Princíp strednej Európy ruskému imperializmu proste vadí

9. 10. 2017 / Igor Daniš

čas čtení 13 minut



hovorí český literárny historik a kritik Martin C. Putna.


Rozhovor s Martinom C. Putnom v rámci série rozhovorov o strednej Európe bol urobený ešte minulý rok a mal vyjsť v prílohe Fórum denníka Sme. Vtedajší zástupca šéfredaktorky a editor prílohy ho nakoniec odmietol publikovať  a slušne sa poďakoval za vynaložené úsilie. Neskôr po jeho odchode ho odmietla aj nová editorka. Teraz vyšiel na blogu v Sme.

Kritici debát o strednej Európy hovoria, že ide len o kultúrny koncept, že stredná Európa, jej celistvosť a spoločná politika, bola iluzórna vízia a dnes zostala iba pachuť z nenaplneného sna.


Samozrejme, že to nadšenie pre strednú Európu, ktoré si pamätáme z 80. a zo začiatku 90. rokov, vyprchalo. Je užitočné sa začítať do textov Konráda, Esterházyho a Havla z tej doby o tom, že sme prekonali nacionalizmus. Bohužiaľ nie, je späť. Keď sa pýtame, kedy to teda skončilo, Esterházy správne uvádza, že zlom nastal rozpadom Juhoslávie, ktorý začal v roku 1991.Táto krajina bola založená na súžití malých národov, na tom, že všetci spolu pijú kávu, a tápredstavuje esenciu princípu meditatívneho, občianskeho a hedonistického života. To ale nestačilo, a následne národy Juhoslávie boli schopné sa vzájomne vraždiť, vypaľovať si mešity a kostoly. Esterházy k tomu poznamenáva, že to bol iba sen. Takže pachuť je celkom dobrý termín, ale nemyslím si, že by to bol omyl alebo že by to bola definitívna prehra.

A kultúrny projekt?

Nepochybne kultúra bola jadrom, pretože ľudia, ktorí boli strednou Európou nadšení, boli zároveň ľudia kultúry ako Havel, Michnik, Konrád, ktorý sa letmo dotýkal aj politiky, a ďalší. Ale určitý politický rozmer tam bol a je stále platný.

Nezohráva svoju rolu aj historické dedičstvo?

Samozrejme. Keď chceme dobre pochopiť strednú Európu v celom kontexte, musíme sa pozerať do dejín. Podľa mňa, zvlášť zabúdame na rakúsku kultúrnu misiu. Znie tosíce podozrivo, keď sa dnes neustále hovorí o kultúrnej a civilizačnej misii; a kritici by to mohli označiťako starý kolonializmus, imperializmus a orientalizmus apod., čiako necivilizovanýVýchod má byť civilizovaný Západom. Tak jednoduché to nie je, ale niečo na tom je. Pozrime sa na rozsah a národnostné mapy starého Rakúska. Zistíme, že väčšina malých národov strednej Európy sa nachádzala čiastočne v  rakúskej ríši, a čiastočne v ríši ruskej a osmanskej. Keď sa pozeráme na dejiny obrodenia týchto národov, tak zistíme, že prichádzalo z rakúskej strany, pretože tam bolo viac vzdelania, obrodenia, osvietenstva, slobody slova, všeobecnej spoločenskej reformy. Príklady Srbov, Rumunov a Ukrajincov, u ktorých môžeme viesť spor, či patria do strednej Európy, ich obrodenie a osvietenstvo prichádzalo z rakúskej časti, teda z Vojvodiny, Sedmohradska a Haliča. Takže sa zdá, že z Rakúska sa šírilo čosi ako modernita. Rakúsko bolo zdrojom modernity pre tieto národy. Je to ale dvojznačné, pretože z modernity vznikol moderný nacionalizmus, a z neho národnostné konflikty. Zároveň ich to prebudilo z určitej letargie, v ktorej boliv neskorej osmanskej dobe. Inak povedané, rakúske dedičstvo je dedičstvo racionality a osvietenstva, ktoré sa nevylučuje s náboženstvom, ostatne ho šírila cirkevná inteligencia.

Hovoríme o strednej Európe ako o celku,ale málokedy sa hovorí napr. o Chorvátsku a Slovensku a ich spoločných dejinách v Uhorsku, o Česku a Slovinsku v Rakúsku.Na spoločné dejiny akoby sme zabudli, až na výnimky. Nevnímame podobnosť kultúr, národov a jazykov, ich vzájomnosť.

To je veľmi zlé. Jedna z myšlienok stredoeurópskej vlny bola, že by sa mali o seba zaujímať. Samizdatový časopis Střední Evropa bol založený na tom, aby sme sa zaujímali o dejiny okolitých národov. Časopis ešte vychádza, ale stojí na okraji. Keď prednášam, často sa stretávam so situáciou, že študenti poznajú anglosaský hlavný prúd - angličtina je základným spoločným jazykom -, a niekedy sa stáva, že ich určitou formou oslovila iná kultúra - indická, brazílska či akákoľvek iná. Susedné národy akoby neboli zaujímavé, špeciálne v Čechách sa ignoruje slovenský.

Vládne tu akási neochota navzájom sa spoznávať. Nie je to prejav provinčnosti?

Provinčnosti nie, skôr plebejskosti.V posledných rokoch sa stal obľúbenou nadávkou termín „elita“. Lenže, to je všeobecnejší symptóm. Totiž problémom doby je, že všetci hovoria o všetkom a nerešpektuje sa skutočná odbornosť. Jedna z vecí, ktorá by nám pomohla je uvedomenie si limitov vlastných znalostí. Sme konfrontovaní z množstvom tém, o ktorých sa hovorí indikatívnym tónom – tak to je. Málokedy si môžeme si overiť, že ten jednotlivý fakt, o ktorom sa hovorí, je reprezentatívny. Hierarchia vzdelania sa zrútila. Na internete je možné hlásať čokoľvek. Je to len jeden zo zdrojov zmätenia. Internet sa používa ako argument. Aj seriózni ľudia sa napr. v TV debatách odvolávajú, že som to čítal na internete. Netreba akokoľvek overovať. To je jeden zo zdrojov mojich obáv z príchodu  hnedo-čiernej doby.

Pozrime sa do Škandinávie, tam si navzájom rozumejú vo svojich jazykoch, vzájomne sledujú TV kanály, podobne Francúzi a Nemci. Hovoriasíce svojim jazykom a navzájom si rozumejú. Nepotrebujú tretí jazyk. Nám to chýba. Jazyky sú si veľmi podobné, ale my sa dohovárame angličtinou, čo je smiešne. Škandinávske národy majú užšiu spoluprácu v rámci Severskej rady.

Stredoeurópska rada je dobrý nápad, ale v zlej dobe. Máme tu starý Visegrád. Zdá sa, že krajiny V4 posilnili v poslednom čase svoju spoluprácu v rámci EÚ, ale tá je v protiklade s pôvodnými ideálmi Visegrádu, je nasýtená xenofóbiou. Európa vstupuje do temného obdobia. Uvidíme ako hlbokobudehnedé alebo čierne. Kyvadlo dejín, ktoré sa raz vychyľuje k mierumilovnému súžitiu, raz k nacionalizmu, sa teraz vychyľuje práve k nemu, teda preč od ducha Visegrádu. Obávam sa, že keby sa niekto pokúsil založiť niečo podobného ako Severskú rada, tak by to bola skôr internacionála nacionalistov.

A založiť spoločný stredoeurópsky TV kanál ako je nemecko-francúzsky Arte?

Spoločný TV kanál je výborný nápad. Poďme do toho! Zožeňte sponzora! S veľkým potešením sa ujmem relácie o stredoeurópskych literatúrach.

Jazykové porozumenie alebo jeden rešpektovaný jazyk, napr. poľský?

To je celkom vylúčené. Bohužiaľ, jazyková situácia je pre strednú Európu celkom nešťastná. Pretože až do druhej svetovej vojny bola spoločným dorozumievacím jazykom nemčina. Keď českí spisovatelia jazdili do Uhorska, dohovárali sa nemecky. Kollárove plány na jednotný slovanský jazyk sa nepodarili. Angličtina je náš spoločný jazyk. Anglicky sa dohovárajú mladí ľudia po celom svete. Žiadny zo stredoeurópskych jazykov proste nemal v dejinách nadnárodný charakter. Mňa síce baví zrovnávanie slovanských či susedných jazykov, ale to baví iba niekoľko intelektuálov, ktorí majú viacjazykové vybavenie.

Avšak aj veľké národné a kultúrne celky ako Taliansko, Nemecko, Francúzsko, Španielsko, Británia sú rovnako regionálne a jazykovo (vzdialené dialekty) odlišné od severu k juhu, akurát sa dokázali pod uvedomením si vyššieho historického princípu spojiť. V strednej Európe, ktorá je svojou rozlohou a počtom obyvateľov rovnaká ako tieto štáty, to nie je možné?

Bola iná doba a panovala iná kultúrna situácia týchto národov. Tieto národy sa zjednotili na idei kultúrnej jednoty. Existovali totiž normatívne literárne diela, o ktoré sa dalo oprieť. V Nemecku to bol Lutherov preklad Biblie a Goethova nemčina.V Taliansku diela Danteho, Petrarcu a Boccaccia, napísané florentským dialektom, ktorý sa stalzákladom pre kodifikovanú taliančinu. V Španielsku to bolo Cervantesovo literárne dielo. V Rakúsku sa v rámci jozefínskeho osvietenstva pokúšaliurobiť nemčinu spoločným jazykom, ale už vtedy bolo na to neskoro. Maďari protestovaliproti zavádzaniu nemčiny a Slováci proti zavádzaniu maďarčiny. Navyše, v Uhorsku existovala tradícia hovorenej latinčiny.

Latinčina nás spájala. Kde dnes hľadať v Strednej Európe nejakú spoločnú ideu? Dala by sa nájsť?

Momentálne ju máme, len nie sme schopní sa jej chopiť. Toto je tá idea:Nie sme ruský imperiálny priestor! Toto je liberálny priestor, nie autoritársky, ktorý miluje silných vládcov! Zdá sa ale, že v tomto priestore mnohí začínajú milovať silných vládcov. Nacionalizmus je tu znovu, musíme sa vrátiť k hájeniu liberálnej demokracie a slobody.

Rusko však pojem strednej Európy neuznáva. V minulosti ruský minister zahraničia Lavrov povedal českému ministrovi Schwarzenbergovi, že žiadna stredná Európa neexistuje, že OSN pozná iba pojmy Západná a Východná Európa. Tiež je pravdou, že v anglosaskom slovníku nepoznajú pojem stredná Európa, ale iba Západná a Východná Európa?

To, čo povedal pán Lavrov, je len opakovaním starej ruskej tézy o tom, že oni tento koncept odmietajú a pokladajú priestor strednej Európy za svoje dedičstvo. V 19. storočí vznikol skrz panslavizmus ruský plán na ovládnutie všetkých slovanských národov. Na ňom sa nič nezmenilo, iba sa prefarbil z pravoslávneho na komunistický a zase späť na nacionálno-autoritársky. Ten plán je stále tu. Princíp strednej Európy ruskému imperializmu proste vadí. Rusko má záujem sa politicky vrátiť do tohto priestoru.

Prečo sa v strednej Európe vytráca liberalizmus - rovnako ako v Rusku -, v pôvodnom slova zmysle - nie ekonomický -, ktorýmu bol vlastný po páde komunizmu?

Liberalizmus urobil jednu zásadnú chybu. Bol príliš liberálny voči porazeným súperom. Myslím si, že sa mali napr. rozpustiť komunistické strany.

Na Slovensku komunistická strana v podstate zanikla a vznikla reformovaná SDĽ, kam sa komunisti presunuli, pôsobili však aj v iných stranách. My nemáme klasickú nepostkomunistickú ľavicu.

Nehovorím, že by to bolo univerzálne riešenie, len jeden z mnohých aspektov. Ale už je neskoro. Už sa uzavrelo Window of Opportunity – Okno príležitosti -, kde je všetko možné. V čase revolúcie sú staré poriadky zrušené a nové budú vyzerať tak, ako sa nastavia. Keď sa nenastavia v danej chvíli, tak to už neskôr nepôjde. A uvedomte si, že komunisti, alebo zástancovia akéhokoľvek autoritárskeho režimu, nezabúdajú, neodpúšťajú a na svoje ciele používajú akékoľvek prostriedky. Liberáli odpúšťajú a zlé veci zabúdajú. Zmažú zlé veci a ponúknu nový začiatok.

V Poľsku a Maďarsku, menej na Slovensku, v Česku, Chorvátsku či Rakúsku vládnu podobné zoskupenia. Najväčšími nepriateľmi, podobne ako v 30. rokoch 20. storočia, sa stávajú ľavičiari a liberáli.

Áno, to potvrdzuje moju tézu, že vchádzame do hnedo-čierneho obdobia. Ale, i keď prehrávame s autoritármi všetkých farieb, nikdy to nevzdáme. Keď prehráme bitku, vojnu, aj tak nakoniec pravda Pána zvíťazí!

Nespočíva zmysel malých národov skôr iba v kultúrnej tvorbe než v tvorbe svetových dejín, ako to niekedy načrtol Milan Kundera?

Myslím si, že zmysel malých národov spočíva skôr v tom, starostlivo a s pokorou obhospodarovať a vzdelávať kus zeme, na ktorej žijeme.

Pokiaľ sa pozrieme na stredoeurópsku literatúru, hudbu, film alebo umenie, dalo by sa označiť za ojedinelé a svojrázne? Mám na mysli zvýraznené prvky v dielach, v ich estetike, ako sú nelineárnosť, formálna rozmanitosť, nesúrodosť, neohraničenosť (Kundera, Kafka, Pavič, Kertész, Kusturica, Lutoslawski atď.)? Hovorí sa o stredoeurópskom magickom realizme.

Bol by som opatrný ohľadne tézy magického realizmu. Ten sa používa ako univerzálny prostriedok na popularizáciu nezápadných kultúr. Murakami je magický realizmus na japonský spôsob, Rushdie na indický. Jedná sa teda o vytvorenie poetickej predstavy o nezápadnom regióne – Kolumbie, Japonska, Indie...Nesúrodosť, to skôr. Tiež nesamozrejmosť, nejednoznačnosť vymedzenia hraníc, ktoré sa rôzne stretávajú a pretkávajú.

Ale predsa, napr. spisovateľom z malých krajín sa ťažšie presadzuje vo svete. V strednej Európe sa navzájom neprekladáme. Ťažšie sa hľadá intelektuálna podpora a pochopenie v malom národe, v malom publiku.

Je to problém, ale nemožno nariadiť administratívne opatrenie, ktoré by to zmenilo.

Niekde som čítal, že v strednej Európe existuje software, ale zatiaľ sa nenašiel hardware.

Tibetský dalajláma má tiež len software, a aká je veľká jeho autorita.




0
Vytisknout
10623

Diskuse

Obsah vydání | 13. 10. 2017