27. 9. 2006
RSS backend
PDA verze
Čtěte Britské listy speciálně upravené pro vaše mobilní telefony a PDA
Reklama
Reklama
Celé vydání
Archiv vydání
Původní archiv

Autoři

Vzkaz redakci

OSBL
Tiráž

Britské listy

http://www.blisty.cz/
ISSN 1213-1792

Šéfredaktor:

Jan Čulík

Redaktor:

Karel Dolejší

Správa:

Michal Panoch, Jan Panoch

Grafický návrh:

Štěpán Kotrba

ISSN 1213-1792
deník o všem, o čem se v České republice příliš nemluví
Havana, Kuba
27. 9. 2006

Nezúčastnená politika -- antisystémové hnutie privilegovaných

Radovan Geist

Havana sa pred pár dňami stala na chvíľu politickým centrom "rozvojového sveta". V tradičnom čase, pár dní pred zasadnutím Valného zhromaždenia OSN, sa v nej uskutočnil 14. summit Hnutia nezúčastnených krajín.

Prejav politickej solidarity rozvojových krajín? Nezodpovedné mrhanie a prepych pre politickú elitu štátov, v ktorých ľudia trpia hladom? Niet jedinej odpovede a presný obraz si nemožno urobiť bez pochopenia historického pozadia, na ktorom politika nezúčastnenosti vznikla.

Politika nezúčastnenosti mala v prvej fáze svojho vývoja podobu zahraničnopolitických doktrín, ktoré individuálne prijímali a realizovali jednotlivé novovznikajúce postkoloniálne krajiny. Prirodzene, nie každá z nich prešla po roku 1945 rovnakým vývojom, čo sa nevyhnutne prejavilo v konkrétnom vývoji ich zahraničných politík. Za rozdielmi stojí niekoľko faktorov, ktoré možno rozdeliť na politické, ekonomické a kultúrne.

Dôležitým bol spôsob prechodu moci z koloniálnych úradov na novú národnú elitu, unikátna kombinácia kooperácie a konfliktu medzi týmito dvoma skupinami v procese odovzdania moci. Od toho závisela miera angažovania sa "spoločnosti" v procese odovzdania moci, ktorý prebiehal na úrovni "štátu", a spoločenský pôvod novej národnej elity, ktorý ovplyvňuje jej mocenskú základňu.

V ekonomickej oblasti zas spôsob zviazanosti ekonomického a politického systému krajiny s bývalou materskou krajinou definoval možnosti politického rozhodovania sa elity a záujem jednotlivých skupín na upevnení či uvoľnení hospodárskych vzťahov s materskou krajinou. Politické programy národných elít ovplyvňovali aj hospodárske možnosti novej krajiny.

V kultúrnej oblasti zohrala dôležitú úlohu kultúrna diverzita v rámci novovznikajúcich štátov stavajúca limity legimitizačnej sily idey "národa". Na druhej strane zas bola dôležitá miera enkulturácie národnej elity do dominantnej koloniálnej kultúry a jej vzťahy k národnej kultúre.

Je prirodzené, že tieto faktory sa vzájomne ovplyvňovali a podmieňovali. No v polovici 50. rokov sa špecifické cesty formovania zahraničnej politiky v mnohých postkoloniálnych krajinách spojili v jednom prúde -- prijatí "nezúčastnenosti" ako oficiálnej a špecifickej zahraničnopolitickej doktríne. Ako príklad môžu slúžiť dve krajiny -- India a Juhoslávia. K politike nezúčastnenosti smerovali z často opačných pozícií, nakoniec sa stali spoluzakladateľmi "politiky nezúčastnenosti", neformálnymi lídrami a zástancami "stredného prúdu", ktorý odmietal tak antikomunizmus niektorých politických elít v rozvojovom svete, ako aj radikalizmus krajín ako Kuba či Severná Kórea.

Obrana pred hegemóniou

Juhoslávia vznikla už po prvej svetovej vojne z území, ktoré boli predtým súčasťou mnohonárodnostného Rakúsko-Uhorska a Osmanskej ríše. Po druhej svetovej vojne sa dostala do sféry vplyvu ZSSR, no jej vedúca národná elita nebola ochotná uznať hegemonistické postavenie ZSSR v rodiacom sa "socialistickom tábore". Okrem toho, sovietska armáda sa podieľala v Juhoslávii na víťazstve nad nemeckými jednotkami a ich vnútornými spojencami v podstatne nižšej miere než v niektorých iných krajinách juhovýchodnej a strednej Európy, čo Moskve nevytvorilo tak pevnú základňu pre presadzovanie vlastného vplyvu v povojnovej juhoslovanskej politike. Juhoslávia sa odmietla plne začleniť do sovietskeho bloku (a ideológia jej vlády obmedzovala možnosť kooperácie so západným blokom) a ostala súčasťou (semi)periférie svetového systému. To ju približovalo k pozícii novovznikajúcich postkoloniálnych štátov.

V prípade Indie charakterizovali proces dekolonizácie protichodné procesy. Prechod moci z rúk koloniálnych úradov novej národnej elite prebehol relatívne pokojne. Zachovali sa mnohé koloniálne inštitúcie (predovšetkým štátna byrokracia s veľmi siným postavením v politickej inštitucionálnej štruktúre) i forma vlády. Nová elita, hoci zdôrazňovala svoju "indickosť", bola do veľkej miery enkulturovaná britskou kultúrou. Korene jej politických predstáv sa vytvárali v procese formovania sa britského liberálneho nacionalizmu počas 19. storočia, pohľad na funkcie moderného štátu bol výrazne ovplyvnený myšlienkami fabiánskeho socializmu, ktorý zohrával veľkú úlohu aj v britskej politike prelomu 19. a 20. storočia. Okrem psychologického spojenia pútali južnú Áziu k bývalej materskej krajine aj pevné ekonomické i politické väzby. V momente získania nezávislosti bola India pevnou súčasťou svetového systému ako semiperiférna krajina a snaha o upevnenie hospodárskeho postavenia (napríklad reštrukturalizáciou exportu či posilnením domáceho priemyslu) sa stala trvalým faktorom ovplyvňujúcim jej zahraničnú politiku.

Ak bolo prebratie moci od koloniálnych úradov pomerne pokojné, vznik postkoloniálnych štátov v Južnej Ázii bol krvavým procesom. Komunálne napätie, stupňujúce sa v prvej polovici 20. storočia, viedlo až k vytvoreniu dvoch štátov -- Indie a Pakistanu. Trauma z "rozdelenia" bola (a je) ďalším dôležitým faktorom ovplyvňujúcim indickú politiku -- nielen jej vnútroštátny či regionálny rozmer, ale aj globálny pohľad indických politických elít. Predovšetkým Nehrú videl v "rozdelení" spôsob, ako britské koloniálne úrady úspešne využili rozpory latentne existujúce v spoločnosti rozvojovej krajiny, aby presadili svoje vlastné záujmy. Aj z toho pramenilo jeho častokrát opakované presvedčenie, že všetky problémy rozvojového sveta sa budú dať riešiť len vtedy, ak sa zabráni, aby sa v nich angažovali superveľmoci.

Na konci 40. rokov sa tak našli elity v dvoch v mnohom rozdielnych krajinách -- "socialistickej" Juhoslávii a "demokratickej" Indii -- v podobnej situácii: usilovali sa obmedziť zasahovanie superveľmocí do vlastnej vnútornej politiky a udržať si tak čo najširší manévrovací priestor v medzinárodnej i vnútroštátnej politike. Súčasne stáli pred rovnakou realitou -- ich krajiny boli v svetovom systéme súčasťou (semi)periférie, čo ich odsudzovalo na to, aby boli v rozhodujúcich otázkach objektom, nie subjektom medzinárodnej politiky. Ich reakcie boli takmer totožné -- proti logike svetového systému rozdeľujúcemu krajiny na centrum-semiperifériu-perifériu sa snažili postaviť globalizovaný vestfálsky systém, v ktorom vystupujú všetky štáty ako rovní hráči majúci plnú vonkajšiu i vnútornú suverenitu. Toto úsilie bolo neskôr nazvané "politikou nezúčastnenosti" a postupne ju ako oficiálnu zahraničnopolitickú doktrínu prijali takmer všetky krajiny tretieho sveta.

Vznik indickej zahraničnej politiky

Prvou krajinou, ktorá označila svoju zahraničnú politiku formálne za "nezúčastnenú", bola India. Jej korene musíme hľadať už v protikoloniálnom boji. V roku 1939 Indický národný kongres, považovaný za politického reprezentanta indického nacionalistického hnutia, odmietol podporiť Britov vo vojne proti Japonsku a Nemecku. Dôvodom neboli sympatie voči nacizmu či podpora japonského expanzionizmu, ale nesúhlas s tým, že o zatiahnutí Indie do vojny rozhodne koloniálna mocnosť. Rozhodnutie bolo zároveň v línii politiky nespolupráce s koloniálnymi úradmi, vyhlásenej Kongresom v predchádzajúcom období.

Historické korene indickej politiky nezúčastnenosti charakterizoval na tlačovej konferencii v New Yorku počas návštevy USA Néhrú slovami: "Keď sme dosiahli nezávislosť, uvažovali sme v medzinárodnej oblasti viac-menej o politike, ktorá je už zakotvená v našich srdciach. V každom prípade sme sa usilovali o jej uskutočňovanie. Bolo to pokračovanie predchádzajúcich 10 či 20 rokov myslenia. Naša súčasná politika teda vyrástla z nás, nebola nám nikým vnútená. Nie je to ani otázka balansovania medzi skupinami alebo blokmi národov, ktoré vznikli... Prijímame za svoju tú pozitívnu politiku, o ktorej sa domnievame, že je správna... Náš postup je, samozrejme, ovplyvňovaný mnohými okolnosťami.

Za posledných 10 či 12 rokov sa stalo mnoho vecí, ktoré nás tým či oným spôsobom ovplyvnili. Ale náš základný prístup je odvodený od spôsobu, ktorý sme prevzali od Gándhího a ktorý nás priviedol k obhajobe mieru a mierových prostriedkov." Nehrúove vyhlásenie má nevyhnutne idealistický nádych, no vo svojej podstate odráža realitu nových štátov na prelome 40. a 50. rokov -- politická samostatnosť bola obmedzovaná postavením krajiny na (semi)periférii a globálnym konfliktom medzi superveľmocami, ktorý ambíciou deliť svet na tábor "priateľov" a "nepriateľov" vytváral rovnaké prostredie podobajúce sa (z pohľadu postkoloniálnych krajín) imperiálnemu kolonializmu.

Skúsenosť z druhej svetovej vojny, keď bola India vtiahnutá do bojov aj napriek odporu Indického národného kongresu, ku ktorej sa pridala Kórejská vojna (1950 -- 1953), však indickej politickej elite ukázali, že klasická neutralita, ako ju kodifikovala Haagska konferencia v roku 1907, nebola pre nové krajiny možnosťou.

Klasická neutralita faktické uznanie neutrálneho statusu krajiny ostatnými aktérmi medzinárodného systému. Veľmoci (v tomto období hlavne "západné") však nemali záujem o to, aby sa novovzniknuté krajiny vyhlásili za neutrálne v globálnom mocensko-ideologickom konflikte. Považovali ich stále za svoju sféru vplyvu. V tomto smere bol typickým výrok štátneho tajomníka USA J. F. Dullesa, korý v roku 1956 označil politiku nezúčastnenosti za "klamný uzáver", podľa ktorého si "štát môže vykúpiť svoju bezpečnosť tým, že bude ľahostajný k osudu ostatných". Ďalej dodal, že takáto politika "sa stáva čím ďalej tým viac zastaranou koncepciou a s výnimkou krajne mimoriadnych okolností je to koncepcia nemorálna a krátkozraká".

Práve v tomto ohľade bola dôležitá Kórejská vojna. V jej vypuknutí a spôsobe, ako sa k nej postavili superveľmoci, štátnici tretieho sveta videli, že jednoduché želanie ich mimo studenú vojnu neuchová. Spojené štáty pri svojom angažovaní sa v konflikte zdôrazňovali, že ide o súčasť väčšieho konfliktu -- konfliktu s komunizmom. Zatiaľ čo americká administratíva chcela týmto tvrdením svoje angažovanie sa v kórejskom konflikte legitimizovať (dovnútra pre verejnú mienku, navonok voči spojencom), v očiach lídrov tretieho sveta to signalizovalo prenášanie európskeho (podľa ich vnímania) konfliktu medzi USA a ZSSR do tretieho sveta Klasická neutralita je aj politika, ktorá v podstate predpokladá rešpektovanie status quo v medzinárodnej politike. Snahou novovznikajúcich krajín sa však veľmi skoro stala zmena svetového systému.

Odmietnutie bipolárneho rozdelenia sveta, v ktorom by bol rozvojový svet šachovnicou mocenských konfliktov medzi superveľmocami, sa u nich premietalo do aktívneho úsilia budovať svetový systém na iných princípoch. Nehrú 17. októbra 1947 na univerzite v Columbii povedal: "Vidieť nezúčastnenosť len a predovšetkým ako politiku vyhnutia sa politickej alebo ideologickej afiliácie či už s komunistickým blokom vedeným Sovietskym zväzom alebo so západným blokom vedeným USA je nesprávne. Nezúčastnenosť má omnoho širšie a vyššie ciele: mier, odzbrojenie, nezávislosť a rozvoj."

Úlohu zohrala aj špecifická povaha studenej vojny -- počas tohto obdobia nevypukla otvorená vojna medzi hlavnými aktérmi medzinárodného systému. Okrem iného to znamenalo, že vzťahy ZSSR a USA vždy charakterizovala zmes konfliktu a kooperácie, pričom miera kooperácia bola v "studenej vojne" omnoho vyššia ako v "klasickej vojne". V takejto situácii nebolo pre krajiny tretieho sveta výhodné uplatňovať klasickú neutralitu -- naopak, mali záujem o spoluprácu s oboma superveľmocami, čo by im umožňovalo získavať určité benefity z oboch strán (napr. hospodárska či vojenská pomoc či politická podpora pri hlasovaniach v OSN), zároveň však minimalizovať vonkajší tlak.

Neúspešné pokusy

Od prvých momentov samostatnej indickej zahraničnej politiky sa tak stalo jej prirodzeným cieľom rozšíriť vlastnú zahraničnopolitickú koncepciu na čo najväčší počet novovznikajúcich krajín. Spojené štáty a Sovietsky zväz stupňovali studenú vojnu. Hoci bol ich konflikt v tomto období stále ešte europocentrický, úsilie USA a čiastočne aj bývalých koloniálnych veľmocí vidieť vývoj v treťom svete výlučne optikou studenej vojny viedli k upevňovaniu protiblokového charakteru politiky nezúčastnenosti v jej prvej fáze (protiblokového v zmysle odporu voči rozdeleniu sveta na dva bloky, ale aj odporu voči vytvoreniu "tretieho bloku" nezúčastnených krajín) a jej rozšírením na čo najväčší počet krajín, a týmto rozširovaním oblasti "pozitívnej nespolupráce", limitovať konflikt superveľmocí. Prvé konkrétne indické snahy sa však zamerali na regionálnu úroveň.

V marci 1947 boli rozposlané ázijským krajinám pozvánky na Konferenciu ázijských vzťahov. Zúčastnilo sa na nej viac ako 200 delegátov z 27 ázijských krajín, vrátane 20 zástupcov sovietskeho Gruzínska, Arménska, Azerbajdžanu, Kazachstanu, Kirgizska, Tadžikistanu a Uzbekistanu. Ďalšími účastníkmi boli Afganistan, Bhután, Barma, Cejlón, Čína, Indonézia, Kórea, Malaya, Nepál, Mongolsko, Irán, Filipíny, Siam, Tibet, Turecko, Demokratická republika Vietnam, Egypt a Palestínski Arabi a Židia. Pozorovateľov poslali ZSSR, USA, Austrália, Nový Zéland. Rokovať sa malo o národnooslobodzovacích hnutiach v Ázii a rasových problémoch. Padli návrhy na vytvorenie ázijskej organizácie, bol vyhlásený boj proti kolonializmu a za ekonomickú samostatnosť, no konferencia nepriniesla žiadne konkrétne rozhodnutia.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO

                 
Obsah vydání       27. 9. 2006
28. 9. 2006 Západ ve válce proti terorismu prohrává
27. 9. 2006 "Nikdy jsme nebyli svobodnější!"
27. 9. 2006 Jak se (ne)opakují dějiny Martin  Škabraha
27. 9. 2006 Šaškárna v Praze Martin  Schulz
28. 9. 2006 Nuly a nuda Alex  Koenigsmark
27. 9. 2006 Rasismus a terorismus - každodenní problém Uwe  Ladwig
27. 9. 2006 Tajemství charismatu Yekty Uzunoglu Zdeněk  Jemelík
27. 9. 2006 Ve Francii obyvatelé opět musejí schovávat děti před policií Cédric  Jabůrek
27. 9. 2006 ■ ■ ■ Karel  Lišaj
27. 9. 2006 Teplota Země je nebezpečně vysoká, varují vědci z NASA
27. 9. 2006 Jak by to vypadalo s válkou v Iráku, kdyby byl George Bush černoch?
27. 9. 2006 Chávez: Zlý sen svetového diktátora Hugo  Chávez
27. 9. 2006 Jak si poradili s tématem porodnosti Lukáš  Tomek
27. 9. 2006 Vztah k životnímu prostředí Sandra  Wain
27. 9. 2006 Nezúčastnená politika -- antisystémové hnutie privilegovaných Radovan  Geist
27. 9. 2006 Nové povolání: Ukončovatel Uwe  Ladwig
27. 9. 2006 Když se modly kácí k zemi... Pavel  Pečínka
27. 9. 2006 Tlustočet Jiří  Havel
27. 9. 2006 Copak nemáme muslimské konvertity přímo na "Západě"? Miloš  Dokulil
27. 9. 2006 Nezávislé reportážní cesty umožněné vládní centrálou cestovního ruchu
27. 9. 2006 S rozhlasem po žebrotě? Štěpán  Kotrba
27. 9. 2006 Blairův poslední sjezdový projev Jan  Čulík
26. 9. 2006 Reakce managementu ČT na prohlášení odborářů k logu televize
27. 9. 2006 Citovat Britské listy pro iDnes není problém
27. 9. 2006 Syndrom východu Jan  Polívka
27. 9. 2006 "Zpráva" Transparency International? Nebrat! Stanislav  Křeček
27. 9. 2006 Lži proti klamstvám Gabriela  Rothmayerová
27. 9. 2006 Renesancia zelenej politickej agendy Eduard  Chmelár
26. 9. 2006 Malý kvíz pro Topolánkovu odpovědnou vládu
26. 9. 2006 Cui bono? Vít  Klíma
26. 9. 2006 Válku proti terorismu s Bushem a Blairem u moci nelze vyhrát
26. 9. 2006 Zelený fašismus Milan  Valach
4. 9. 2006 Hospodaření OSBL za srpen 2006
22. 11. 2003 Adresy redakce

Kuba a Fidel Castro RSS 2.0      Historie >
27. 9. 2006 Nezúčastnená politika -- antisystémové hnutie privilegovaných Radovan  Geist
22. 9. 2006 Rozpad "Osy zla" : svět chce mír, média a Vondra chtějí krev Miroslav  Polreich
6. 9. 2006 Kuba: Nekonečný tropický totalitarismus Daniel  Veselý
16. 8. 2006 Fidel a Adidas   
16. 8. 2006 Josef Vít překračuje limity politické korektnosti Jan  Bím
16. 8. 2006 Freedom House JE filiálkou americké vlivové diplomacie, tak co je na tom nekorektního? Štěpán  Kotrba
15. 8. 2006 Drahý Fideli Josef  Provazník
15. 8. 2006 Kam směřuje kočka? Miroslav  Kodet
15. 8. 2006 Poupratujme si pred vlastným prahom a dajme pokoj Kubáncom. Kuba si, ... no! Andrej  Sablič
14. 8. 2006 Fidelovo pokrytectví: nosí adidas! Fabiano  Golgo
11. 8. 2006 Kuba opět v ohnisku zájmu politiků a novinářů Miloš  Kaláb
11. 8. 2006 Na Kubě není komunismus, nýbrž "fidelismus"   
11. 8. 2006 Jsou na světě horší situace než Fidel Castro v čele Kuby   
11. 8. 2006 Britské listy neustále na křižovatce! Bohumil  Kartous
11. 8. 2006 Je nepřípustné chválit Castra   

Severní Korea RSS 2.0      Historie >
27. 9. 2006 Nezúčastnená politika -- antisystémové hnutie privilegovaných Radovan  Geist
17. 8. 2006 Rakety "darebáckých států" používají kapalná paliva a mezikontinentální balistické rakety nelétají podle pravidel civilních kosmických letů Karel  Dolejší
1. 7. 2006 Korejská umanutost a mezilidské vztahy Jan  Čulík
26. 6. 2006 Severní Korejci nejspíše rozhodnou, zda budou na českém území americké rakety Štěpán  Kotrba
10. 1. 2006 Potřeba mezinárodně zavrhnout zločiny totalitních komunistických režimů   
18. 10. 2005 Život v Severní Koreji -- bída, hlad a státní represe   
20. 9. 2005 Severní Korea chce civilní jaderný reaktor   
26. 8. 2005 Čína usiluje o stabilní vztahy se Spojenými státy   
14. 6. 2005 Milující péče otcovského vůdce - uprostřed harému   
18. 6. 2003 Severokórejská kríza a zbrane hromadného ničenia Tibor  Moravčík
6. 2. 2003 Severní Korea si vyhrazuje proti USA právo prvního, preventivního jaderného úderu   
4. 2. 2002 Jak Američané vraždili v Koreji civilisty