Koronavírus a duša

23. 3. 2020 / Roland Lipták

čas čtení 5 minut
Autor je psycholog


Tieto dni všetci čelíme čomusi novému a nečakanému, malým neviditeľným molekulám, ktoré nás bez rozdielu ohrozujú. Preskakujú z tela na telo a keď to ide, zničia ho. Väčšina sme svedkami prvej takejto rozsiahlej hrozby vo svojom živote. Nevieme ako sa zachovať, čo robiť, čo bude ďalej. Vírusy prinášajú nepríjemné zmeny a témy, ktoré nám nerobia dobre. Zrazu je beh života behom pár dní úplne iný ako doteraz, musíme meniť svoj režim, zvyky, rytmy. Vždy žijeme vo svete možností, ale aj nemožností a nutností. Epidémia je veľká sila zvonku, ktorá sa nás nič nepýta, len sa deje a núti.


Vírusy sú staršie ako ľudstvo a po celé dejiny ľudia boli s nimi konfrontovaní. Z evolučného hľadiska máme psychickú výbavu epidémiám vzdorovať. Nútia nás ku zmene, aktivite, hľadaniu, prispôsobeniu sa. Zrazu sa musíme zomknúť, myslieť viac aj na druhých, pomáhať si, nedobrovoľne sa uskromniť. Menej "ja", viac "my". Konkurenčné prostredie a voľná súťaž asi viac podporuje to individuálne a narcistické v každom z nás, dosahovať, mať, získať, ukázať, užiť si. Kolektívna hrozba prebúdza zmysel pre spoluprácu, ochotu, komunitu, súcit, altruizmus, hlboké kmeňové inštinkty, kedy len v skupine, ktorá spolupracovala, sa dalo prežiť. Ak ide o prežitie ide všetko bokom - prežitie a reprodukcia sú najvyššími princípmi prírody.

Pandémia v nás prebúdza kolektívny strach, archetypálny pocit spoločného údelu, zážitok zrejme nový pre väčšinu z nás. Paradoxne v tom je spravodlivá, nerobí sociálne rozdiely. Je veľký rozdiel o niečom sa informovať a niečo reálne zažiť. Aký bol rozdiel vo vnímaní pandémie, kým bola tam ďaleko v Čine kdesi v neznámej provincii, a aké je to teraz, keď je zrazu tu medzi nami. V tom je vírus neúprosný - zažiješ to teraz celé, neujdeš tomu, nevieš ako dlho to potrvá, a nikdy na to nezabudneš, ak to prežiješ. A ostatní sú na tom rovnako. Vírus nám každému nemilosrdne prináša do teplých domovov tému smrti. Pripomína nám, aký je život vzácny a krehký. Istoty neexistujú, tie len falošní politici sľubujú, keď potrebujú hlasy naivných voličov. Obdobie dostatku, prosperity, mieru, rozvoja a komfortu nie je norma, je to len historická zhoda okolnosti, ktorú jediná zmutovaná molekula môže zmeniť na útrapy, odriekanie, strach, hromadnú paniku.

Strach zo smrti je téma, na ktorú nemáme riešenie, metódu, nepoznajú ju ani filozofi, náboženskí vodcovia, ani psychológovia, aj keď ju ľudstvo hľadá od nepamäti a rôzne ideológie ponúkajú svoje pohľady. Strach zo smrti nás núti sa zastaviť, byt viac so sebou, pozrieť sa hlbšie do svojej duše, na svoje bytie, na konečnosť života. Na niečo, čo nás presahuje. Všimnúť si vo svojom živote možno to, čo bolo doteraz prehliadané. Vždy sa môžeme pýtať: čo mi táto situácia chce povedať, čo prináša, čo ohrozuje, čo odo mňa chce? V ohrození inštinktívne vyhľadávame blízkosť iných, združujeme sa, a to je paradoxne to, čo teraz, keď chceme zastaviť šíreniu nákazy, nesmieme. Kto bol celý život zvyknutý sa niečím zaoberať a rozptyľovať, môže byť vystavený veľmi frustrujúcej zmene. Mnohí sú uvrhnutí do ťaživej samoty, izolácie. Priestor možností sa zmenšuje, vonkajšia neviditeľná sila určuje, čo musíme, čo s nami bude. Kríza prináša inakosť, možno až trýznivú, ale inakosť vždy bola aj bude súčasťou života každého z nás.

Aké úžasné výhody nám pomáhajú v modernej technologickej dobe! Skúsme si predstaviť to zdesenie a zúfalstvo našich predkov, keď boli svedkami postupného chradnutia a hromadného umierania a vôbec nemohli vedieť prečo, čo to spôsobuje, ako sa chrániť a čo robiť. Nemali vakcíny, štatistiky ani informácie minúta po minúte, ako nákaza prebieha v druhej doline. My všade vidíme kresby veľkej gule s výbežkami, pozrieme si animácie ako molekula vírusu napadne ľudské bunky, úplne rozumieme prenosu a vzniku ochorenia, vedci vyvíjajú protilátky, kreslia prognostické krivky, zhodujú sa ako sa účinne chrániť, politici poučení vývojom v iných krajinách vydávajú efektívne rozhodnutia, lekárske prístroje dýchajú za pacientov.

Nádej. Spolupráca. Súcit. Každé trápenie v sebe obsahuje aj nádej, že sa skončí. Máme veľkú nádej, že vydržíme a prežijeme, že budeme šťastní majitelia výhernej karty života. Stále si môžeme pomáhať, byť solidárni, spontánne vznikajú rôzne podporné komunitné aktivity. Doma ušité darované rúško sa stáva symbolom hlbokej ľudskej spolupatričnosti. Dokážeme súcitiť s ostatnými, aj s tými, ktorí nemali to šťastie nákazu prežiť, s ich pozostalými. Aj keď sa nemôžeme k sebe veľmi približovať fyzicky, potrebujeme sa navzájom. Malé molekuly môžu zabíjať, aj prebúdzať to dobré a šľachetné v nás.



0
Vytisknout
6544

Diskuse

Obsah vydání | 25. 3. 2020