Úchvatná krása přírody

27. 9. 2021 / Soňa Svobodová

čas čtení 13 minut
 


Určitě je mezi námi víc takových nadšenců, kteří se stanou nejšťastnějšími bytostmi na světě, když nazuji pohodlnou turistickou obuv, a na záda si dají batoh s proviantem spolu s fotoaparátem a vyrazí z té nesnesitelné každodenní čtyřiadvacet hodin nepřetržitě hlučící a ubíjejíci civilizace do oázy klidu, ticha, nespoutané a divoké přírody, ať již to jsou příměstské lesoparky, hory či vzdálené dálavy. Jedním z nich je i známý slovenský amatérský fotograf tvůrce videí o úchvatných krásách přírody, jehož nejznámějším dílem jsou čtyři časosběrná videa s názvem Few Moments (Několik okamžiků) I., II. III. a IV., na nichž zachytil neskutečně krásné okamžiky z prostředí nádherné slovenské přírody, Majo Chudý.

Pane Chudý, kolik fotografií bylo potřeba k vytvoření tohoto projektu, na němž jste pracoval čtyři dlouhé roky. Máte to spočítáno?


Myslím, že to ani nedokážem spočítať. Môžeme si len predstaviť, že každá sekunda videa obsahuje 30 fotografií. Prvý diel Few Moments bol len výber najlepších záberov z iných projektov, ktoré som robil. A samozrejme sú aj zábery, ktoré nevyšli podľa predstáv a nikdy neboli uverejnené. Môj odhad je viac ako pól milióna fotografií.

Kdo vás přivedl k fotografování přírody?

Ono to tak postupom času prišlo samo. Už od malička som mal vzťah k prírode a v mladosti som často chodieval na turistiku. Práve pri tej turistike prišla myšlienka zaznamenávať svoje zážitky na foto alebo video. Takže moje prvé fotografické počiny boli práve v prírode.

Měl jste ve svých začátcích nějaké vzory – idoly?

Zo začiatku áno, no neskôr som mal snahu spraviť niečo čo by sa vymykalo bežným fotografiám či videám a tak som sa snažil zapojiť vlastnú kreativitu. Zo začiatku som samozrejme hľadal inšpirácie na youtube. Dosť často som našiel inšpirácie aj na facebooku, kde som videl fotografie aj od nefotografov a skúsil som si predstaviť ako by to mohlo vyzerať, keby dokážem tú víziu preniesť do podoby časozberného videa. Tieto inšpirácie dostávam aj dnes, od ľudí ktorý o tom ani nevedia.

Jste znám tím, že všechna vaše videa jsou věnována přírodním krásám vaší rodné vlasti, jako například Vysokým, Nízkým a Západním Tatrám. Jsou ještě nějaká místa, která jste dosud ve své domovině nenafotil a rád byste je zvěčnil na svých videích a fotografiích?

Určíte áno. Slovensko vie ponúknuť naozaj veľa pekných scenérií a pobehať ich všetky sa nedá tak ľahko. Vždy sa snažím nájsť krásu práve v lokalite, ktorú iní fotografi obchádzajú lebo pre nich nie je zaujímavá. Mňa zas naopak nelákajú lokality, ktoré sú už pofotene z každej strany a ak aj náhodou do takej lokality zavítam, tak sa ju snažím zdokumentovať spôsobom akým ešte zdokumentovaná nie je.

Při svých cestách za dobrými snímky musíte bojovat i s extrémními výkyvy počasí. Zažil jste nějaké takové horké chvilky, dejme tomu v horách?

O tých zážitkoch na horách by sa možno aj dala napísať kniha. Počasie vie veľmi pokaziť nadšenie z fotografovania ale potom v teple domova sa na to dobre spomína. Cestou na Ďumbier sme s kolegom Filipom Majerčíkom zažili neprekonateľnú poveternostnú prekážku, ktorá nás uväznila na horskej chate. Pred výjazdom som síce pozrel predpoveď počasia ale nejak som zabudol pozrieť údaj o sile vetra. V noci sme začali stúpať na hrebeň z južnej strany. Fúkal nám slabý protivietor, takže výstup bol docela príjemný. Keď sme však dosiahli sedlo a otvoril sa nám severný obzor, práve z toho smeru fúkala silná víchrica a medzi tým sme vystúpali do oblačnosti. Viditeľnosť bola len pár metrov, silný vietor strhával čerstvý prašan, ktorý bol na tvári cítiť ako bodanie ihličkami, takže sa nedalo mať ani otvorené oči a uprostred noci... Nárazy vetra boli tak silné, že ma niekoľko krát strhli z chodníka a spadol som do záveja. Vtedy sme si uvedomili, že pokračovať ďalej nemá význam. Rozhodli sme sa, že sa ukryjeme na chate ktorá bola neďaleko. V tom vetre a čerstvom snehu sa však tvorili záveje veľmi rýchlo a chodník jednoducho zmizol. Chodili sme asi pól hodinu okolo chaty a nevedeli sme ju nájsť. Nakoniec sme našli nejaké skaly, ktoré boli od nás len par metrov. Napadlo nás, že obídeme skaly z druhej strany, kde by mohlo byť aspoň trochu závetrie a tam porozmýšľame čo ďalej. Keď sme však prišli k tým skalám až na dotyk, zistili sme, že to je stena chaty, na ktorej boli dvere zamknuté.

Našťastie sa práve v tej chvíli niekto nahádzal hneď za dverami a otvoril nám.

Prý jste také fotil při – 27 stupních Celsia, jak jste to dokázal vydržet a ještě při tom fotit?

Pri -27°C som fotil v Zázrivej. To bolo docela príjemné fotografovanie. Pretože fotoaparát fotil sériu a ja som pri tom mohol sedieť v aute. Počas toho bolo bezvetrie a vtedy je pocitová teplota vyššia. Jediný problém nastal až na koniec, keď som chcel zbaliť fotoaparát. Keďže som sedel v aute a mal som ruky vo vrecku, trochu sa mi spotili a keď som s trochu vlhkými rukami chytil statív, tak mi primrzla ruka o hliníkovú nohu statívu.
Oveľa horšie to bolo na Lomnickom štíte, kde bolo síce -12°C ale vietor na pokraji víchrice ju pocitovo znížil až takmer na -30. Fotoaparát sa kvôli malým gombíkom nedá nastavovať v rukaviciach a bez rukavíc sa dalo vydržať maximálne 30 sekúnd, potom prišla
neznesiteľná bolesť rúk. Vysoká vlhkosť ešte prispela k tomu, že sa na slideri tvorila námraza, ktorú som musel často oškrábať.

Není ani žádným tajemstvím, že v přírodě trávíte celé noci jen, abyste na svých snímcích zachytil tu její příslovečnou čarokrásnost . Jaký to je pro vás pocit být zcela sám v obklopení noční přírody – nemáte někdy strach?

Väčšinou, hlavne keď idem do rizikových oblastí sa snažím mať dobrého parťáka. Keď idem niekam, kde nehrozí nebezpečie tak nemám problém ísť sám. Strach je vždy, pretože stať sa môže naozaj hocičo. Hlavne potom ako ma prišiel počas fotografovania pozrieť medveď a to v lokalite kde som ho naozaj nečakal. Ak idem fotografovať v noci tak vždy čo najďalej od mestského osvetlenia. Čiže zvuky divočiny sú vždy pestré a ja patrím medzi ľudí s dosť bujnou predstavivosťou. Len nedávno sme s kamarátkou Luciou fotografovali v noci na mieste, kde mesiac pred našou návštevou medveď zabil človeka. Tam samozrejme strach bol a veľký rešpekt, takže sme boli nonstop v strehu.

Také jste se osobně setkal s liškou. To musel být pro vás nádherný zážitek?

Líšky stretávam veľmi často. Jeden krát počas fotografovania som mal od seba asi 20 metrov srnku, asi 10 metrov za ňou bola líška a asi 40 metrov na druhú stranu bol medveď a to všetko v jednom okamžiku. Takže slovenské safari býva naozaj každú noc. Len nedávno pri fotografovaní meteorického roja Perzeidy, sa všade naokolo rozliehali také zvuky divočiny, že som radšej zaspal. Zo spánku ma vyrušil srnec, ktorý stál vedľa mňa. Keď už som sa zobudil, tak som šiel skontrolovať fotky. Pod statívom som mal ježka, ktorého som si všimol až po tom ako som si pri kontrolovaní fotiek kľakol kolenom len 20cm od neho. No a o malú chvíľu vyliezol z vody bobor a začal kosiť trávu naokolo. Naozaj. Stretnutia s divou zverou bývajú príjemným zážitkom. Občas možno adrenalínovým, pri stretnutí s medveďom alebo so zverou ktorú v tme nevidieť a jej zvuk neviem identifikovať. No ale potom sa na to dobre spomína.

Dokonce vám rozkousala nějaký kabel. Já si myslím, že vám tím dala jasně najevo, že jste narušil její výsostné teritorium. Co myslíte, mám pravdu..?

Áno, líška mi naozaj rozhrýzla kábel od vyhrievania objektívu. Okrem toho mi povyťahovala objektívy z batohu. Jeden objektív som našiel až niekoľko metrov od batohu. Ležal na zľadovatenom snehu len pár centimetrov od strmého zrázu. To bolo na hrebeni Nízkych Tatier, kade zver migruje. A keďže to bolo uprostred zimy, myslím že líška len hľadala v batohu niečo pod zub.

Stalo se vám někdy, že jste si omylem vymazal pořízené záběry?

Áno, bohužiaľ aj také veci sa stávajú. Som zvyknutý formátovať kartu vo fotoaparáte. Raz sa mi stalo, že som chcel spustiť čistenie snímača a omylom som spustil formátovanie.

Známé jsou i vaše snímky noční oblohy, perseid, ranního rozbřesku, či zatmění Měsíce. K tomu všemu je však nutná jasná obloha. Co říkáte na ten neskutečný světelný smog, který nás doslova na každém kroku obklopuje, a na mnoha místech i zbytečně...

Keď sledujem fotografie iných astrofotografov, takmer pri každej fotografii zdôrazňujú svetelné znečistenie. Niekedy je to aj vhodný dôvod prečo je výsledok taký, aký je. Ja sa snažím chodiť do lokalít kde je lepšia tma alebo poprípade dostať sa čo najvyššie. Vždy musím nočný výlet naplánovať, uvedomiť si ktorým smerom chcem, v ktorom ročnom období fotiť a k tomu vybrať vhodnú lokalitu. Svetelné znečistenie tu je, bez svetla by neexistoval civilizovaný svet, no myslím, že trochu zredukovať by sa to dalo.

Které místo z těch, co jste doposud měl možnost nafotit považujete za největší přírodní skvost?

Tak to je naozaj ťažká otázka. Vždy som sa snažil nájsť na každom mieste niečo výnimočné. Nájsť krásu aj tam kde sa zdá, že nie je. Ak by som mal spomenúť nejaké konkrétne miesto, bolo by to asi také, kde sa mi podarilo spraviť najviac záberov. Možno by som spomenul Jánošíkove diery v Terchovej. Ponúka množstvo vodopádov a zaujímavých scenérií v roklinách. Pri troche snahy sa cez Jánošíkove diery da turistickým chodníkom vyjsť na Veľký či Malý Rozsutec, kde sa zase dajú vychutnať výhľady na hory a vzdialenú krajinu. Táto lokalita je naozaj rôznorodá a myslím, že každý si príde na svoje.

Spousta turistů má ve zvyku vyrývat do skal, do kamenů všechny možné a nemožné vzkazy. Jaký je váš názor na toto téma?

Vždy som sa snažil na fotografiách a videách zaznamenávať len čistú prírodu bez ľudskej stopy, takže niečo také je určite pre mňa prekážka. S odkazmi na stromoch som sa už stretol. No nikdy som sa nad tým nejak extra nezamýšľal, pretože je to nič v porovnaní s gigantickým klčovaním lesov. Na hrebeni Nízkych Tatier sa už nedá odfotografovať výhľad na krajinu tak aby na ňom nebolo vidieť zásah človeka. Myslím, že takýto odkaz v prírode je neporovnateľne väčší problém.

Neuvažujete do budoucna i o vydání fotografické knihy?

Túto otázku som dostal už veľa krát. Nie, zatiaľ nechystám vydať fotografickú knihu. Začal som však písať knihu o mojom fotografovaní. Písanie som však prerušil a či niekedy kniha uzrie svetlo sveta, tak to ani ja sám neviem. Na niečo také asi talent nemám a ak by to nemalo dopadnúť dobre, tak to asi nebudem riskovať.

Čím pro vás tato vaše tvorba je?

Je to hlavne psychohygiena, koníček a odreagovanie od bežnej a každodennej rutiny. Veľkým zadosťučinením je aj pochvala od ľudí. Dostávam množstvo správ s pochvalou. A vedomie, že práve ja alebo skôr moje videá, či fotografie sú vzorom pre iných fotografov. Je to dobrý pocit, ktorý ma posúva vpred a rozvíja moje možnosti a schopnosti, keď vytvorím niečo, čo sa nepodarilo hocikomu.. Vtedy viem, že to stálo za to.

-1
Vytisknout
1717

Diskuse

Obsah vydání | 30. 9. 2021