Sergej Chelemendik: Európsky politik Robert Fico si váži Rusko

8. 4. 2010 / Sergej Chelemendik

Samorast

Robert Fico je jediná po prevrate v novembri 1989 hlava vlády Slovenska, ktorá sa dostala k moci vďaka svojim vlastným úsiliam.

Čo sa týka ostatných slovenských premiérov, ich moc im spadla rovno na hlavu -- ako to bolo v prípade Čarnogurského a Mečiara, alebo ich prinášali do kresla premiéra ruky silných patrónov -- čo bol Dzurindov prípad.

Fico je čistý "self-made produkt".

Na začiatku 90-tých rokov Fico bol iba mladý právnik z neveľkého slovenského mesta Topoľčany. Avšak počas ďalších rokov krok za krokom spravil unikátnu politickú kariéru z nuly a bez cudzej pomoci.
Je to mladý Samorast, z hľadiska svetových a európskych štandardov, takmer Wunderkind, ktorý vstúpil do politiky v nežnom mladíckom veku.

Prelomovým okamihom na politickej ceste Roberta Fica sa stalo jeho vystúpenie zo Strany demokratickej ľavice  - SDĽ v roku 1999. V tom istom roku Fico zahájil svoj vlastný politický projekt s amorfným nevýrazným názvom Smer.
Dnes má strana Smer neobyčajne vysokú pre vládnucu stranu v postkomunistickej Európe podporu voličov na úrovni 40 percent.
Je dôležité podotknúť, že dve iné strany súčasnej slovenskej vládnej koalície -- mečiarovské HZDS  a SNS Jána Slotu -- v priebehu rokov svojej vlády stratili veľkú časť svojich voličov a v blížiacich sa voľbách v júni 2010 nebudú bojovať o víťazstvo, ale iba o to, aby sa dostali do parlamentu.

Pre lepšie pochopenie kontextu toho, ako Fico vstúpil do politiky v roku 1999 ako samostatný hráč, je dôležitá skutočnosť, že Fico bol v tom čase najpopulárnejším politikom SDĽ, strany socialistického typu, ktorá sa v roku 1998 dostala do vlády Mikuláša Dzurindu na vlne antimečiarovskej "farebnej revolúcie".

Teda Fico odchádzal z vládnej strany SDĽ rok po voľbách, ktoré boli pre SDĽ úspešné, keď "stôl spravodlivého delenia rozpočtu Slovenska" bol iba prestretý a prehýbal sa pod ťarchou lahôdok.
Niektorí cynici v Rusku tento proces delenia štátnych peňazí pomenovali výrazom "rozpíliť rozpočet", ale aj napriek cynizmu sa tento výraz v Rusku ujal a stal sa ľudovým.
Ako populárny politik vládnucej strany Fico mohol počítať so svojim kusom koláča, mohol "píliť rozpočet" spolu so všetkými, ale nespravil to.

Vytvoril vlastnú stranu, ktorá v roku 2002 získala 13,6 percent hlasov a v roku 2006 Smer s prehľadom zvíťazil vo voľbách s výsledkom 29,14 % a sformoval vládnucu koalíciu, ktorú podporoval v priebehu posledných štyroch rokov aj autor tohto textu ako poslanec parlamentu Slovenskej republiky za Slovenskú národnú stranu.

Politický profesionál

Robert Fico je mladý, energický a úspešný pragmatik v politike.

Podľa názoru mnohých je v súčasnosti jediný na Slovensku naozaj profesionálny politik, ktorý pojal politiku ako remeslo, ako profesiu, ako umenie.
Fico z roku 1999 a Fico z roku 2010 - to sú, ako hovoria v Odesse, "dve boľšije raznicy" (doslovný preklad: dva veľké rozdiely). V priebehu desiatich rokov politik Robert Fico prerástol svojich konkurentov o niekoľko hláv a začal sa podobať na Gulivera medzi kolegami, ktorých rast sa zastavil.

Zatiaľ čo o jeho kolegovi Mikolášovi Dzurindovi, ktorý stál na čele slovenskej vlády v rokoch 1998 až 2006, to nikto nepovie. Ak Dzurinda počas svojich rokov pri moci rástol, tak iba ak smerom nadol, nie nahor.
Fico sa stal úspešnejším premiérom ako jeho predchodcovia predovšetkým vďaka svojmu pragmatizmu. Štandardne je zameraný na riešenie konkrétnej aktuálnej úlohy a nemá sklon k teoretickým úvahám. 
Fico nie je stratég, nesnaží sa príliš pozerať do budúcnosti.
Je možné, že práve to je jeho slabina. Ale, berúc do úvahy dejiny Slovenska, bude spravodlivá napoly rétorická otázka: je oprávnené а opodstatnené očakávať od slovenského politika talent stratéga, potrebuje takéto nadanie, dokáže aplikovať svoje strategické myslenie v praxi?

Fico má jedinú a nespornú stratégiu -- získať podporu voličov. Vo dne v noci viesť volebnú kampaň v prospech svojho pozitívneho obrazu.

Na Slovensku už vari nezostala taká dedina, kde by si Fico nezahral s miestnymi detičkami futbal a nedaroval im plnú náruč lôpt so svojimi autogramami.
Je to ťažká, namáhavá kampaň, treba behať za loptou -- ale Fico behal a behá.
Na Slovensku je taký jediný. Nikto a nikdy v dvadsaťročných dejinách slovenského liberálneho parlamentarizmu podľa západného vzoru tak dôsledne, cieľavedome a úspešne nebojoval o voličov, ako to robí Fico.
Pragmatizmom sú presiaknuté aj Ficove vzťahy s partnermi v slovenskej politike. Aj s koaličnými spojencami, aj s opozičnými protivníkmi.

Jedni aj druhí sa čoraz hlasnejšie sťažujú, že Fico ich využíva.
Zrejme to je pravda, ale sťažnosti im nepomôžu.

Štedrý populista

Dnes je Fico najlepší na Slovensku verejný rečník, "populista", ako ho nálepkujú leniví a nešikovní konkurenti.
Nikto tak nevie hovoriť voličovi to, čo volič chce počuť. 
Ale hlavná príčina Ficovho úspechu je v inom.

Je to večná a absolútna príčina popularity akéhokoľvek vládcu.
Fico ako hlava štátu dal svojmu národu viac, než dali jeho predchodcovia.
Nie oveľa - ale viac.
Slováci nikdy neboli rozmaznávaní štedrými vládcami a toto "nie oveľa" patrične ocenili.
Prečo to neurobil jeho predchodca Mikuláš Dzurinda? Prečo nedal Slovákom toho viac?
Na to existuje jednoduchá odpoveď -- pretože Dzurindu riadili iní, možno celkom nenápadní, tichí úradníci nejakého veľvyslanectva.
Tí, ktorí priviedli Dzurindu k moci, požiadali "svojho" slovenského premiéra šklbať Slovákov čo najefektívnejšie.

A tak Dzurinda na príkaz cudzích šklbal svojich.
Zatiaľ čo Fica šklbať svojich krajanov tak dôkladne a bezohľadne nik nežiadal -- čiastočne preto, že ekonomickí hráči, podnikatelia a finančné skupiny, ktoré podporovali Smer, neboli za oceánom, ale na Slovensku. Sú bližšie k svojmu národu a krajine ako anonymní zaoceánski mocipáni, pre ktorých je Slovensko len fliačik na mape Európy. A Európa je fľak na svetovej mape.
Slovenskí ekonomickí hráči podporovali Fica na jeho ceste k moci, ale neposadili ho do kresla ako naťahovaciu hračku s kľúčikom v chrbte.
Nakoniec, je dosť podstatné, že v priebehu ôsmich rokov vlády proamerického Dzurindu Slovensko stihlo odovzdať "západným dobrodincom" prakticky všetko.
Škatuľka so slovenským rodinným striebrom bola už dovtedy, kým Fico prišiel k moci, dokonale prázdna. To znamená, že pre chúťky "sponzorov" Smeru boli od samého začiatku stanovené konkrétne obmedzenia.

Aj lákadiel už bolo menej -  keď Fico prišiel k moci, privatizácia už fakticky skončila pre neprítomnosť čohokoľvek ešte nesprivatizovaného.
Dnes, na konci volebného cyklu a tesne pred začiatkom nových volieb, môžeme povedať presvedčivo a nahlas: štyri roky vlády Roberta Fica priniesli Slovensku a Slovákom život sýtejší, spoľahlivejší a stabilnejší, než aký bol pred tým.
Aj napriek "kríze", Slovensko žilo a zatiaľ žije lepšie než štáty s ním porovnateľné, napríklad Maďarsko alebo Poľsko.
Slovensko zažilo štyri roky politickej stability, o ktorej môžu iba platonicky snívať zmietaní politickými intrigami a škandálmi susedia, vrátane rozvinutejších "učiteľov-Čechov" alebo ambicióznych Poliakov, špinavé politické škriepky ktorých sa stali príslovečnými.

Robert Fico má na tomto všetkom väčšiu osobnú zásluhu ako ktorýkoľvek iný slovenský politik.

Slabé stránky

Politik Rober Fico má svoje slabiny a je ich veľa.
Fico je urážlivý, nedôverčivý, impulzívny, náladový, ovplyvniteľný a často mení svoje rozhodnutia.
Nechápe podstatu médií a ich vplyv na ľudské masy, a preto sa v oblasti PR (verejnej prezentácie) úplne spolieha na svoju "vlastnú tvorbu" podľa princípu "sám sebe režisér".

V prípade konfrontácie s tímom politických technológov a mediálnych profesionálov, ktorí na Slovensku, našťastie pre Fica, nie sú, je odsúdený na porážku z dôvodu svojho nenapraviteľného "mediálneho romantizmu" založeného na presvedčení, že v ktorejkoľvek chvíli sa objaví pred kamerami a ľudom a zvráti situáciu vo svoj prospech.
Fico nerád hovorí "nie" a ani to nevie, je vyhýbavý, zvyknutý na lásku ľudu na mítingoch a zdá sa, že netuší, že ľudová láska je nestála a dav môže byť nielen nadšený, ale aj zlostný.
Fico prijíma rozhodnutia samostatne.
Zdalo by sa, že to je absolútne plus, prejav mužnosti a sily, obzvlášť zo strany premiéra tak malej krajiny.
Ale, rozhodujúc sa samostatne, Fico, ako ostatne každý európsky politik, nemá rád zodpovednosť a s radosťou ju presúva na plecia iných.

Hlavná slabá stránka Roberta Fica spočíva v tom, že je samotár, na ktorom sa drží celý Smer -- klasická strana jedného človeka, "one man party".
Pravdaže, okolo Fica je veľa stúpencov, niektorí z nich majú vlastný celkom slučný rating popularity, ale naďalej už viac ako desať rokov po sebe Smer - to je Fico, а Fico - to je Smer.
Jeho stúpenci cestujú vo vlaku s názvom Smer a "rušeň" Robert Fico ich vezie.
Zapriahnuť stúpencov, aby ťahali vlak, Fico zatiaľ nevie.
Je to pravda, že líder musí vyčnievať nad stúpencami, ale všetci lídri vyčnievajú rôzne.

Talian Silvio Berlusconi, demokrat toho najčistejšieho zrna, mimochodom, vyčnieva už nejedno desaťročie, vytvoril pod sebou pyramídu reálnej moci s pomocou všetkých nevyhnutných nástrojov -- peňazí, médií, tajných služieb a iných nevyhnutných ľudských zdrojov. Berlusconi je ešte aj pozoruhodne galantný, nie je povýšenecký vo vzťahu k "mladými demokratom".
Celkom nedávno bez okolkov pozval na rekreáciu českého premiéra Mireka Topolánka na svoju luxusnú vilu a s dojemnou otcovskou starostlivosťou poslal svojmu hosťovi po odchode aj fotografie na pamiatku. Už bývalý český premiér Topolánek, tiež už bývalý predseda najsilnejšej "pravicovej" strany ODS, sa doteraz tíško rozplýva od dojatia, spomínajúc na pohostinnosť priateľa Silvia.
Fico, aj napriek jeho vysokej popularite, také možnosti ako Berlusconi zatiaľ nemá. A možno ani nikdy nebude mať.
Nemôžu predsa všetci byť ako Berlusconi.
Z hľadiska nástrojov moci premiér Fico nemá ani na premiéra Vladimíra Mečiara z epochy 90-tých rokov.
V období svojho politického rozkvetu Mečiar riadil spoločenstvo silných, ambicióznych stúpencov-vazalov. Nebola to celkom pyramída, ale vcelku pôsobivá štruktúra moci, v ktorej Mečiar nerobil všetko sám, hoci o to veľmi usiloval.
Vo Ficovom okolí sa dá silných ambicióznych stúpencov porátať na prstoch jednej ruky.

Úspešný európsky politik

Fico je úspešný európsky politik, hviezda socialistickej internacionály, živý vzor pre napodobňovanie pre socialistov všetkých krajín.
Úspešne sa začlenil do politickej hierarchie Európskej únie a zaujal v nej dôstojné postavenie.
V tomto Fico kvalitatívne prekonal Mečiara, ktorého západ zavrhol kvôli tvrdohlavosti v otázkach privatizácie. Prekonal aj Dzurindu, ktorého v Európe vnímali s neskrývaným podráždením z dôvodu jeho očividnej hviezdno-pruhovanej podšívky.

Jedničkárovi a úderníkovi socialistického hnutia Robertovi Ficovi odpustili dokonca aj to, čo chorobne citliví na všetko národne socialisti zvyčajne neodpúšťajú -- koalíciu so Slovenskou národnou stranou.
Nachádzal som sa v sále PACE počas Ficovho vystúpenia v Štrasburgu, keď utŕžil potlesk európskych poslancov jednoduchou vetou o tom, že Európa by nemala prehodnocovať výsledky druhej svetovej vojny, pretože je to nebezpečné.
Sugestívnejšiu vetu počas rokov svojho pôsobenia v slovenskej delegácii PACE som od nikoho v Štrasburgu nepočul.
Fico je uznávaný európsky politik aj napriek svojmu mladému veku -- to je najvyššia a najzaslúžilejšia charakteristika slovenského premiéra, ktorá by mohla byť udelená vari už len bývalému a budúcemu premiérovi Maďarska Viktorovi Orbánovi.

Zahraničná politika však nevyzerá ako priorita Roberta Fica.
Udiera na sociálne struny a systematicky rozdáva svojim voličom "sociálne darčeky".
Za Ficovej vlády vznikla trochu zvláštna tradícia -- miesto slovenského ministra zahraničných vecí zaberá "zaslúžilý euroúradník", ktorý vedie zahraničnú politiku slovenského štátu akoby autonómne.
Napríklad minister zahraničných vecí Ján Kubiš si dokonca dovoľoval hádať sa s Ficom a verejne opravovať svojho premiéra. A potom bol povýšený do vysokých medzinárodných štruktúr.
Súčasný minister Miroslav Lajčák sa s Ficom zatiaľ verejne neháda, ale jeho kariéra vysokého predstaviteľa EÚ v Bosne a Hercegovine s mimoriadnymi, prakticky diktátorskými právomocami nezanecháva žiadne pochybnosti o Lajčákovej absolútnej lojalite voči demokracii a Bruselu na večné časy.

Obaja ministri zahraničných vecí Ficovej vlády svojho času absolvovali MGIMO, ako ostatne minister vlády Mikuláša Dzurindu Eduard Kukan. Takáto je v Moskve kováčska dielňa európskych kádrov...

Čo je to "proruská orientácia"

Proamerických politikov v Európe, obzvlášť v "mladej Európe", Yankeeovia hrubo pretláčajú k moci a, pretlačiac, využívajú na 200 percent.
To sa týka celého Pobaltia - týmto krajinám vôbec demokraticky vládnu občania USA a Kanady z radov emigrantov, týka sa to prakticky všetkých balkánskych krajín, väčšej časti Kaukazu a Zakaukazska, donedávna sa to týkalo aj Ukrajiny.

V centrálnej Európe je situácia menej jednoznačná, podpora proamerických politikov je však aj tu systematická a štedrá.
V roku 1998 Yankeeovia v dôsledku "farebnej revolúcie" dosadili na Slovensku k moci "priateľa Ameriky" -- nikomu vtedy neznámeho Mikuláša Dzurindu. A vtedy populárneho na Slovensku "nepriateľa demokracie" Vladimíra Mečiara Yankeeovia moci zbavili.
Amerika potrebovala Slovensko vtedy na to, aby americké letectvo, ktoré malo základne v Nemecku, mohlo v roku 1999 bez prekážok preletieť nad jeho územím bombardovať Juhosláviu. Iná cesta pre humanitárnych bombardérov neexistovala, demokratické a liberálne, ale neutrálne Švajčiarsko a Rakúsko razantne odmietli poskytnúť svoj vzdušný priestor.
A tak musela Amerika súrne urobiť na Slovensku poriadok. V mene Veľkého Albánska.

Proruských politikov v Európe Rusko nepretláča, nevychováva, neformuje ani nepodporuje. Zrejme preto proruskí politici v Európe ani nie sú -- sú tu len táraniny novín v duchu "Silvio sa znovu zapredal Moskve".
Sú to nepresvedčivé táraniny už len preto, že Moskve na kúpenie rozprávkovo bohatého Berlusconiho nepostačia žiadne peniaze.
V krajinách bývalého ZSSR je situácia trochu iná, tam miestni politici všetko tak beznádejne poplietli, že ráno začínajú ako priatelia USA, a do večera sa z nich stávajú zarytí agenti Moskvy. Orientácie sa tam striedajú tak často ako toalety bledej ženy s vrkočom menom Julia Tymošenková. 
V Európe si Rusko zatiaľ dokáže vystačiť bez "proruských" síl a žiadnu depresiu na túto tému v Moskve nevidieť.

Rusko nemá za sebou stáročia koloniálnych skúseností, ktoré spravili z Anglosasov a ich nečistokrvných potomkov Yankeeov vládcov sveta, ktorí úderným tempom urýchľujú koniec tohto sveta.
Rusku to nemôžeme vyčítať. Nie je to ruská zaostalosť, je to iná historická a civilizačná cesta.
Rusi sa nestali celosvetovými upírmi, sú lepší a štedrejší ako Anglosasi. A pre svoju dobrotu aj trpia. Za dobrotu na žobrotu, ako sa hovorí.
Osvojujúc nové územia, osídlené desiatkami a stovkami národov a kmeňov, ruský štát z nich nevysával krv, neokrádal ich, nekynožil pôvodné obyvateľstvo, ale iba "navždy" nastoloval svoj poriadok, prinášal svoju civilizáciu. Rozvinutejšiu, zložitú, globálnu.
Moskva bola a zostáva tretím Rímom, impériom -- tak samu seba chápala, tak sa aj správala.

Riadiť nové územia preto nevyhnutne museli ruskí imperiálni vládcovia, spolu s miestnymi vládcami formovali "sendvič moci" podľa princípu: miestna moc bola dole, ruská hore.
Takýto ruský "sendvič moci" priniesol dedič ruského impéria Sovietsky zväz do Európy vo Veľkom víťazstve a dosť efektívne fungoval v krajinách RVHP a Varšavskej zmluvy od roku 1945 až do roku 1989.
V modernej liberálnej Európe sa však tento systém ruského "sendviča moci" aplikovať nedá.
Nový systém na spôsob "mäkkého vplyvu" USA Rusko zatiaľ nevytvorilo.
Na rozdiel od Ameriky, Rusko nič neponúka európskym politikom výmenou za "proruskú orientáciu".
A aj samotná táto orientácia je dosť neurčitá, nejasná a má skôr deklaratívny, rétorický charakter.

- Máš rád Rusko?
- Pravdaže , áno!
- Tak si dobrý chlapec, si náš chlapec! Lebo rôzni iní tu o nás hovoria a píšu zlé veci, ale ty si iný, ty nás máš rád!

Je jasné, že s takýmto prístupom ako prví o láske k Rusku začínajú kričať zamaskovaní nepriatelia a neprajníci všetkých druhov.
Veď prečo by si nezakričali -- keď je to zadarmo a k ničomu nezaväzuje.

Ak nebudem brať do úvahy banálne protiruské mediálne bubliny, "proruskosť" v Európe vyzerá byť záhadná a nepochopiteľná, ako Fermatova veta.
Byt proamerický znamená presadzovať americké banky, poisťovne, tovary, médiá, filmy, hudbu, coca-colu, vojenské základne, Sorosove fondy... Pokračovanie zoznamu by mohlo zaplniť celú knihu.
Čo to znamená byt proruský?
Rusko neformuluje hoci len v tej najvšeobecnejšej podobe podstatu svojej politiky vo vzťahu k Európe, nedeklaruje konkrétne úlohy a záujmy.
V lepšom prípade Rusko hovorí o tom, čo nechce -- nechce americké základne V Česku, Poľsku, na Pobaltí. Základňu v Rumunsku tiež nechce.

A čo Rusko chce v Európe?

Zjednotenie s Európu do Eurázijského impéria, aby sme neboli spolu zjedení USA a Čínou?
Takéto prianie má právo na existenciu, ale kto o ňom vie?
Nikto.
Je to prianie seriózne, určite by sa nevyhlo pozornosti, ale nik ho nijako zatiaľ nevyslovuje.
Preto v Európe neexistujú proruskí politici.

Výnimku tvorí bývalý kancelár Nemecka Gerhart Schröder, ktorému Rusko zverilo výstavbu plynovodu Severný potok.
Ale tu je dôležité slovo "bývalý" a aj to, že Schröderova "proruskosť"má čisto ekonomický základ.
Proruská orientácia v Európe - to je osobná voľba konkrétneho európskeho politika, voľba ani nie tak politická, ako ideologická, filozofická, za ktorú konkrétny európsky politik nesie konkrétnu  osobnú zodpovednosť.
Táto voľba nie je populárna, hoci už sa objavilo pár prípadov. Drvivá väčšina si však vyberá stranu silnejšieho, a Rusko ako také zatiaľ nevyzerá.

Má dobrý vzťah k Rusku

Robert Fico nie je proruský politik, je to proeurópsky Slovák alebo proslovenský Európan vo svojej podstate, podľa svojho svetonázoru a presvedčení.
Fico sa ako politik sformoval v postsovietskom liberálnom demokratickom prostredí a podľa všetkého doteraz verí v demokraciu podľa európskeho vzoru. 
O to dôležitejšie a cennejšie je to, že populárny slovenský politik Robert Fico má dobrý vzťah k Rusku.

Ficov vzťah k Rusku je pragmatický a rozumný, prevažuje v ňom slovenský zdravý rozum zdravého sedliackeho národa - Rusko je obrovské a silné, Rusko na rozdiel od Ameriky je neďaleko, Rusi sú Slovania, Slovensko potrebuje mať s Ruskom dobré vzťahy, dokonca aj keď v Európe alebo v Amerike sa to niekomu nepáči.
Čo sú to dobré vzťahy Slovenska, členskej krajiny NATO a EÚ, s Ruskom -- to je veľká otázka.

Ale na ňu už existuje neveľká, ale konkrétna odpoveď.
Dobré vzťahy - to znamená zriecť sa jednostrannej proamerickej orientácie Slovenska z obdobia v rokoch 1998-2006, ktorá dobrým vzťahom prekážala.

Je to začiatok širšieho a otvorenejšieho dialógu s Ruskom.
Zdalo by sa, že to nie je veľa -- ale dajbože, aby sa takéto "nie veľa" udialo na Pobaltí, v Poľsku alebo v historicky rusofilských krajinách južných Slovanov -- v Bulharsku alebo v Srbsku. Alebo aspoň v Česku.
Môže sa Rusko odvďačiť slovenskému politikovi Robertovi Ficovi za to, že má k Rusku lepší vzťah ako jeho predchodca? Môže Rusko pomôcť Ficovi, podporiť ho, sledujúc svoje ruské záujmy, ktoré sú síce nejasné, ale určite existujú?
Zrejme to Rusko môže urobiť, je možné, že to dokonca chce, ale otázka znie - dokáže to?

Pretože Rusko má tradíciu podporovať svojich priateľov v zahraničí podľa princípu medvedej služby.

Existuje aj konkrétna skúsenosť "podpory proruského slovenského politika Vladimíra Mečiara" uprostred 90-tých rokov, ktorú je užitočné si zapamätať a pochopiť.
Mečiar zastával proruskú pozíciu vo veľmi dôležitej strategickej otázke. Bol proti vstupu Slovenska do NATO, možnože tiež veril v demokraciu a spoliehal sa na to, že väčšina Slovákov rovnako ako on je proti vstupu do NATO. A to znamená, že bojuje za správnu vec, to znamená, že demokratická Európa sa nemôže postaviť proti vôli suverénneho slovenského národa.
Mečiarova pozícia bola správna a dokonca spravodlivá, ale o podstate demokracie vedel ešte vtedy málo a nebral do úvahy reálne rozloženie síl v Európe a vo svete.
Mečiar dúfal v pomoc a podporu Ruska, ktoré vtedy bolo tiež proti vstupu Slovenska do NATO, ale nahlas o tom nehovorilo.

Mečiar sa dokonca nahlas vyjadroval v tom duchu, že ak nás, Slovákov, nechcú na Západe, obrátime sa na Východ. 
Ale obrátiť sa predsa len nestihol a Rusko Mečiarovi nedokázalo pomôcť.
Pomoc Ruska "proruskému" slovenskému politikovi, v tom čase rovnako populárnemu, ako je populárny dnes Robert Fico, vyzerala približne nasledovne.
Jeden dvorný ruský politológ napísal článok o tom, že na Slovensku sa nachádzajú pri moci sily sympatizujúce s Ruskom a Rusko, v tom čase jeľcinovské Rusko, ktoré sedelo, ako je nám jasné dnes, vo vrecku u Ameriky, tieto možnosti nevyužíva.
Niekoľko v tom čase vysoko postavených ruských úradníkov sa začalo "zaoberať Slovenskom", výsledkom ich činnosti sa stala falošná, lživá politická konštrukcia: vďaka ich, úradníkov, snahe, vďaka ich "pomoci" Mečiarovi Slovensko bude vytrhnuté z pazúrov NATO a to bude prielom, to bude začiatok.

Najprv vytrhneme Slovensko zo zlovestného natovského obkľúčenia, potom sa proces rozbehne ako po masle.
Boli to neľahké časy. Jedni ruskí úradníci strieľali do svojho rodného parlamentu z tankov pred objektívmi požadovačných kamier amerických televíznych staníc a potom žobronili od Yankeeov smiešne na americké pomery sumy pre matičku Rus, aby nezomrela od hladu a ešte aby komunisti nevystrkovali rožky.
Iní ruskí úradníci nahlas rozmýšľali, či by Rusko nemalo vstúpiť do NATO tiež.
A v tom istom čase tretí úradníci "odvádzali Slovensko z NATO s Mečiarovou pomocou".
Hlavný výsledok takejto pomoci progresívnemu slovenskému politikovi si dnes už pamätá len málokto.

Niekoľko ruských úradníkov, ktorí "pomáhali Mečiarovi", spravilo na mýtickom "odtrhnutí Slovenska od NATO" svoje kariéry, postúpilo nahor po služobnom rebríku, niektorí dokonca nápadne.
Zatiaľ čo Yankeeovia v roku 1998 jedným lusknutím prstov zmietli z politickej šachovnice Európy vzdorovitého Mečiara, ktorý raz nechcel do NATO, inokedy vôbec pochyboval o tom najposvätnejšom - o tom, že privatizovať slovenskú ekonomiku majú západní učitelia.
Tvrdohlavého Mečiara politicky zlikvidovali v priebehu pár mesiacov a žiadnu pomoc Mečiarovi zo strany Ruska v priebehu jeho likvidácie nebolo vidieť. Yankeeovia zároveň odskúšali na Slovensku vtedy ešte celkom novú technológiu farebných revolúcií, ktorá bola následne použitá v Srbsku, Gruzínsku, na Ukrajine. A zostali s tréningom spokojní -- technológia funguje.
Populárny slovenský politik Vladimír Mečiar bol odstránený od moci a politicky odsúdený, hoci ešte veľa rokov tomu nerozumel a tvrdohlavo zápasil o svoj politický comeback.

Ale proruskú orientáciu Mečiar vymenil za opačnú.
Pritom Mečiar-človek má voči Rusku naďalej kladný vzťah.
Ale Mečiar-politik sa stal náruživým stúpencom euroatlantickej integrácie, zohral dôležitú rolu pri vstupu Slovenska do EÚ. Čo pre Slovákov v konečnom dôsledku nebolo také zlé.
Proruský Mečiar sa transformoval do Mečiara proeuroatlantického.
Pravda, s fatálnym pre seba oneskorením.

Ako Rusko môže pomôcť Slovensku

Dúfam a verím, že tieto slová neostanú bez povšimnutia .
Rusko môže zobrať do úvahy predchádzajúcu skúsenosť "pomoci" Vladimírovi Mečiarovi a spraviť si z toho správne závery.
Napríklad takýto - takto "pomáhať" netreba nikomu, tým viac nie úprimným rusofilom Slovákom.
Netreba tak "pomáhať" ani európskemu slovenskému politikovi Robertovi Ficovi.
Dosiahol všetko sám, nepomáhali mu ani Rusi, ani Američania, ani Nemci a dokonca ani Česi.
Sám bude Fico bojovať o svoje politické šťastie aj naďalej, kým mu vystačia sily.

Len mu v tom netreba prekážať.
Tým viac, že Fica si už všimli v Rusku.
Je to zatiaľ jediný slovenský politik, ktorý nadviazal osobný vzťah s Vladimírom Putinom, bývalým a najpravdepodobnejšie aj budúcim prezidentom Ruska, jedným z niekoľkých ľudí, ktorí osobne ovplyvňujú osud sveta.
Putin takéto vzťahy ani zďaleka nevytvára s každým európskym politikom, keď si vybral Fica spomedzi postkomunistických premiérov, Putin najskôr vzal do úvahy najdôležitejšie - Robert Fico si Rusko váži a nie je voči nemu zaujatý.
Povedané však neznamená, že Rusko nebude pomáhať Slovensku alebo jeho premiérovi. Tým viac, že potreba ozajstnej pomoci môže na Slovensku vzniknúť už zajtra.

Rusko môže pomôcť Slovensku aj sebe veľmi jednoducho -- nech rusko-slovenské vzťahy sa stanú príťažlivým príkladom pre iné európske štáty.
Je to ťažké, ale nie nemožné. Je preto potrebná rozumná stratégia, je potrebná vôľa -- predovšetkým z ruskej strany.
Slovensko je unikátne, blahodarné miesto pre vytvorenie takéhoto príkladu.

Ako to urobiť -- to je otázka pre všetkých, ktorí to môžu a musia urobiť.

Robert Fico - prognóza

Po tom, ako sa dostal k moci v roku 2006, Fico sa stal hlavným, a ako vychádza najavo dnes, jediným motorom slovenskej politiky posledných rokov.

Generoval a naďalej generuje politické impulzy, usmerňuje pohyb. Svojím spôsobom napĺňa názov svojej strany - Smer.
Robert Fico dnes nemá na Slovensku reálnych konkurentov, nemá ich dokonca ani na obzore, čo je skôr zlé, ako dobré.
Politik bez konkurencie stráca kvalifikáciu.
Fico "má vopred vyhrané" voľby do slovenského parlamentu, ktoré sa uskutočnia 12. júna 2010 -- jeho víťazstvo dnes nevyvoláva pochybnosti.
Odstrániac z politickej scény Dzurindu, Fico zlepšil svoje vyhliadky na úrodu hlasov, najpravdepodobnejšie výsledok Smeru bude výrazne vyšší ako v roku 2006, teda fenomenálne vysoký pre stranu vládnucu v období krízy.
Hádky slovenských politikov a politológov o tom, s kým Fico vytvorí budúcu vládnu koalíciu, prenechajme zainteresovaným osobám.

Koho si Fico vyberie, s tým aj vytvorí. A tentokrát koaliční partneri budú sedieť tichučko, skromne, bez šance vyskakovať.
Pre prognózu politickej budúcnosti Roberta Fica sa stávajú dôležitými nové, ešte slovenskou politikou nepoznané hrozivé faktory.
Fico a celé Slovensko očakávajú problémy celkom iného rozsahu, detailne opísané v mojej knihe Slovenské Kosovo, ktorá vyšla v októbri roku 2009.
Doteraz slovenskí politici, vrátane Roberta Fica, a čo je obzvlášť nečakané, Jána Slotu, obchádzali túto knihu hrobovým tichom.
Mlčať naďalej sa nepodarí, prognózy premeny Maďarska na rozbušku vojny v Európe, vyjadrené v tejto knihe, sa plnia krok za krokom.

A žiadnu radosť z toho ako autor prognóz nepociťujem.
Ja, ruský spisovateľ a poslanec slovenského parlamentu,  som pochopil svoju morálnu povinnosť voči Slovensku a Slovákom -- napísať pravdu o budúcnosti. Takú, akou je mi dané ju vidieť.
Pochopil som svoju povinnosť a splnil si ju.
A budem hovoriť a písať pravdu o budúcnosti aj naďalej, dokonca aj keď to bude slovenským politikom absolútne ľahostajné.
Čas ukáže, kto má pravdu, a kto nie.
Ukáže už čoskoro.

Hodina pravdy sa blíži aj pre európskeho politika Roberta Fica.
Čaká ho ťažký osud lídra krajiny za čias veľkých skúšok.
Ak, pravdaže, príjme tento osud a neprenechá ho niekomu inému.
Samozrejme, ak sa niekto iný nájde.
Robert Fico bude musieť osobne zodpovedať za slová, ktoré napísal na svojich bilbordoch:

"Pre ľudí, za Slovensko!"

Práve tak stojí otázka už dnes -- za Slovensko!

Robert Fico veľa rokov tvrdohlavo kráčal k moci, bojoval, zvíťazil.
Získal právo brániť a chrániť svoju vlasť a svoj dobrý, čistý, plný života národ počas epochy malých a veľkých vojen, do ktorej sa ponára Európa a celý svet.
Poprajme mu Vieru, Statočnosť a Spravodlivosť.

Autor je ruský spisovateľ, poslanec NR SR za SNS
3. apríl 2010, Bratislava © Sergej Chelemendik

Tento text vznikol v rámci hnutia SPRAVODLIVOSŤ. Jeho úlohou je poskytnúť všetkým, koho to zaujíma a kto to potrebuje, nevyhnutné minimum poznatkov o premiérovi Slovenska Róbertovi Ficovi, poskytnúť to najdôležitejšie - prirodzene, zo subjektívneho pohľadu autora.

Vytisknout