Ale na tomto dianí nie je vôbec nič prekvapivé. Hoci ústava EÚ povedie k silnejšej a jednotnejšej Európe, súčasne utopí kontinent vo washingtonskom konsenze. Hlavným cieľom autorov ústavy je totiž neoliberálna Európa, kde sa záujmy biznisu budú vyvíjať rovnako voľne ako na druhej strane Atlantiku.

Niekto sa ústavy bojí...

Tradiční konzervatívci akoby túto skutočnosť nedokázali pochopiť. Nile Gardiner a John Hulsman z pravicovej nadácie Heritage Foundation reagovali na Riceovej pochvalné slová tvrdením, že jej poznámok „...by sa mohli chopiť zástancovia federálnej Európy, ktorých cieľom je vytvorenie európskeho superštátu ako protiváhy americkej globálnej moci. Jej vyjadrenia by mohli prezentovať ako oficiálne potvrdenie americkej podpory ústave EÚ a môžu ich využiť na izoláciu tých, ktorí vedú po celej Európe kampaň za odmietnutie ústavy v referendách.“

Iní konzervatívci sa zasa obávajú, že kvôli euroústave bude ťažké budovať vojenské koalície podobné tej, čo pôsobí v Iraku – polovica kontinentu sa do nej zapojila a druhá polovica nie. V čoraz zjednotenejšej Európe sa bude stále viac zahraničnopolitických a vojenských rozhodnutí sústreďovať v jednom legislatívnom orgáne so sídlom v Bruseli. Cena za obchádzanie Únie v štýle Tonyho Blaira tým podstatne narastie. Ak sa Brusel so svojimi spoločnými vojenskými prostriedkami a vojenskými jednotkami rozhodne nepodporovať americké vojenské dobrodružstvá, krajiny budú mať nízku motiváciu viesť svoje vlastné akcie: budú mať len obmedzené finančné a strategické prostriedky na to, aby pôsobili mimo spoločnej európskej sféry.

No a „obchádzanie únie“ môže ústava jednoducho zakázať. Spornou časťou je Článok I-16.2, v ktorom sa uvádza: „Členské štáty podporujú aktívne a bezvýhradne spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku Únie v duchu lojálnosti a vzájomnej solidarity a rešpektujú konanie Únie v tejto oblasti. Zdržia sa konania, ktoré je v rozpore so záujmami Únie, alebo ktoré by mohlo narušiť jej efektívnosť.“ Jazyk použitý v tomto článku je na ústavu dosť vágny: slová ako „by mohlo“ a nedefinovaný koncept „záujmov Únie“ sťažuje pochopenie toho, čo presne tento článok zakazuje. Navyše je ťažké predstaviť si, že by Británia dovolila, aby jej tento ťažkopádny jazyk hatil cestu. Ak Briti dostanú ďalšiu príležitosť zúčastniť sa na imperiálnom snažení spolu so svojimi americkými bratmi, plody vojny budú pravdepodobné príliš veľké na to, aby umožnili Európskej únii postaviť sa im do cesty.

... hoci báť by sa jej mali iní

Pravdepodobnejším scenárom je, že celá Európa sa priblíži k zahraničnej politike Británie a Spojených štátov. Vojna v Iraku a ústava EÚ majú spoločné to, že v oboch prípadoch ide o neoliberálne projekty. Bežne sa tvrdí, že celý Irak bol o rope. To je však len pozlátko na širšom ekonomickom obraze. Najdôležitejší prírodný zdroj na svete bezpochyby zohrával významnú úlohu, nemali by sme však ignorovať všetky ďalšie zdroje a hospodárske sektory, ktoré sú dnes pod anglofónnou kontrolou v Iraku. Vojna o zosadenie Saddáma bola v skutočnosti vojnou o zosadenie irackej kontroly nad irackou ropou, telekomunikáciami, elektrickou energiou, vodou a high-tech priemyslom a nad čímkoľvek iným, na čom by americké a britské supy mohli hodovať.

Vojna v Iraku bola možná, pretože politiku v Londýne a Washingtone nevedú ľudia, ktorí by sa angažovali v osvietených politických debatách – skôr jej dominuje biznis a jeho nedebaty. Kým sú politici v područí peňažných záujmov, zahraničná politika má tendenciu nadobúdať podobu rozpínavého vojenského dobrodružstva. Korporácie stavajú na koncepte rastu, vojnoví jastrabi budujú zahraničnú politiku na koncepte agresívnej expanzie a neoliberalizmus je tak výhodným manželstvom medzi týmito dvoma konceptami. Ich večné spojenie v koncepcii „liberálneho mieru“ zabezpečí svetu budúcnosť trvalej vojenskej agresívnosti a korporátneho kolonializmu.

Profitovať bude biznis

Ba čo viac, rozšírenie tejto trhovej mantry z Washingtonu a Londýna do Bruselu bude absolútne tragické. Brusel totiž v podstate už začína pripomínať lobingom zaťažené americké a britské hlavné mestá. V New Statesman sa uvádza, že v Európskom parlamente pôsobí 20 až 30-tisíc lobistov na plný úväzok, pričom 70 až 80 percent z nich zastupuje korporácie. To znamená, že len 20 až 30 percent zastupuje a obhajuje nekorporátne oblasti: vzdelávanie, životné prostredie, odbory, mierové hnutia, práva zvierat, práva žien, občianske práva, občianske slobody atď. Tieto čísla však ešte nedávajú úplný obraz – tisíce ďalších korporátnych lobistov podnikajú do Bruselu len príležitostné cesty ako súčasť svojej náplne práce.

A tak je čoraz očividnejšie, prečo Washington a Európa dokážu v danej otázke kráčať ruka v ruke – korporátna elita na oboch stranách profituje. Nemusí sa zaoberať 25 osobitnými zákonodarnými zbormi a 25 súbormi zákonov a predpisov – stačí, keď sa bude zaoberať jedným v Bruseli. Priblížením celej Európy ku korporátne riadenému étosu neoliberálneho federalizmu budú mať veľké korporácie väčšie možnosti pôsobiť v Európe. Pre americké podniky to platí rovnako ako pre britské, holandské, nemecké či francúzske podniky.

V súčasnosti je 135 amerických firiem zastúpených v Bruseli združených pod strechou Americkej obchodnej komory v EÚ. Štyridsať z nich patrí medzi 100 najbohatších firiem na svete a mnohé z ich sú naši starí známi, pokiaľ ide o porušovanie ľudských práv a demokratických princípov: ExxonMobil, Microsoft, McDonalds, Ford, General Motors, Lockheed Martin a Boeing, aby sme uviedli aspoň niektoré. Od devastácie životného prostredia cez dlhodobo úbohé pracovné štandardy, výrobu zbraní a protipechotných zariadení zastupujú americké korporácie v Bruseli všetky tie záujmy, na ktoré sme si vo Washingtone už za dlhé roky zvykli.

Prehrajú bežní Európania

Jediným skutočným porazeným je prevažná väčšina sveta, ktorá nepracuje v topmanažmente veľkých korporácií. Sociálne hnutia v celej Európe, ktoré tak usilovne bojovali za výdobytky sociálnej demokracie, budú svedkami toho, ako sa ich platformy utopia v temných vodách washingtonského konsenzu. Hoci autori ústavy pri jej písaní nepochybne mysleli na niektoré sociálnodemokratické ideály, tie sa kvôli nepružnosti trhovej mantry Únie stanú čoraz bezpredmetnejšie.

Trik spočíva v tom, že korporácie v podstate dokážu využiť viacero socialistických princípov vo svoj prospech. Jedným z príkladov je daň z pridanej hodnoty (DPH), ktorá platí v celej Európe. Hoci bola pôvodne navrhnutá ako daň z luxusu v prospech najchudobnejších segmentov spoločnosti, možno ju využiť aj na boj proti nezávislým maloobchodníkom. Ako príklad môže dobre poslúžiť francúzska brasserie. Hoci brasserie bola kedysi kultúrnym centrom francúzskeho života a civilizácie, dnes postupne ide v stopách dinosaurov a nie je schopná konkurovať väčším subjektom. Čísla šokujú – za uplynulých 20 rokov boli zavreté tri štvrtiny týchto nezávisle vlastnených kaviarní a barov. Uvoľnili tak cestu čoraz obľúbenejším veľkým diskotékam a klubom, ale aj dobre známym nadnárodným podnikom, ako McDonalds a Starbucks. Jednoducho povedané, veľké podniky dokázali oveľa lepšie než nezávislí maloobchodníci stráviť 20-percentnú DPH vo Francúzsku.

Okrem brasserie sa v ohrození ocitol aj veľmi uznávaný 35-hodinový pracovný týždeň vo Francúzsku. Socialisti aj konzervatívci začínajú spochybňovať jeho životaschopnosť vo svete charakterizovanom búraním hraníc a šírením trhovej hystérie. V dobe, keď krajiny medzi sebou súťažia v lákaní veľkých nadnárodných korporácií, nie sú prísne pracovné zákony ničím iným ako prekážkou. Obľúbení politici začínajú prinajmenšom volať po „flexibilite“, aby francúzske pracovné zákony neodplašili investície do susediacich krajín, ktoré majú k pracovnému právu laxnejší postoj. Ako je už v diskusiách v rámci Európskej únie bežné, aktivistov za pracovné práva a iných odporcov často značkujú ako „starých politikov“, ktorí umožňujú, aby ich horúce spory zasahovali do nevyhnutného procesu liberálneho nastoľovania mieru. Inými slovami, v dobe hnanej neoliberálnym konsenzom niet žiadneho priestoru na pracovné práva.

Viacerí na ľavej strane politického spektra v Spojených štátoch si zvykli z času na čas s úľavou povzdychnúť: „Vďaka Bohu, že máme aspoň Európu.“ Majú na mysli, že Európa neraz zasahuje tam, kde Spojené štáty v progresívnych a humanitárnych otázkach zlyhávajú. Samozrejme, v tomto spôsobe uvažovania je veľa pravdy. Onedlho sa to už však môže skončiť, ak Európa bude aj naďalej otvárať svoje hranice tým americkým silám, vďaka ktorým všetko na druhej strane Atlantiku natoľko spravicovelo. Konsolidáciou moci a rozhodovania pod neoliberálnou hlavičkou v Bruseli Európania otvárajú dvere americkému korporátnemu kolosu. Ospevovaním euroústavy popredné ľavicové strany strácajú zo zreteľa svoje progresívne ciele. Ak socialistické strany v Európe a George Bush podporujú tú istú vec, jeden z nich sa musí mýliť. V tomto prípade sú to prví menovaní. Bushova administratíva si až príliš dobre uvedomuje, čo možno získať liberalizáciou európskych vzťahov. Tie isté korporácie, ktoré získali z toho, že financovali Bushovu kampaň a išli do vojny v Iraku, teraz zasa získajú najviac z novej európskej ústavy.

Autor je americký vysťahovalec, študuje v Paríži, špecializuje sa na teóriu medzinárodných vzťahov.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO