Korešpondent New York Times Ethan Bronner vo svojej retrospektíve Analýza prínosov vojny v Gaze považuje tento úspech za veľmi dôležitý. Izrael predpokladal, že by mohlo byť výhodné, keď bude vystupovať, ako keby „sa zbláznil“, a spustí neprimeraný teror. Táto doktrína sa dá spätne vystopovať až do päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Bronner napísal: „Palestínčania v Gaze dostali dôležitú správu už počas prvého dňa, keď izraelské vojenské lietadlá v sobotu predpoludním naraz zasiahli množstvo cieľov. Asi dvesto ľudí zabili okamžite, šokovali Hamas a určite aj celú Gazu.“ Zdá sa, že „bláznivá“ taktika bola úspešná. Bronner dospel k záveru, že existujú „určité náznaky, že ľuďom v Gaze táto vojna spôsobila takú bolesť, že budú hľadať spôsob, ako skrotiť Hamas“, teda zvolenú vládu. To je ďalšia dlhoročná doktrína štátneho teroru. Ukončenie útoku bolo pravdepodobne rovnako puntičkársky naplánované a starostlivo načasované na obdobie tesne pred inauguráciou amerického prezidenta, aby sa minimalizovala (veľmi malá) hrozba, že by Barack Obama mohol k brutálnym zločinom, ktoré USA podporili, povedať zopár kritických slov.

Krvavý šábes

Dva týždne po šábese, počas ktorého sa útok začal, keď už bola väčšina Gazy premenená na hromadu trosiek a počet mŕtvych dosiahol tisíc, agentúra OSN UNRWA, ktorá zabezpečuje prežitie väčšiny Gazanov, oznámila, že izraelská armáda odmietla povoliť prísun pomoci do Gazy. Vyhlásila, že hraničné priechody sú pre šábes uzavreté. Aby si mohla uctiť svätý deň, musela Palestínčanom na pokraji prežitia odoprieť jedlo a lieky, no počas rovnakého svätého dňa ich mohla stovky zmasakrovať americkými bombardérmi a helikoptérami.

Úzkostlivé dodržiavanie šábesu týmto dvojakým spôsobom pritiahlo len málo alebo vôbec žiadnu pozornosť. Dáva to zmysel.

V análoch americko-izraelskej zločinnosti si takáto krutosť a cynizmus sotva vyslúži viac ako poznámku pod čiarou. Sú príliš dôverne známe. Uveďme jednu relevantnú paralelu: V júni 1982 sa začala Spojenými štátmi americkými podporovaná izraelská invázia do Libanonu bombardovaním palestínskych utečeneckých táborov Sabra a Šatila, ktoré sa neskôr preslávili ako miesta, kde sa pod dohľadom IDF (izraelských „obranných“ síl) odohral strašný masaker. Bombardovanie zasiahlo miestnu nemocnicu – nemocnicu v Gaze – a podľa očitého svedectva amerického odborníka na Blízky východ zabilo viac ako dvesto ľudí. Masaker bol úvodným dejstvom invázie, pri ktorej zavraždili približne 15-tisíc až 20-tisíc ľudí a zničili väčšinu južného Libanonu a Bejrút. Invázia prebehla s kľúčovou vojenskou a diplomatickou podporou USA. Súčasťou podpory bolo vetovanie rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN, ktorá požadovala ukončenie protiprávnej agresie. Nebolo žiadnym tajomstvom, že napriek mnohým upokojujúcim výmyslom a fantáziám apologétov o utrpení Izraelčanov, ktoré im spôsobuje intenzívne ostreľovanie raketami, bolo dôležité ochrániť Izrael pred hrozbou mierovej politickej dohody. Toto všetko je bežné a celkom otvorene o tom diskutujú vysokí izraelskí predstavitelia. Pred tridsiatimi rokmi armádny veliteľ Mordechaj Gur poznamenal: „Od roku 1948 bojujeme proti obyvateľstvu, ktoré žije v dedinách a mestách.“ Zeev Schiff, prominentný izraelský vojenský analytik, zhrnul svoje postrehy nasledovne: „Izraelská armáda vždy zámerne a vedome útočila na civilné obyvateľstvo... armáda nikdy neodlišovala civilné ciele od vojenských, ale zámerne útočila na civilné ciele.“ Dôvody objasnil distingvovaný štátnik Abba Eban: „Bola tu rozumná možnosť, že postihnuté obyvateľstvo by mohlo vyvinúť tlak na ukončenie nepriateľských akcií, ktorú sme nakoniec využili.“ Eban správne pochopil, že cieľom bude umožniť Izraelu, aby nerušene realizoval svoje plány ilegálneho rozširovania a krutého útlaku. V komentári k prehľadu premiéra Begina o útokoch vlády Strany práce proti civilistom vyhlásil, že vykresľuje obraz „Izraela, ktorý bezohľadne, všetkými možnými opatreniami pôsobí smrť a muky civilnému obyvateľstvu spôsobom pripomínajúcim režimy, ktorých meno by sme sa ja ani pán Begin neodvážili vysloviť.“ Eban neprotestoval proti faktom, ktoré Begin zhrnul, ale kritizoval ho za to, že o nich hovorí verejne. Ebana ani jeho obdivovateľov neznepokojovalo, že jeho obhajoba rozsiahleho štátneho teroru tiež pripomína režimy, ktorých meno by sa neodvážil vysloviť.

Uznávané autority považujú Ebanove odôvodnenie štátneho teroru za presvedčivé. Keď začal zúriť súčasný americko-izraelský útok, redaktor Times Thomas Friedman vysvetľoval, že izraelská taktika bola pri súčasnom útoku a rovnako pri invázii do Libanonu v roku 2006 založená na skvelej základnej myšlienke „pokúsiť sa vyučiť“ Hamas tým, že spôsobíme ťažké straty na životoch militantom z Hamasu a silnú bolesť obyvateľom Gazy.“ Z pragmatických dôvodov je to rozumné, tak ako to bolo rozumné v Libanone, kde „jediným dlhodobým odstrašujúcim prostriedkom bolo vyžadovať dostatočné utrpenie civilného obyvateľstva – rodín a zamestnávateľov militantov – čo v budúcnosti udrží Hizballáh na uzde.“

A podľa podobnej logiky bol veľmi záslužný aj bin Ládinov pokus „vyučiť“ Američanov 11. septembra, rovnako ako útoky nacistov na Lidice a Oradour, Putinova demolácia Grozného a ďalšie pozoruhodné pokusy o „vyučovanie“.

Likvidácia občianskej spoločnosti

Izrael sa snažil objasniť svoju oddanosť tomuto dôležitému princípu. Korešpondent NYT Stephen Erlanger informoval, že izraelské ľudsko-právne skupiny sú „znepokojené izraelskými útokmi na budovy ako parlament, policajné stanice a prezidentský palác, ktoré by podľa nich mali byť považované za civilné.“ Môžeme k tomu pridať dediny, domy, husto obývané utečenecké tábory, vodovodné a kanalizačné systémy, nemocnice, školy a univerzity, mešity, podporné zariadenia OSN, sanitky a vlastne čokoľvek, čo by mohlo znížiť utrpenie obetí, ktoré si ho nezaslúžia. Vysoko postavený dôstojník izraelskej tajnej služby sa jasne vyjadril, že IDF útočila „na obe zložky Hamasu – jeho povstalecké alebo vojenské krídlo a jeho dawu alebo sociálne krídlo.“ Druhý výraz je eufemizmus pre občiansku spoločnosť. Erlanger pokračuje: „Tvrdil, že Hamas tvorí jeden celok a vo vojne sú nástroje politickej a spoločenskej kontroly legitímnym cieľom, rovnako ako sklady rakiet.“ Erlanger ani jeho vydavatelia otvorenú obhajobu a prax dôsledného terorizmu, ktorého cieľom sú civilní obyvatelia, nijako nekomentovali, hoci iní spravodajcovia a redaktori, ako už bolo uvedené, prejavili svoju toleranciu k vojnovým zločinom alebo ich dokonca otvorene obhajovali. Aby však udržal štandard, nezabudol zdôrazniť, že odpaľovanie rakiet Hamasom „evidentne porušuje zásadu rozdielneho zaobchádzania a spĺňa klasickú definíciu terorizmu“.

Odborník na Blízky východ Fawwaz Gerges, podobne ako mnohí ďalší znalci tejto oblasti, si všíma, že „izraelskí predstavitelia ani ich americký spojenci si neuvedomujú, že Hamas nie je len ozbrojená milícia, ale aj sociálne hnutie so širokou ľudovou základňou, ktoré je hlboko zakorenené v spoločnosti“. Keď teda uskutočňujú svoje plány na likvidáciu „sociálneho krídla“ Hamasu, ich cieľom je zlikvidovať palestínsku spoločnosť. Gerges je možno príliš zhovievavý. Je veľmi nepravdepodobné, že izraelskí a americkí predstavitelia – alebo médiá a iní komentátori – si tieto skutočnosti neuvedomujú. Skôr bezvýhradne prijali tradičnú perspektívu tých, ktorí majú monopol na násilie: naša železná ruka rozdrví akúkoľvek opozíciu, a keď náš divoký útok prinesie veľa civilných obetí, je to v poriadku: možno sa tí, ktorí prežijú, poučia.

Dôstojníci IDF jasne pochopili, že likvidujú občiansku spoločnosť. Ethan Bronner cituje izraelského plukovníka, ktorý povedal, že on ani jeho muži nie sú príliš „ohromení bojovníkmi Hamasu.“ Strelec z ozbrojeného transportéra vyhlásil: „Sú to dedinčania so zbraňami.“ Podobajú sa na obete vražedných operácií IDF, ktoré v roku 1985 „železnou päsťou“ na okupovanom území južného Libanonu viedol Šimon Peres, jeden z najvýznamnejších teroristických veliteľov v období Reaganovej „vojny proti teroru.“ Počas týchto operácií izraelskí dôstojníci a stratégovia vysvetľovali, že obeťami boli „teroristickí dedinčania“, ktorých je ťažké vyhubiť, pretože „títo teroristi majú podporu väčšiny miestnych obyvateľov.“ Izraelský veliteľ sa sťažoval, že „teroristi tu majú príliš veľa očí, pretože tu žijú.“ Vojenský dopisovateľ denníka Jerusalem Post opisoval problémy, ktorým čelia izraelské sily pri boji s „teroristickými žoldniermi, fanatikmi, ktorí sú všetci natoľko oddaní svojej veci, že budú naďalej riskovať zabitie pri operáciách proti IDF,“ ktoré musia „zabezpečovať poriadok

a bezpečnosť“ v okupovanom južnom Libanone napriek „cene, ktorú budú musieť obyvatelia zaplatiť.“ Tento problém dôverne spoznali Američania v južnom Vietname, Rusi v Afganistane, Nemci v okupovanej Európe a ďalší agresori, ktorí sa snažili realizovať túto doktrínu. Gerges je presvedčený, že americko-izraelský teror zlyhá. Píše: Hamas „nie je možné celkom zničiť bez toho, aby ste zmasakrovali pol milióna Palestínčanov. Ak sa Izraelu podarí zabiť vysokých predstaviteľov Hamasu, okamžite ich nahradí nová generácia, ktorá je radikálnejšia ako tá súčasná. Hamas patrí k životu. Nikam neodíde ani nevyvesí bielu zástavu a je mu ľahostajné, aké straty utrpí.“ Možno, ale účinnosť násilia býva často podceňovaná. Mimoriadne zvláštne je, že takéto názory by sa mali zastávať v Spojených štátoch amerických. Prečo sme v tejto situácii?

Odvracať tvár od trpiacich

Hamas sa často opisuje ako „Iránom podporovaný Hamas, ktorý je oddaný myšlienke zničenia Izraela.“ Človek len ťažko nájde vyjadrenia ako „demokraticky zvolený Hamas, ktorý v súlade s medzinárodným konsenzom dlho požadoval dohodu o vytvorení dvoch štátov“, viac ako tridsať rokov blokovanú vládami Spojených štátov amerických a Izraela, ktoré kategoricky a otvorene odmietajú priznať Palestínčanom právo na sebaurčenie. Všetko je to pravda, nie je to však prospešné pre stranícku líniu, a preto je to nepodstatné.

Drobné informácie, ktoré sme doteraz spomínali, nás môžu naučiť niečo o nás a o našich klientoch. Spomeňme ďalšiu: keď sa začal posledný izraelský útok na Gazu, malá loď Dignity (Dôstojnosť) bola na ceste z Cypru do Gazy. Lekári a ľudsko-právni aktivisti na palube mali v úmysle narušiť zločinnú izraelskú blokádu a priviezť uväzneným obyvateľom zdravotnícke zásoby. Izraelské námorné plavidlo zastavilo loď v medzinárodných vodách, tvrdo do nej narazilo a takmer ju potopilo. Nakoniec sa jej podarilo dovliecť do Libanonu. Izrael zverejnil obvyklé lži, ktoré vyvrátili novinári a ďalší pasažieri z lode, medzi ktorými bol dopisovateľ CNN Karl Penhaul a bývalá členka snemovne reprezentantov USA a prezidentská kandidátka Strany zelených Cynthia McKinneyová. Je to vážny zločin, omnoho vážnejší ako napríklad únosy lodí pri pobreží Somálska. Vyvolal len málo pozornosti. Tichý súhlas s podobnými zločinmi odráža presvedčenie, že Gaza je okupované územie a Izrael má právo udržiavať ho v obkľúčení. Dokonca aj strážcovia medzinárodného poriadku pod zámienkou, ktorá sa takmer všeobecne uznáva, ale je jednoznačne neobhájiteľná (a ku ktorej sa ešte vrátime), súhlasia s páchaním zločinov na otvorenom mori

a zavádzaním programov, ktoré majú potrestať civilné obyvateľstvo za neuposlúchnutie izraelských príkazov.

Nedostatok pozornosti je aj tentoraz pochopiteľný. Izrael celé desaťročia unáša lode v medzinárodných vodách medzi Cyprom a Libanonom, zabíja alebo unáša pasažierov a niekedy ich zatvára do izraelských väzníc s tajnými mučiarňami, aby ich dlhé roky zadržiaval ako rukojemníkov. Prečo by sme k novému zločinu mali pristupovať inak ako so zívaním, keď ide o obvyklý postup? Cyprus a Libanon reagovali úplne odlišne, aké je však ich miesto vo svetovom poriadku?

Koho napríklad zaujíma, že vydavatelia libanonského Daily Star, ktorý je zvyčajne prozápadný, napísali: „Približne 1,5 milióna ľudí v Gaze bolo vystavených vražednej starostlivosti jednej z technologicky najvyspelejších, ale morálne najregresívnejších vojenských mašinérií na svete. Často sa hovorí, že Palestínčania sa stali pre arabský svet tým, čím boli pred druhou svetovou vojnou Židia pre Európu a toto tvrdenie je sčasti pravdivé. Presne tak ako Európania a Severoameričania odvracali tvár, keď nacisti páchali holokaust, Arabi hľadajú spôsob, ako nič nerobiť, keď Izraelčania vraždia palestínske deti.“ Najohavnejším arabským režimom je zrejme brutálna egyptská diktatúra, ktorá je po Izraeli najväčším príjemcom americkej vojenskej pomoci.

Podľa libanonskej tlače Izrael stále „rutinne unáša libanonských obyvateľov z libanonskej strany modrej línie (medzinárodnej hranice), naposledy v decembri 2008.“ A samozrejme: „Izraelské lietadlá každodenne narušujú libanonský vzdušný priestor a nedodržiavajú rezolúciu OSN číslo 1701“ (Daily Star, 13. januára 2009). Tieto veci sa tiež odohrávajú už dlhší čas. Prominentný izraelský strategický analytik Zeev Maoz v roku 2006 odsúdil inváziu Izraela do Libanonu a do izraelskej tlače napísal: „Izrael svojimi leteckými prieskumnými misiami narušuje libanonský vzdušný priestor takmer každý deň od stiahnutia jednotiek z južného Libanonu pred šiestimi rokmi. Je pravda, že tieto letecké prelety nezabili ani nezranili žiadnych Libanončanov, ale narušenie hraníc je narušenie hraníc. Ani tu Izrael nedodržiava vyššie morálne zásady.“ A vo všeobecnosti tu nie je žiaden dôvod pre „celoizraelský konsenzus, ktorý hovorí, že vojna proti Hizballáhu v Libanone je spravodlivá a morálna,“ konsenzus, ktorý je „založený na selektívnej a krátkodobej pamäti, na do seba obrátenom pohľade na svet a na dvojakom metri. Nie je to spravodlivá vojna, použitie sily je neprimerané a nekritické a jeho základným cieľom je vydieranie.“

Zločiny vyhlásené za humanitu

Maoz tiež svojim izraelským čitateľom pripomína, že prelety s aerodynamickým treskom, ktorý terorizuje Libanončanov, sú tie najmenšie zo všetkých izraelských zločinov v Libanone, dokonca aj keď nepočítame päť invázií od roku 1978: „Dvadsiateho ôsmeho júla 1988 uniesli izraelské špeciálne jednotky Sheikha Obeida a 21. mája 1994 Izrael uniesol Mustafu Diraniho, ktorý bol zodpovedný za zajatie izraelského pilota Rona Arada (keď v roku 1986 bombardoval Libanon). Izrael držal ich a ďalších dvadsať Libanončanov, ktorých zajal za utajených okolností, dlhú dobu bez súdu vo väzení. Boli zafržiavaní ako ľudské „tromfy“, ktoré sa dajú využiť pri vyjednávaní. Zdá sa, že keď je únoscom Hizballáh, sú únosy Izraelčanov za účelom výmeny väzňov nehanebné a treba ich vojensky potrestať, je však v poriadku, keď presne to isté robí Izrael v omnoho väčšom meradle a počas mnohých rokov.

Bežné postupy Izraela sú mnohovravné, dokonca aj bez ohľadu na to, čo odhaľujú o izraelských zločinoch a ich západnej podpore. Maoz ukazuje, že tieto postupy zdôrazňujú absolútne pokrytectvo obvyklého tvrdenia, že Izrael mal v roku 2006, keď zajali jeho vojakov na hranici, znova právo vtrhnúť do Libanonu. Bola to prvá cezhraničná akcia Hizballáhu v priebehu šiestich rokov od izraelského odchodu z južného Libanonu, ktorý okupoval v rozpore s nariadením Bezpečnostnej rady OSN spred 22 rokov, kým Izrael počas týchto šiestich rokov beztrestne a v tichosti narušoval hranicu takmer každý deň. Pokrytectvo je tiež bežné. Preto môže Thomas Friedman vysvetľovať, ako môže terorizmus „vyučiť“ podradné rasy, a zároveň napísať, že izraelská invázia do Libanonu v roku 2006, ktorá znovu zničila väčšinu južného Libanonu a Bejrút a zabila ďalších tisíc civilistov, bola len aktom sebaobrany a odpoveďou na zločin Hizballáhu, ktorý „po celej izraelsko-libanonskej hranici, uznávanej OSN, rozpútal nevyprovokovanú vojnu po tom, čo sa Izrael jednostranne stiahol z Libanonu.“ Ak budeme ignorovať, že je to podvod, mohli by sme, podľa rovnakej logiky, celkom ospravedlniť aj omnoho deštruktívnejšie a vražednejšie teroristické útoky proti Izraelčanom, než sa odohrali, ako odpoveď na zločinné postupy Izraela v Libanone a na otvorenom mori, ktoré obrovsky prevyšujú zločin Hizballáhu – zajatie dvoch vojakov na hranici. Skúsený odborník na Blízky východ z New York Times celkom isto tieto zločiny pozná, ak číta aspoň svoje vlastné noviny: napríklad osemnásty odstavec článku o výmene väzňov z novembra 1983, ktorý si náhodou všíma, že 37 arabských väzňov „práve zajalo izraelské námorníctvo, keď sa pokúsili preplávať z Cypru do Tripolisu“ ležiaceho severne od Bejrútu. Samozrejme, všetky tieto závery o primeraných zásahoch proti bohatým a mocným majú jednu základnú chybu: toto sme my, a to sú oni. Tento kľúčový princíp je hlboko zakorenený v západnej kultúre a postačuje k tomu, aby podkopal dokonca aj tú najpresnejšiu analógiu a najdokonalejšiu argumentáciu.

Kým píšem, na ceste z Cypru do Gazy je ďalšia loď, ktorá podľa organizátorov „vezie naliehavo potrebné zdravotné zásoby v zapečatených škatuliach preclených na medzinárodnom letisku v Larnake a larnackom prístave.“ Medzi cestujúcimi sú členovia Európskeho parlamentu a lekári. Izrael bol o ich humanitárnych zámeroch upovedomený. Keď bude tlak ľudí dostatočný, môžu splniť svoju misiu v mieri.

Nové zločiny, ktoré počas posledných týždňov USA a Izrael spáchali v Gaze, nie je ľahké zaradiť do žiadnej zo štandardných kategórií – s výnimkou kategórie dôverne známe. Uviedol som nie-koľko príkladov a vrátim sa k ďalším. Tieto zločiny doslova spadajú pod americkú oficiálnu definíciu „terorizmu“, ale táto kategória nezachytáva ich enormný rozsah. Nemôžeme ich nazvať „agresia“, pretože boli spáchané na okupovanom území, čo mlčky priznávajú aj Spojené štáty americké. Idit Zertal a Akiva Eldar vo svojej vyčerpávajúcej histórii izraelskej kolonizácie na okupovaných územiach Páni zeme upozorňujú, že po tom, ako Izrael v auguste 2005 stiahol svoje sily z Gazy, zničené územie „nebolo ani na jeden deň uvoľnené z izraelského vojenského zovretia alebo oslobodené od okupácie, ktorej cenu platia obyvatelia každý deň... Izrael po sebe zanechal vyprahnutú zem, zničené služby a ľudí bez prítomnosti a budúcnosti. Osady boli zničené lakomým postupom neosvieteného okupanta, ktorý v skutočnosti naďalej kontroluje územie a zabíja a obťažuje jeho obyvateľov impozantnými prostriedkami vojenskej moci“ a vďaka pevnej podpore a spoluúčasti USA ich používa extrémne krutým spôsobom.

Trest za slobodné voľby

Americko-izraelský útok na Gazu sa vystupňoval v januári 2006, len niekoľko mesiacov po formálnom stiahnutí, keď Palestínčania spáchali ozaj ohavný zločin: v slobodných voľbách volili „nesprávne.“ Podobne ako ostatní, aj Palestínčania sa naučili, že sa nikto beztrestne nemôže vzoprieť príkazom svojho pána, ktorý naďalej bľaboce o svojej „túžbe po demokracii“ bez toho, aby sa mu vysmiali vzdelané vrstvy. Ďalší úchvatný úspech.

Keďže termíny „agresia“ a „terorizmus“ sú neprimerané, potrebujeme nejaký nový termín pre sadistické a zbabelé mučenie ľudí uväznených v klietke bez možnosti úniku, kde ich drvia na prach najdômyselnejšie výrobky vojenskej technológie USA, ktoré sa používajú v rozpore s medzinárodným a dokonca aj americkým právom. Keď však niekoho sami vyhlásime za darebácky štát, je to len ďalšia drobná formalita. Ďalšou menšou formalitou je fakt, že 31. decembra, kým terorizovaní Gazania zúfalo hľadali úkryt pred bezohľadným útokom, Washington najal nemeckú obchodnú loď, aby z Grécka do Izraela dopravila veľký náklad asi 3000 ton neidentifikovanej „munície.“ Reuters informoval, že nová dodávka „nasleduje po najatí obchodnej lode, ktorá v decembri ešte pred leteckými údermi na pásmo Gazy viezla omnoho väčšiu zásielku munície zo Spojených štátov amerických do Izraela.“ Okrem toho Bushova administratíva poskytla Izraelu vojenskú pomoc v hodnote viac ako 21 miliárd dolárov, predovšetkým v podobe dotácií. New America Foundation, organizácia, ktorá monitoruje obchod so zbraňami, na svojej tlačovej konferencii vyhlásila, že „izraelská intervencia v pásme Gazy bola poháňaná prevažne americkými dodávkami zbraní, ktoré boli zaplatené peniazmi amerických daňových poplatníkov.“ Novú dodávku zastavilo rozhodnutie gréckej vlády, ktorá zakázala používať ktorýkoľvek prístav v Grécku „na zásobovanie izraelskej armády.“ Grécka odpoveď na Američanmi podporované zločiny Izraela je celkom odlišná od zbabelého vystupovania väčšiny európskych lídrov. Rozdielny prístup ukázal, že Washington bol asi celkom realistický, keď až do zvrhnutia Američanmi podporovanej fašistickej diktatúry v roku 1974 považoval Grécko za súčasť Blízkeho východu a nie Európy. Možno je Grécko príliš civilizované na to, aby bolo súčasťou Európy.

Keď sa niekomu zdalo načasovanie dodávok zbraní do Izraela zvláštne a pýtal sa ďalej, Pentagon mal pripravenú odpoveď: dodávka by dorazila príliš neskoro na to, aby mohla vystupňovať útok na Gazu a vojenské vybavenie, nech už je to čokoľvek, je v Izraeli dopredu pripravené pre prípadné využitie armádou USA. Môže to tak byť. Jedna z mnohých služieb, ktoré Izrael pre svojho patróna zabezpečuje, je poskytovanie cennej vojenskej základne na periférii oblasti s najväčšími energetickými zásobami na svete. Preto môže slúžiť ako vysunutá základňa pre americkú agresiu alebo – ak máme použiť technické termíny – pre „obranu Perzského zálivu“ a „zabezpečenie stability.“

Mohutný prúd zbraní do Izraela môže slúžiť mnohým vedľajším cieľom. Mouin Rabbani, blízkovýchodný politický analytik, si všíma, že Izrael môže testovať novo vyvinuté zbraňové systémy na bezbranných cieľoch. Pre Izrael a USA to má „vlastne dvojnásobnú hodnotu, pretože menej efektívne verzie tých istých zbraňových systémov predajú neskôr za premrštené ceny arabským štátom, čo účinne dotuje americký zbrojársky priemysel a americkú vojenskú pomoc Izraelu.“ Toto sú ďalšie úlohy Izraela v Američanmi ovládanom usporiadaní na Blízkom východe a hlavný dôvod, prečo Izrael tak obľubujú štátni predstavitelia, mnohé americké high-tech korporácie a, samozrejme, vojenský priemysel a tajné služby.

USA sú, na rozdiel od Izraela, jednoznačne najväčším svetovým dodávateľom zbraní. Posledná správa New America Foundation hovorí, že „americké zbrane a vojenský výcvik zohrávali úlohu pri dvadsiatich z dvadsiatich siedmich najväčších svetových konfliktov v roku 2007“ a vyniesli príjmy vo výške 23 miliárd dolárov. V roku 2008 táto suma vzrástla na 32 miliárd dolárov. Nikoho asi neprekvapí, že jednou z mnohých rezolúcií OSN, proti ktorým sa USA v decembri na stretnutí organizácie postavili, bola rezolúcia požadujúca reguláciu obchodu so zbraňami. V roku 2006 proti tejto zmluve hlasovali len Spojené štáty americké, v novembri 2008 sa k nim pridal jeden partner – Zimbabwe.

Článok bol uverejnený na www.zcommunications.org

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO