Nie sú iné veľké národne a kultúrne celky (Taliansko, Nemecko, Francúzsko, Španielsko, Británia) rovnako regionálne odlišné od severu k juhu, akurát sa dokázali pod uvedomením si vyššieho historického princípu  spojiť?  Zabudli sme ako bojovali  Sasi, Rakúšania, Prusi, Bavori medzi sebou? Zabúdame, že v jednotnom Taliansku je rozdiel medzi južnými a severskými dialektmi rovnako veľký  akom medzi poľštinou a slovenčinou alebo chorvátčinou. Vo Francúzsku ide o spojenie rozdielnych Gálov a Frankov. My sme túto jednotu nedokázali nájsť.

Máte pravdu. Nezabúdajme, že počas francúzskej revolúcie polovica Francúzska nehovorila po francúzsky.  Treba však rozmýšľať aj o tom, čo nás spája. Myslím si, že takým faktorom  je  svedomie tragických dejín. Keď sa opýtate Maďara na históriu, obratom  začne hovoriť o tragickosti dejín  Maďarska. Slovinci hovoria, že ich osud je ešte tragickejší. Je to faktor, ktorý nás proste spája.  Samozrejme, Slováci mali v 20. storočí šťastie. Maďari, Chorváti alebo Poliaci nemali. Ale tragický osud postihol  Slovákov zase v 19. storočí – maďarizácia. Treba si uvedomiť, že každý národ v regióne má podobný osud. To nás ale môže vyslobodiť zo vzájomných komplexov. Druhá vec,  ktorá je veľmi vážna, je historická pamäť, ktorá nás oddeľuje  od západného i východného sveta. Je to skúsenosť dvoch totalít, ktoré sme tu prežili.

To je naša spoločná skúsenosť, ktorú, ale nevieme predať svetu.

Náš spoločný cieľ by mal byť bojovať o lepšie  vysvetlenie tejto historickej skúsenosti. Na Západe vôbec nemôžu pochopiť, čo bol komunizmus. Komunizmus trval asi štyri dekády. Pamätám si ešte na maďarské povstanie v roku 1956, a aký  teror potom nastal. Oni to nechápu. Treba vysvetľovať svetu, čo znamená pamäť totalizmu. Dejinnú skúsenosť chápem ako našu spoločnú ideu, na ktorej by sme sa mali zjednocovať.

Bola stredná Európa módou intelektuálov  vyvolaná známou Kunderovou esejou a Magrisovým románom Dunaj z 80. rokov minulého storočia ako hovorí Václav Bělohradský? Tá vyprchala a s ňou i stredná Európa.

Nesúhlasím. Teraz stredná Európa je hlavne spolupráca v rámci V4. V Krakove bola v r. 1989 konferencia „Stredná Európa a budúcnosť“. Dopočul som sa tam o článku Brzezinského, že Československo a Poľsko by mohli budovať  konfederáciu. Brzezinski sa pokúšal vtedy oživiť myšlienku zo 40. rokov 20. storočia. Vtedy som  bol ešte  činným v politike a  mali sme vtedy vypracovať program Maďarského demokratického fóra. Ja som mal na starosti program o strednej Európe. Našou ideou bola úzka spolupráca Maďarska, Československa a Poľska.

Myšlienku stredoeurópskej (kon)ferderácie pred koncom druhej svetovej vojny presadzoval aj Milan Hodža. Pracoval na poľsko-česko-slovenskej konfederácii. Prečo to nevyšlo?

Nevyšlo to, pretože Rusi si to nepriali. Rokovanie prebiehali v Londýne a na druhý deň  niekto z československej delegácie odovzdal  dokumenty Rusom. Ako viete predseda poľskej exilovej vlády Wladyslaw Sikorski, ktorý presadzoval túto myšlienku, zomrel za záhadných okolnosti pri leteckom nešťastí v r. 1943. Dnes máme  V4 a tá môže byť dôležitým faktorom európskej politiky.

Čo by sme mohli pre seba urobiť viac?  Škandinávske krajiny majú Severskú radu, užšiu formu spolupráce než je V4, kde delegujú do spoločných orgánov volených zástupcov parlamentu alebo z ľudí z ministerstiev.

Podľa mňa treba premýšľať o rozvinutí užšej formálnej spolupráce v rámci V4.  Otázkou je, že keď  sa spýtate Poliakov, či rozšíriť V4 o Chorvátsko, neviem, či by súhlasili. Niektorí politici v Poľsku myslia pri rozšírení  predovšetkým na Rumunsko, pretože je to dôležitá krajina vo vzťahu k Rusku. Najdôležitejšie  ale podľa mňa ako historika je  formovanie spoločnej identity. Poznáme sa totiž veľmi málo. Maďari nepoznajú Slovákov. Žili pritom spolu  tisíc rokov v jednom štátnom útvare. To je škandál. Ale aj Slováci nepoznajú Maďarov.

Škandinávci si vzájomne pozerajú televízne kanály a potom si lepšie rozumejú. My máme podobne blízke jazyky, okrem maďarčiny, ale nevyužívame to. Čo hovoríte na myšlienku spoločného televízneho  kanála po vzore   nemecko-francúzskeho Arte?

Súhlasím. Žiaľbohu, našim súčasným spoločným jazykom je angličtina. Ja som mal tiež rôzne nápady, napr. na gymnáziu v Prešove a Níreďháze otvoriť maďarčinu, resp. slovenčinu v jednej triede ako druhý jazyk. Bolo ale potrebné urobiť  malé kroky a tam sa to všetko zadrhlo.

Alebo aj spoločný slovník, kde by sme spoznávali aspoň základné slová, pretože mnohé majú spoločný základ.

To by bolo tiež potrebné.  Vezmime sa ale históriu: Každý z nás má svoju naráciu histórie, ktorá nás vzájomne trochu odcudzuje a zároveň bráni vzájomnému spoznávaniu. Potrebujeme teda  nejaký spoločný kultúrny projekt,  napr. budovania identity strednej Európy od Palackého cez  Hodžu až po Adama Czartoryskeho alebo Pilsudského. Ďalej by som navrhoval ukázať našich bohatierov, ktorí bojovali proti sebe na jednom spoločnom panteóne.  Napríklad Kossuth, Štúr a Jelačič v meruôsmom  roku.  Maďari nevedia nič o formovaní Slovenskej národnej rady v meruôsmom roku. Naopak Slováci netušia, že v kossuthovskej armáde bojovalo veľa  Slovákov za slobodu krajiny.

Ale aj v predchádzajúcich storočiach. Slováci nemajú dejiny. Buď sme sa identifikovali s českými, alebo žiadne nemali. Proste uhorské dejiny akoby  neboli naše.

Maďarom treba vysvetliť, že maďarské dejiny neboli len ich, ale boli spoločné uhorské. Svätoštefanská koruna  patrila aj Slovákov. Alebo kráľ Matyáš. Napríklad by  bolo zaujímavé urobiť kultúrnu komparáciu vnímania postavy kráľa Mateja na Slovensku, v Maďarsku, Chorvátsku,  Česku,  Poľsku alebo aj v Rakúsku. Viete, že v Slovinsku majú zaujímavý fenomén kultu kráľa Mateja?

Hovoríme o spoločných kultúrnych projektoch a dejinách, ale nezdá sa Vám, že máme stáročia voči sebe averziu? Nie sú naše spoločné vlastnosti vzdor a pýcha. Radšej budeme proti všetkému bojovať, len by sme niečo nového nevybudovali.

Áno, nosíme v sebe pýchu, ale zároveň aj pocit menejcennosti. Je to protiklad a protiklady sú  typické  pre strednú Európu.  Napríklad Poliaci sa považujú za veľký národ, ale ich v obraze dejín nachádzajú veľké prehry s Nemcami a  Rusmi, čo veľmi tragicky prežívajú a čo môže neblaho vplývať na ich vývoj. Protiklady: na jednej strane menejcennosť,  na druhej strane namyslenosť.

Karel Schwarzenberg povedal, že  v strednej Európe sa reformy vždy robili zvrchu, napr. jozefínske.

Alebo aj pokus  v Československa v r. 1968 bol modelovaný zvrchu. Pozrime sa ale na povstanie v Maďarsku v r. 1956. Nepovažujem za najdôležitejšie, že sa stavali barikády alebo že prišli ruské vojská, ale fakt, že  v každej obci   z jedného dňa na druhý sa zmenila moc. Ľudia zvrhli komunistické vedenie a zvolili si národno-revolučné rady a všetko fungovalo. Zo dňa na deň v každej obci pochovali totalitný režim. Maďarská vláda to neriadila, skôr to podporovali v parlamente. Tí ľudia vedeli, čo majú robiť.

Sú stredoeurópska literatúra, hudba, film alebo umenie ojedinelé a svojrázne? Ich estetika, forma, témy, poňatie času a hraníc, kauzálna nesúrodosť a pod. Pavič, Grendel, Havel, Kertész, Konrád Kafka, Hašek a Kundera? Kieslowski, Chytilová, Jakubisko a Kusturica?

Vnímam to podobne, ale  žiadalo by si čas a priestor dôslednejšie analyzovať tento jav a presne  ho  formulovať. Napr. spomínaná myšlienka skúsenosti  dvoch totalít sa nedá jednoducho vysvetliť v západnej Európe alebo s niečím porovnať - a to zachytávajú naši spisovatelia.   Napríklad   český film mal veľký vplyv na maďarskú kinematografiu, a rovnako tak česká literatúra.  V Maďarsku panovalo tragické dedičstvo stereotypu  medzivojnového obdobia. Najprv sme boli veľmi protičeský a potom pročeský.  Urobil som pred 10 rokmi u nás na fakulte sondáže, kto je nám zo strednej Európy najsympatickejší. Samozrejme vyšlo, že prví sú Poliaci, ale na prekvapenie na druhom treťom mieste sa nachádzali Česi.

Milan Kundera v minulosti povedal, že zmysel malých národov spočíva v kultúrnej tvorbe na rozdiel od veľkých, ktoré tvoria dejiny. Jedine tak si môžu zachovať identitu a nájsť svoje miesto v dejinách. Súhlasíte?

Zdá sa, keď sa niekto na to pozerá z diaľky, že to tak je.  Dnes po 25 rokoch slobody sme v kultúrnej tvorbe svedkami určitého úpadku. Nedávno som vydal protokoly maďarského zväzu  spisovateľov z r. 1986. Vtedy na zasadnutí politbyra ústredného výboru komunistickej strany prediskutovávali čo sa deje v literárnom svete, dnes literatúra nikoho nezaujíma. Bolo by nezmyselné a groteskné, keby sa dnes vláda zaoberala dianím v literatúre. Avšak v našej tradícii je dôležitosť literatúry zakorenená. Prečo je tomu tak? Pretože literatúra vytvorila našu národnú identitu v 19. i 20. storočí. Iný význam má literatúra pre naše národy a iné pre Francúzov alebo Angličanov.

Václav Bělohradský povedal,  že veľké národy si vytvorili dejiny a my žijeme v príbehoch, v „medzisvetoch“.

Trefné. V istom zmysle celá stredná Európa je „medzi Európa“. Druhá vec je, že vždy existovala na hranici, na hranici svetov.  Dnes sme tiež na hranici Európy a nevieme  aká ešte bude budúcnosť. Na Západe sa to dá len obťažne pochopiť,  podobne ako skúsenosť dvoch totalít.

Je Trianon ešte stále veľká trauma pre Maďarov, ktorá ich stigmatizuje a cez ktorú sa nemôžu dostať ďalej.

Nie. Existujú ale ľudia, ktorí s Trianonom chcú stále manipulovať. Na druhej strane, keď sa pozriete na mapu, uvidíte, že veľká časť maďarského etnika žije za hranicami krajiny v  susedných štátoch. Esejista a prozaik  Lászlo Németh v 30. rokoch  minulého storočia napísal, že nemôžeme bojovať za vznik veľkého Maďarska alebo Uhorska, lebo to nie je reálne. Samozrejme ale našim záujmom je, aby maďarské menšiny žili v normálnych pomeroch. 

Hovorí sa, že Stredoeurópania  sú chorí dejinami. Súhlasíte?

Naopak, to nám vlieva nádej a silu.  Samozrejme musíme si zachovať kritický pohľad na dejiny a identitu. Pochopiť, že aj  tí druhí majú tie isté traumy.

Čítal som, že stredná Európa má a software, ale nenašiel sa hardware.

Hardware je V4. Jej spolupráca by sa mohla prehĺbiť. A software? Spoločná historická skúsenosť.

Máte skúsenosti z Maďarska, Slovenska, Poľska, Česka a Chorvátska. Ako vnímate rôznorodý pohľad, naklonenie k strednej Európe, k spoločným dejinám v týchto krajinách? Timnothy Garton Ash povedal: „Povedz mi svoju definíciu strednej Európy a ja ti poviem odkiaľ pochádzaš.“

Samozrejme sú rozdiely vo  vnímaní  strednej Európy, ale nachádzame sa v tej istej geopolitickej situácii a na  hranici Európskej únie. V podstate máme spoločné  politické i hospodárske  záujmy. Treba pamätať  nato, ako s nami manipulovali veľmoci  v čase druhej svetovej vojny a následne potom. Neviem však, či sa to dá naučiť z histórie.