Vládni politici by nemali vytvárať dojem, že dokážu krízu odvrátiť. Je to globálny problém, ktorý dnes trápi doslova celý svet a bolo by naivné, keby ľudia čakali, že práve my môžeme mať to šťastie, že naši politici nás pred krízou uchránia.

Krízu môžeme iba tlmiť

To, pochopiteľne, neznamená, že by mal premiér a ministri sedieť so založenými rukami. Napokon, ukazuje sa, že Robertovi Ficovi sa podarilo dosiahnuť široký spoločenský konsenzus aspoň pri základných opatreniach, čo je oveľa dôležitejšie, než to bolo pred prijatím eura. Tieto opatrenia nemôžu krízu odvrátiť, ale je pravda, že by mohli zmierniť, a za istých okolností dokonca výrazne zmierniť, jej dopady. Najviac však záleží na tom, ako dlho potrvá kríza v globálnom meradle. Nečudo, že platnosť viacerých legislatívnych zmien navrhla vláda na dva roky, lebo ak sa dovtedy nezačne situácia aspoň trochu zlepšovať, kríza sa natoľko prehĺbi, že už nebude možné ani len zmierňovať jej prejavy. Pochvalu si zaslúži tiež zámer povzbudzovať spotrebu našich domácností, lebo to je v tejto chvíli jediná nádej na podporu hospodárskeho rastu, ako ukázali predbežné výsledky za posledný mesiac minulého roka.

Jej možnosti sú však obmedzené. Nech sa vláda akokoľvek usiluje, nemôže stimulovaním domácej spotreby úplne nahradiť vplyv rastúceho exportu na našu ekonomiku v uplynulých rokoch. Preto je dobré, že viaceré fiškálne stimuly vníma vláda ako investície – podpora výstavby diaľnic, zatepľovania domov, iné formy znižovania energetickej náročnosti budov vo verejnej sfére, ale aj finančná podpora inovatívnych podnikov a nákup alternatívnych zdrojov energií pre domácnosti (kotly na biomasu a slnečné kolektory) nám pomôžu nielen teraz, ale aj pri naštartovaní udržateľného rastu odolnejšieho voči krízam. Teraz si však musí dať Ficova vláda dobrý pozor, aby takto vyčlenené peniaze nepostrácali v „nástenkových“ tendroch.

Práve pre obmedzený dopad rastu domácej spotreby na celkový hospodársky rast je priam neuveriteľné, že opozícia dokola presadzuje nezmyselné plošné znižovanie daní z príjmu. Pritom neexistuje jeden jasný dôkaz, že by to naozaj pomohlo, zato argumentov proti je veľa. Napríklad tvrdenie Ivana Mikloša, že zníženie daní v rámci jeho daňovej „reformy“ znamenali vyššie výnosy, preto sa ani teraz netreba obávať strát v príjmoch štátneho rozpočtu poriadne kríva. Exminister financií totiž hovorí o období všeobecného (globálneho) hospodárskeho rastu, keď sa firmám darilo akoby „automaticky“ (dnes už vieme, za akú cenu). Nemožno presne zmerať, nakoľko sa na vyšších daňových výnosoch podieľala väčšia ochota platiť nižšie dane a nakoľko globálna konjunktúra. Ale možno sa oprávnene domnievať, že spoločne s inými výhodami SR pre zahraničných investorov (najmä nízke mzdy) mal rozhodujúci vplyv rastúci dopyt v zahraničí. A teraz je to naopak.

Viac peňazí pre najbohatších

Je celkom isté, že teraz by bol výpadok daňových príjmov významný. To však nie je hlavný argument proti opozičnému daňovému šialenstvu. Ten hlavný spočíva v tom, že plošné zníženie daní by nemalo proklamovaný stimulačný účinok voči domácemu dopytu. Podľa prepočtov Inštitútu finančnej politiky MF SR by takto štát prišiel o vyše 300 mil.