriedka chybne uvádza v zahraničných a niekedy aj v našich médiách, ale podľa rozhodnutia víťazných mocností odsúhlaseného na Postupimskej konferencii v roku 1945. Vysídlenie nebolo teda jednostranným aktom Československa, ale súčasťou medzinárodne uznaného a platného riešenia záležitostí povojnovej Európy.

Snaha o iný prístup k maďarskej menšine

V prípade maďarskej menšiny chcela Slovenská národná rada, ako vyjadrila v manifeste z februára 1945, postupovať diferencovane: Prišelci spoza Dunaja z roku 1938 a nasledujúcich rokov mali Slovensko opustiť, obyvateľom uvedomujúcim si svoje slovenské korene sa mala poskytnúť možnosť prihlásiť sa k slovenskej národnosti, pričom sa vychádzalo z názoru, že väčšina Maďarov na juhu Slovenska sú vlastne pomaďarčení Slováci. A pokiaľ išlo o ostatných, tam sa predpokladalo, že všetkým, až na previnilcov voči republike, sa poskytne rovnoprávne spolužitie s ostatným obyvateľstvom. Vo všeobecnosti malo postavenie príslušníkov maďarskej menšiny závisieť od ich vzťahu k novému Československu.

Edvard Beneš však od konca roka 1943 presadzoval rovnaký postup voči maďarskej menšine, ako sa už vtedy chystal voči nemeckej; chcel dosiahnuť jej vysídlenie. Benešov názor sa stal oficiálnym stanoviskom československej vlády a následne si ho osvojili slovenské orgány a politické strany. Úvahy o radikálnom spôsobe riešenia záležitosti maďarskej menšiny nevyvolala pomstychtivosť. Odsunom chcel Beneš dosiahnuť, aby sa Československo stalo národným štátom. Existoval však aj dôležitejší dôvod a ten zapôsobil aj na postoj slovenských činiteľov: Budapeštianska vláda očakávala, že sa jej na mierovej konferencii s bývalými nemeckými spojencami v Paríži podarí udržať okupované územia južného Slovenska a v prospech toho aj pracovala. Nešlo len o nepodložené priania.

V Kongrese Spojených štátov už za vojny vznikli štúdie s podobnými návrhmi a táto koncepcia nachádzala oporu aj v britských politických kruhoch, hoci so zreteľom na úlohu pri uzatváraní Mníchovskej dohody sa k nemu Británia príliš otvorene nehlásila. V neistých povojnových pomeroch sa preto československá vláda a slovenské orgány usilovali mať pohraničie bez maďarskej menšiny, a takto urobiť všetko na zabezpečenie južnej hranice štátu.

Ústavným dekrétom z 2. augusta 1945, ktorý podpísal Edvard Beneš, Československo zbavilo štátneho občianstva nielen svojich Nemcov, ale aj Maďarov. V tom čase sa už na základe iného dekrétu konfiškovali pozemky, onedlho sa pristúpilo ku konfiškácii ďalšieho majetku, došlo k obmedzeniam v zamestnaní, zastavilo sa vyučovanie a vydávanie novín v jazyku menšín. Všetko to predstavovalo prípravné kroky k odsunu. Lenže v prípade Maďarov vedúce štáty protihitlerovskej koalície okrem Sovietskeho zväzu nesúhlasili s ich vysídlením.

V Československu sa teda hľadalo iné riešenie. Vláda rozhodla vysťahovať do Maďarska previnilcov z radov maďarskej menšiny z čias okupácie, vymeniť Slovákov z Maďarska za časť slovenských Maďarov, vysťahovať inú časť Maďarov do českého pohraničia vyľudneného v dôsledku odsunu Nemcov a napokon reslovakizovať Maďarov, ktorí o zmenu národnosti prejavia záujem. Také bolo aj stanovisko slovenských orgánov. Po zrátaní všetkých čísel vychádzalo, že maďarská menšina by fakticky prestala existovať. Ibaže reálny život sa vždy líši od výpočtov a v tomto prípade boli rozdiely markantné.

Hneď po vojne opustilo Slovensko asi 30 000 prišelcov, o ktorých sa hovorilo v Manifeste SNR. Právne išlo o bezproblémový akt, lebo odsunu sa nedožadovali iba československé miesta. Tento postup vyplynul už z podmienok prímeria, ktoré stanovili víťazné mocnosti a v januári 1945 prijalo Maďarsko ako porazená krajina.

Výmena obyvateľstva

Pri výmene obyvateľstva však nastali vecné komplikácie. Československé úrady predpokladali, že pri akcii, opierajúcej sa o dohodu s Maďarskom z februára 1946, Slovensko opustí okolo 200 000 Maďarov a recipročne naň príde taký istý počet príslušníkov slovenskej menšiny z Maďarska. Nerátali s tým, že maďarskí Slováci napriek všetkému neprejavia priveľkú ochotu opustiť svoje sídla v Maďarsku za prísľub nového domova v krajoch južného Slovenska pre nich neznámych. Určitú rolu zohrala aj maďarská propaganda presviedčajúca príslušníkov slovenskej menšiny, aby ostali. Z Maďarska prišlo napokon len približne 70 000 Slovákov a o niečo viac Maďarov putovalo opačným smerom.

Nábor maďarského obyvateľstva na presídlenie do českého pohraničia sa nielenže stretol s viac ako vlažným ohlasom, ale predovšetkým tu už od začiatku chýbala dobrovoľnosť, išlo vlastne o nútené vysťahúvanie a o pracovnú povinnosť. Hoci niekoľko stoviek rodín odišlo do Čiech z vlastnej vôle, zhruba 40 000 ľudí muselo opustiť svoje domy a polia na juhoslovenských rovinách a zaujať miesta po Nemcoch v horách a na podhoriach česko-nemeckého pomedzia.

Mnoho maďarských obyvateľov sa prihlásilo na reslovakizáciu, nie však preto, že by sa v nich prebudilo slovenské národné povedomie, ale preto, aby sa vyhli strate občianstva, diskriminácii a vysťahovaniu. O zachovávaní princípu dobrovoľnosti sa aj v tomto prípade sotva dalo hovoriť.

Opatrenia týkajúce sa maďarskej menšiny sa v podstate skončili fiaskom. Presídľovanie do Maďarska so zreteľom na malý podiel odídencov na celkovom počte slovenských Maďarov (10 -- 15 %) neviedlo k výraznejšiemu úbytku menšiny, pričom na druhej strane odchodom značnej časti maďarských Slovákov sa výrazne oslabila slovenská menšina v Maďarsku, čo urýchlilo proces jej asimilácie šikovne podporovaný tamojšími úradmi. Maďarskí kolonisti v Čechách, neochotní pracovať v cudzom prostredí, kam ich násilne umiestnili, nepredstavovali pre hospodárstvo českého pohraničia posilu a snažili sa vrátiť na Slovensko. Napokon "reslovakizovaní", hneď ako sa naskytla príležitosť, zväčša opäť vystupovali ako Maďari, lebo nimi fakticky nikdy neprestali byť. Príslušníkov maďarskej menšiny po prežitých príkoriach ovládol, prirodzene, pocit krivdy, čo mnohých viedlo k prehĺbeniu ich aj tak nie práve priaznivého vzťahu k štátu a k zväčšeniu odstupu od väčšinového obyvateľstva. Vo vzťahoch medzi Československom a Maďarskom vládol chlad.

V roku 1948 sa však smer riešenia problému maďarskej menšiny zásadne zmenil. Obrat nevyplynul ani nie tak z pochopenia neefektívnosti celého postupu, poznania urobených chýb, z uvedomenia si spôsobených príkorí a ich dôsledkov, ako skôr z usmernenia zo strany ZSSR. Moskva v čase vyostrujúcej sa konfrontácie so Západom nepotrebovala vo sfére svojej dominancie znesvárených susedov, a preto mala záujem aj na odstránení takého vážneho zdroja sporov medzi štátmi, aký predstavoval neriešený menšinový problém. No bez ohľadu na uplatnenie sa sovietskych potrieb a vplyvov bola zmena postojov k riešeniu záležitosti maďarskej menšiny objektívne pozitívna.

V septembri 1948 československá vláda rozhodla uvoľniť Maďarov z pracovnej povinnosti v pohraničí, a tak tzv. náboristi sa od nasledujúceho roka vracali na južné Slovensko, v súvislosti s čím sa začali riešiť zväčša komplikované záležitosti ich bývania, zamestnania a odškodnenia. V októbri 1948 parlament prijal zákon o vrátení štátneho občianstva Maďarom, ktorí boli občanmi Československa pred 1. novembrom 1938. Vrátili sa im občianske práva, no v takej podobe, v akej v pofebruárovom období v republike existovali. Napokon, o ďalší mesiac neskôr Zbor povereníkov vydal nariadenie, ktorým sa majetok maďarských roľníkov vyňal z konfiškácie.

Vtedy už prví Maďari zaujímali miesta v štátnej správe, pristúpilo sa k reštitúcii zabaveného majetku, otvorili sa maďarské školy, začali vychádzať noviny v maďarčine, obnovilo sa maďarské rozhlasové vysielanie, vznikol kultúrny spolok Maďarov v Československu. Politickú stranu si maďarská menšina nesmela založiť, čo však nebol diskriminačný krok zameraný špecificky voči nej -- bolo by to v rozpore s monopolným postavením komunistickej strany.

Rokovania na Štrbskom Plese

Povedľa vnútroštátnych aktov, ktorými sa doma riešilo postavenie a situácia maďarskej menšiny, sa jej problémy, ako aj záležitosti presťahovalcov, prerokúvali v kontexte iných tém, ale aj samostatne na medzištátnej československo-maďarskej úrovni. V roku 1949 obidve strany dospeli k záveru, že medzi nimi neostáva veľa nedoriešených finančných a hospodárskych otázok a že úhrnná hodnota majetkov a pohľadávok, o ktoré ide, je na jednej a na druhej strane približne rovnaká. So zámerom vyhnúť sa zdĺhavému separátnemu prerokúvaniu jednotlivých prípadov a so zreteľom na rovnováhu pohľadávok a nárokov, ktoré voči sebe mali, sa dohodli, že ich budú riešiť naraz a vzájomným zrieknutím sa. Kvôli tomu sa v lete 1949 na Štrbskom Plese stretla československá delegácia vedená námestníkom ministra zahraničných vecí Vavrom Hajdu a maďarská na čele so štátnym tajomníkom ministerstva financií Istvánom Antosom. Závery z rokovaní obsahuje protokol, ktorý vošiel do histórie s prívlastkom Štrbský.

Československo vyhlásilo za vyrovnané nároky na reparácie a na náhrady škôd spôsobených v dôsledku okupácie južného pohraničia, ktoré mu priznala mierová zmluva z roku 1947. Maďarsko vyhlásilo sa vyrovnané všetky pohľadávky a nároky, ktoré sa uplatnili alebo by sa mohli uplatniť v dôsledku nakladania s majetkom maďarského štátu, maďarských verejných a súkromných právnických osôb v Československu na základe zákonodarných, súdnych, správnych a iných opatrení prijatých do podpísania protokolu; za vyrovnané sa teda považovali aj ujmy spôsobené aplikáciou tzv. Benešových dekrétov. Československý majetok na maďarskom území do hĺbky 15 kilometrov prešiel do vlastníctva Maďarska a, naopak, maďarský majetok na rovnakom slovenskom území do vlastníctva Československa. Zanikli aj všetky nároky spojené s dohodou o výmene obyvateľstva z roku 1946.

Štrbský protokol 25. júla 1949 podpísal za československú stranu minister zahraničných vecí ČSR Vladimír Clementis a za maďarskú štátny tajomník István Antos. Schválili ho vlády oboch štátov. Tým sa uzavrela smutná kapitola vzťahov medzi Československom a Maďarskom, medzi Slovákmi a Maďarmi, otvorená v roku 1938. Vyznačila sa hranica medzi minulosťou a budúcnosťou. Nastoľovať dnes otázky, ktoré obidve strany uznali za vyriešené, znamená narušiť túto hranicu. Navyše, keďže sa vtedy neriešili izolované prípady, ale celý komplex vzájomne závislých záležitostí, otváranie čo i len jedinej z nich by viedlo k otváraniu aj ďalších, k vzniku bezvýchodiskovej situácie plnej sporov a s tým spojenej nevraživosti. To Slovensko ani Maďarsko nepotrebujú.

Autor je historik

Zveřejněno s laskavým souhlasem slovenského kulturně politického týdeníku SLOVO

                 
Obsah vydání       24. 8. 2004
24. 8. 2004 Vláda prošla 101 hlasy
24. 8. 2004 Ve vězení v Abu Graib byl "chaos", konstatuje americká oficiální zpráva
24. 8. 2004 Fahrenheit 9/11: Neobyčejně významný historický počin
24. 8. 2004 Za týrání ve vězení Abu Ghraib "nesli aspoň částečně odpovědnost vrchní velitelé"
24. 8. 2004 Guantánamo: začínají slyšení
24. 8. 2004 Pragmatický programový kompromis a hůl na vládní psy Ivan  David
24. 8. 2004 ČRo: "Internetový teroristi a antivirový odborníci"
24. 8. 2004 Vládní sliby ve školství Ondřej  Hausenblas
24. 8. 2004 Přes osm tisíc vězňů v izraelských věznicích je vysíleno hladovkou
24. 8. 2004 Americký voják: Můj proces nebude férový
24. 8. 2004 Globalizace funguje
23. 8. 2004 Soudy nejsou odpovědné za naše smýšlení Bohumil  Kartous
23. 8. 2004 Nelítostná spravedlnost Zdeněk  Jemelík
24. 8. 2004 Německo: Demonstrace proti vládní reformě pracovního trhu
24. 8. 2004 Chce George Bush provést v Americe ultrapravicovou revoluci? Greg  Evans
24. 8. 2004 Británie: Komunální úřad zakázal výzvy k modlitbám
24. 8. 2004 Borůvky rozpouštějí cholesterol
24. 8. 2004 Británie: Konzervativci chtějí zrušit zákon o lidských právech
24. 8. 2004 Italové oslavují hrdinu - imigranta
24. 8. 2004 Zpravodajství iráckého odboje za dny 16. - 18. srpna 2004
24. 8. 2004 Povrchní čtení, povrchní psaní a povrchní myšlení - špína propagandisty Štěpán  Kotrba
23. 8. 2004 Pan Kubičko by se měl taky stydět Martin  Štumpf
23. 8. 2004 Dle Kotrby by se stydět měla Svobodná Evropa, ne KSČ Radko  Kubičko
24. 8. 2004 Na vrchol Olympu zasadol Veľký brat Adrian Peter Pressburg
24. 8. 2004 Nová Komisia -- čo od nich čakať Radovan  Geist
24. 8. 2004 Farangs, transsexuáli a nezmyselné biflovanie Zuzana  Michalidesová
24. 8. 2004 Štrbský protokol - "polozabudnutý" dokument Vladimír  Draxler
24. 8. 2004 Nový svědek: ruský intelektuální týdeník, který kopíruje New Yorker
23. 8. 2004 Ukradený Munchův Výkřik nebyl pojištěn
20. 8. 2004 Obrodný proces v Semilech Ludvík  Vaculík
20. 8. 2004 Dva tisíce slov
23. 8. 2004 Chcete snad říci, že srpen 1968 nebyl událostí?
20. 8. 2004 A tyhle si vemte s sebou a naložte s nimi, jak uznáte za vhodné
21. 8. 2004 Výstava o Pražském jaru 1968 a o srpnové invazi na Michigan University
23. 8. 2004 Je správné, aby truchlící matka určovala debatu o Iráku?
23. 8. 2004 New York zavádí bezdrátový přístup na internet pro celé město
23. 8. 2004 Preston: první anglické město s bezdrátovým internetem pro všechny
24. 8. 2004 Kdo jsou naši židé Sergej  Chelemendik
7. 8. 2004 Hospodaření OSBL za červenec 2004
29. 12. 2003 Nenechte si ujít: nový knižní výbor z Britských listů
18. 6. 2004 Inzerujte v Britských listech
22. 11. 2003 Adresy redakce
17. 6. 2004 Provizorní umístění starých archivů

Odsun sudetských Němců a Benešovy dekrety RSS 2.0      Historie >
24. 8. 2004 Štrbský protokol - "polozabudnutý" dokument Vladimír  Draxler
20. 8. 2004 Benešovy dekrety potvrzuje Charta OSN Jiří  Šoler
18. 8. 2004 Benešovy dekrety: Proč se pořád omlouvat?   
18. 8. 2004 Vyhánění Němců II.   
18. 8. 2004 Pehe a odsuny František  Nepil
17. 8. 2004 A co vyhánění Němců?   
1. 6. 2004 120. výročí od narození Edvarda Beneše Lubomír  Zaorálek
31. 5. 2004 Setkání sudetských Němců: Uznat odsun jako křivdu   
26. 5. 2004 Češi a Němci: sporná minulost Jan  Baláč
26. 4. 2004 Forcible deportation of the Sudeten Germans   
10. 3. 2004 Kdyby Beneš viděl, jak to válčíte vy, asi by mu bylo špatně   
9. 3. 2004 Jak se zasloužit o stát Martin  Škabraha
9. 3. 2004 Lex Beneš Josef  Klas
9. 3. 2004 Beneš se zasloužil o přežití československého státu Martin D. Brown
3. 3. 2004 Pochopit Hitlera a Beneše Martin  Groman

T. G. Masaryk a odkaz Republiky československé RSS 2.0      Historie >
24. 8. 2004 Štrbský protokol - "polozabudnutý" dokument Vladimír  Draxler
20. 8. 2004 Benešovy dekrety potvrzuje Charta OSN Jiří  Šoler
6. 8. 2004 Irena Zítková: La grande dame české literatury Jan  Čulík, Štefan Švec
29. 6. 2004 Útlak za německé okupace byl brutální Jan  Gruntorád
28. 6. 2004 Tak nám zabili Ferdinanda Jiří  Bakala
9. 6. 2004 V pozoru Antonín Jaroslav Liehm
1. 6. 2004 120. výročí od narození Edvarda Beneše Lubomír  Zaorálek
26. 5. 2004 Češi a Němci: sporná minulost Jan  Baláč
26. 5. 2004 Edvard Beneš - chycen v pasti mezinárodních vztahů Ondřej  Slačálek
11. 5. 2004 Odvážně a suverénně, ale také v tragickém smutku? Miloš  Dokulil
10. 5. 2004 Český chřestýš Efraim  Israel
9. 4. 2004 Národ, který nechce být svůj Efraim  Israel
2. 4. 2004 Jsme v něčem ještě dědici Masarykových koncepcí a mělo by to smysl? Miloš  Dokulil
15. 3. 2004 Demokracii zelenou viděti... Karel  Dolejší