Tieto voľby pripomínajú niečo dôverne známe: Je aj "volebná kampaň"... Sú aj "kandidáti" -- dokonca "viacerí kandidáti"... Teda máme možnosť "voliť". Jediné, čo tu chýba, je reálna kampaň, reálna súťaž, chýba vlastne reálnosť celého procesu. Všimli si to už aj oficiálne masmédiá, resp. oficiálni sociológovia a rôzni volební experti (nehľadiac na ich interpretáciu tohto faktu). Tieto voľby, kampaň pred nimi, je v podstate len z povinnosti, je formálna. Voľby sú jasné a všetko sa robí len povinne, pre zachovanie formy... Je jasné, že sociálne najpriechodnejší je Gašparovič. (Na čom absolútne nič nemení ani relatívne malý (?) rozdiel medzi kandidátmi v prvom kole, daný nízkou účasťou "väčšinového" obyvateľstva a obligátne vysokou politickou disciplínou podporovateľov ideologicky vyprofilovanej pravice podporovanej Maďarmi.) Zároveň je jasné, že nebude robiť (politické) problémy -- je teda politicky "prijateľný". Ak by nebol politicky a ideologicky "bezpečný", buď by ani nekandidoval, alebo by kandidoval v podmienkach ostrého sankcionovania zo strany politického aparátu systému. Zo strany oficiálnych masmédií, i oficiálnej občianskej spoločnosti -- a beda tomu kto by sa za neho postavil... Kandidoval by v systémovo "nemožných" podmienkach. Lenže tento problém sme už za uplynulé obdobie vyriešili. Politický status quo je jasný, karty sú rozdané, a excesy nehrozia.

Tieto voľby, viditeľne, už neriešia otázku, kto bude prezidentom. Riešia úplne iné problémy, v každom páde však už nie otázky. Riešia problém personálnej reprodukcie postu hlavy štátu s bábkovými právomocami (v rozpore s faktom, že ide o jedinú ústavnú funkciu konštituovanú na základe občianskeho hlasovania), v súlade s (hore uvedenými) politickými podmienkami, ktoré táto reprodukcia musí spĺňať, presnejšie s jednou hlavnou politickou podmienkou... Z pohľadu ideologicky dominantnej (môžeme pokojne povedať "vedúcej") neoliberalistickej pravice -- nielen disponujúcej celým politickým aparátom systému, ale de facto ovládajúcej i ministerstvá a štátne úrady bez ohľadu na výsledky volieb -- sú tieto voľby súčasťou procesu výmeny vedenia v SDKÚ--DS (výmena Dzurindu za Radičovú) ako súčasti širšieho procesu výmeny vedenia v našej neoliberalistickej diáde KDH--SDKÚ, ktorý pozorujeme od jari minulého roku, a ktorému sa Dzurinda tak márne pokúšal zabrániť. Je to pochopiteľné: ak má byť niekto "vedúcou silou v politike a spoločnosti", je treba dobre vypočítať, kto bude kde sedieť, a čo tam má robiť. (Možno to vypočítali experti až zo Sovietskeho zväzu, pardon, z USA...) No a v (ne)poslednom rade, riešia tú istú otázku čo každé iné voľby v každom inom štáte a politickom systéme na svete -- legitimizujú systém.

Legitimizácia je o to lepšia, čím lepšie sú splnené dve podmienky: a) viera vo voľby, b) sociálna priechodnosť víťazného kandidáta. Všetko je teda -- relatívne -- OK. Všetko svoju funkciu plní. Jediné čo tu už dnes, v tomto štádiu vývoja našej politiky a systému chýba, je reálnosť. Jasným prezidentom vyjdúcim z týchto akože volieb je síce pre občanov najprijateľnejší kandidát a naozaj nik -- vrátane akože protikandidátov -- mu v tom nebráni. (A tí, ktorí by chceli, sa i napriek svojej marginálnosti do masmédií nedostali.) Ale je ním len za cenu, že je úplne jasné, čo bude a čo -- celkom určite -- nebude. To je zabezpečené tak konštrukciou ústavného, tak politického systému, ako aj akceptáciou status quo zo strany inštitucionálnych aktérov. Je ním len za cenu, že ľudovo sympatickejšia tvár je jediné, čo občanom ako politik dá. Za cenu, že politickí aktéri si vypočítali kto bude pre občanov -- ale zároveň pre nich -- najprijateľnejší prezident. Samozrejme, že Gašparovič by to mohol tak ako každý iný človek ktorý sa nachádza v politike, trochu zmeniť, aj keď za istú cenu -- no tento variant sa viditeľne nepredpokladá a čo je podstatné, po pravde, ani nie je dôvod. Hoci...

No a toto nie je nič, čo by nebolo dôverne známe. Je to len logické, pretože popísaný typ politickej kultúry (správania sa aktérov) sa vzťahuje na určitý typ inštitucionálnych vzťahov (systému) v jej pozadí, na ktorý sme v tomto komentári tiež okrajovo narazili. A ten, v našom prípade, tiež pôsobí dojmom niečoho "dôverne známeho". Napriek prítomnosti týchto obmedzení by občania mali v druhom kole ísť voliť. Voliť môžu len toho, koho im ponúkajú -- a nebolo by dobré, ak by bola podpora občanov voči jednotlivým zložkám straníckeho spektra deformovaná. To, že istá časť straníckeho systému má pozíciu akú má, totiž absenciou na voľbách nikto nezmení. (Skôr naopak, "legalizuje".) Nebolo by dobré, ak by vedenie sociálne priechodnejšieho kandidáta, čo akokoľvek sa s ním ako s priechodnejším kalkuluje, zároveň -- svojou veľkosťou či skôr malosťou -- plnilo aj cieľ istých politických kalkulácií.

Autor je politológ.