Demokracia rozkvitá aj s kosmetickou vadou

12. 12. 2014

Môj vnútorný pocit je, že v našom štáte už 25 rokov panuje feudálna anarchia.

Dobrý deň milá redakcia, píšem Vám v tomto predvianočnom zhone, a preto dovoľte, aby som vám popriala veľa dobrého a pozitívneho do ďalších dní. veľmi rada si čítam vašu webovú stránku Britské listy, píše Viera Grajciarová.

Pôvodne som vás chcela poprosiť o pomoc v núdzi, teda lepšie povedané o finančnú pomoc. Som zo SR, a tak asi zbytočne by som prosila o pomoc.

Nakoľko som invalidná osoba so 75% poškodením zdravia a vlastním aj preukaz zdravotne ťažko chorej osoby - nie je mi to nič platné. Respektíve môj invalidný dôchodok je veľmi nízky ( 270 euro). Štát mi neposkytuje žiadnu inú kompenzáciu, ktorá by mi ako - tak uľahčila život. Nikdy som nikoho neprosila o pomoc a hanba mi nedovolí ani len osloviť niekoho zo SR.

Bývam pánu bohu za chrbtom v okrese Veľký Krtíš, kde nezamestnanosť presahuje hranicu 20%. A môj zdravotný stav ma obmedzuje nájsť si adekvátnu prácu, ktorá by mi pomohla v tejto neutešenej finančnej situácii. Ja by som nedokázala napísať svoj príbeh verejne pre noviny.

No a preto som napísala môj názor a moje subjektívne hodnotenie kapitalizmu po 25 rokoch. Budem rada , ked si nájdete čas a prečítate si môj príspevok, ktorý vám preposielam v prílohe. Respektíve budem rada, ak to zvážite na uverenie môjho príspevku vo vašich Britských listoch. Dopredu sa chcem poďakovať. A dopredu sa ospravedlňujem za moje gramatické chyby, ktoré sa môžu vyskytnúť v mojom príspevku.

Začnem s povzdychom mojej mamy: „ Ach Bože môj Bože, dobrý, láskavý, milostivý, či sme všetci Tvoji, alebo len tí, čo majú peniaze?.“ Nikdy jej ani na um neprišlo, akú veľkú pravdu vyslovila.

Tieto slová som počúvala v socializme aj dnes v takzvanom  kapitalizme - demokracii. Síce napísala som v kapitalizme, ale môj vnútorný pocit je, že v našom štáte už 25 rokov panuje feudálna anarchia.

Nemôžem reálne uvažovať, plánovať, ani nič zaradiť do každodennej rutiny.

Nádherné chvíle pokoja a radosti sú preč aj napriek tomu, že vždy 24.12. oslavujeme Kristovo narodenie.

Pokrytectvo (klamstvo) – čo to je? Je ťažké byť pokrytcom ?, alebo s tým nemáme žiadny problém? Pretože pravda je dôležitá, ale aj naši priatelia. Ak to chcete oboje nedá sa to inak riešiť?. Existujú ľudia, s ktorými pokrytectvo rastie ako koža na tele. Nesmelo konštatujem, že rastie rýchlejšie ako demokracia v štáte. Dovolila som si pokrytectvo prirovnať k demokracii. Prečo práve k demokracii? Slovo také veľavravné „vláda ľudu“. -Naozaj? Z mojich skúseností viem, že to je len obyčajné pokrytectvo.

Lebo ako sa hovorí, že... Kto neodhalí pravidlá manipulácie, ten sa nesmie čudovať, keď budú celý život stáť v ceste k jeho šťastiu! Pričom aj tá najväčšia lož sa stane pravdou, ak jej bez rozmýšľania uveríte!

Demokracia z  úst politikov vyznieva až nehanebne. Dokážu sa ľudia vôbec ešte hanbiť? Alebo má každý z nás ten pocit, že sa nemá prečo hanbiť? Patrí toto slovo ešte do slovnej zásoby ľudí, alebo len vtedy, keď sa to týka iných? Vždy, keď sa chcem vyjadriť k politike, alebo politikom nenachádzam tie správne slová. Nikdy totiž neviem či náhodou svojich známych i neznámych neurazím. Veď pri toľkých politických stranách človek nikdy nevie?!

„Čo sa vzoprie srdcu, hlava nepustí.“

( Arthur Schopenhauer )

Herci a novinári to je kapitola sama o sebe. Z profesionálneho hľadiska sa „hrajú“ na nestraníckych, nadstraníckych, erudovaných a vraj neomylných strážcov pravdy, morálky etiky atd... ale opak je pravda. Tí, ktorí sa najviac ukazujú verejnosti na oči, tzv. smotánka, rýchlo pochopili ako sa treba správať na verejnosti pred zvedavými a naivnými ľuďmi. V duchu hesla : ... kde vietor, tam plášť= veľa peňazí. Vraj nastavujú zrkadlo spoločnosti. (Aj by som sa zasmiala keby, táto skutočnosť nebola skôr do plaču) . Je na čase nastaviť zrkadlo pravdy hercom a aj novinárom.

Z histórie viem, že herci (ľudia s maskou) kočovali z miesta na miesto a boli radi, že môžu hrať divadlo. A dnes? Určujú módu, moralizujú, sedia v poslaneckých laviciach. To je pokrok - takzvane vpred. Aj oni veľmi radi používajú slovo demokracia mysliac si o sebe, že poznajú z prvej ruky o čom to je. Svoj dar od Boha herecký talent a to platí aj pre novinárov - využívajú na celkom iný účel.

(a pri tom sú jeden za 18 a druhý bez 2 za 20)

Lakomstvo - čo to je?

Vidím ho všade okolo seba. V dnešnej dobe nikto nič neurobí zadarmo. Lakomosť rastie rýchlejšie ako náboženské sekty.

Dnes sa zadarmo ľudia už ani neusmejú, nežartujú, netešia, nepochvália, nepovzbudia atd.... Kvôli lakomosti zostávajú ľudia osamelí vo všetkom v šťastí, zdraví, láske, úspechu, ale aj v trápení i  žiali. Lakomosť má ešte horšie dôsledky. Vojny, hladomor, choroby, nevzdelanosť, závisť a nenávisť. Bohužiaľ, veď aj v dnešných časoch každé náboženstvo sa točí hlavne okolo peňazí. Veď v minulosti aj tí najlakomejší ľudia si kúpili odpustky, aby sa im odpustili hriechy.

Dnes sa to robí tiež, len inou formou. Aké jednoduché, však? Sem- tam aj počuť nejaký protest proti, ale hlasy rýchlo zatíchnu. Je to strach?, nevedomosť?, zaslepenosť?, poslušnosť?, či pretvárka? Nedaj bože, aby náhodou človek nevyčnieval z radu. ... len sa o tom taktne mlčí! Realita, s ktorou sme pritom konfrontovaní, je plná prekážok a odporu, ktorým nedokážeme zabrániť.

Lenivosť - čo to je?

Nechcem sa zaoberať fyzickou lenivosťou, ale duševnou lenivosťou človeka. Človek „pán tvorstva“. Naozaj? Môj vnútorný pocit je iný. Prečo sme takí odlišní v názoroch na svet? Aby nebola na svete nuda?, alebo, aby boli - nerovnosti medzi ľuďmi? Myslím, že tak trochu aby nebola nuda, ale hlavne preto, aby boli nerovnosti medzi ľuďmi. Pohrám sa so slovíčkami. Akí sme? Obyčajní?, vzdelaní?, sčítaní?, nudní?, milí?, úprimní?

Je nespočetné množstvo povahových vlastností, ale ktoré nám patria? Máme možnosť vybrať si?, alebo sú nám dané? Je to lenivosť? Čo nás ochraňuje pre sebou samými? A spoznať tak samého seba? Možno. A možno je to pýcha, alebo aj pokrytectvo čo nás nútia byť lenivými premýšľať. Pričom všetky vedomosti o sebe môžeme čerpať zo skúseností, ktoré máme sami so sebou! Je preto namieste otázka, kde je skromnosť a pokora človeka? Máme ju ešte v sebe?, alebo je to luxus?, lebo tej falošnej skromnosti a pokory tu máme až mimoriadne veľa.

Hnev - čo to je?

Je to len povahová vlastnosť človeka? Hnev nadobudol také obrovské rozmery, pretože v hneve urobí človek toľko zlých skutkov, že ani všetka láska ľudí na svete to nenapraví. Hovorí sa , že spravodlivosť a láska sú slepé a hluché. Preto za najväčšie umenie ľudí je schopnosť odpúšťať, ale netreba zabúdať. Načriem trochu do histórie ľudstva.

Takmer súčasne s nástupom renesancie a éry osvietenstva sa objavilo chýrne „kladivo na čarodejnice“ bola to kniha „Malleus Maleficarum“ vydaná r. 1486 (dominikánskych mníchov Heinricha Kramera a Jacoba Sprengera – jeho príspevok do knihy je sporný)

Spustila skutočnú bosorácku hystériu začalo sa s upaľovaním ľudí.

Najintenzívnejšie obdobie upaľovania bolo r. 1560 až 1630. Táto masová hystéria, ktorá predstavu o bosorkách zvrhla na historické vykoľajenie je porovnateľné s nacistickým rasistickým besnením, ktoré sa rozvíjalo spočiatku pomaly.

Mám pocit, že za posledných 25 rokov takzvanej demokracie sa rozbehla akási neviditeľná ruka trhu, ktorá s rovnakým besnením triedi, ničí a mrzačí ľudí. Besnenie neviditeľnej ruky trhu už dávno s obludnými rozmermi roztvorilo neviditeľné nožnice medzi bohatými rýchlozbohatlíkmi - takzvanou šľachtou a chudobnými.

Paradoxne to neboli poverčiví ľudia, ktorí upaľovali čarodejnice, ale boli to vzdelaní právnici, dôslední byrokrati, vedci, univerzitní profesori, teológovia, filozofi, ktorí existenciu bosoriek považovali za skutočnosť a vyhlásili ich prenasledovanie za nevyhnutné. Toto kolektívne besnenie je záhadou. Bola to prehnaná náboženská horlivosť?, alebo strach mužov s nevyspytateľnými ženskými vlastnosťami?( boli upaľovaní aj muži ).Aké temné stánky charakteru človeka tu vyšli na povrch? Tisíckrát položené otázky a predsa nikto neodpovie. Bol to hnev, alebo strach ? Hnevali sa vzdelaní na nevzdelaných? Bohatí na chudobných? Tak ako aj v minulosti tak aj dnes tvorili zákony ľudia pre ľudí.

Ale ako v minulosti tak aj dnes – tie zákony slúžili len pre blaho tých, čo písali a kreovali tieto zákony...

Osvietenský panovník Jozef II (Najstarší syn Márie Terézie. V roku 1764 bol korunovaný za rímsko-nemeckého kráľa. O rok neskôr sa stal cisárom a Mária Terézia ho určila za svojho spoluvládcu. Po jej smrti sa ponáhľal uskutočňovať reformy) ...zrušil nevoľníctvo a právnou reformou urobil všetkých svojich poddaných rovných pred zákonom.

Vydával dekrét za dekrétom, niektoré nechcela prijať šľachta, iné cirkev a ďalšie poddaní. Bol z dnešného pohľadu nadčasový. Bohužiaľ na sklonku svojho života odvolal skoro všetky svoje reformy. Ostalo chvalabohu zrušenie nevoľníctva a tolerančný patent. Pochybujem, že by to bol ešte niekto urobil. Veď posúďte sami nedalo by sa nevoľníctvo pokojne používať aj v demokratickom štáte?

Veď ako by ste nazvali húfne odchody ľudí za prácou? Viem, že to nie je nevoľníctvo, len som to k nemu prirovnala, ani nevoľníci nemali na výber. To čo sa deje v našom štáte sa dá prirovnať k sťahovaniu Húnov. Otec odíde - mama ostane. ( dosť často obaja rodičia odídu) Hlavu oddelia od krku a potom to má fungovať? Je to obyčajné rozbíjanie manželstiev a rodín. Bez rodiny to za veľa nestojí! Nátlak nie je dobrá motivácia. Keď idú do zahraničia mladí, bezdetní a priučia sa niečomu čo by prinieslo osoh jemu i svojej vlasti, tak nech idú. A bolo by fajn, keby sa po čase znova vrátili späť domov.

Čo sme sťahovavé vtáky? Tie lietajú za potravou a aj tým to prináša stres. ( vyjadrili sa ochranári prírody).

Vtáky majú aspoň ochranárov a čo ľudia? Kto nás ochráni pred stresom?

Kto predstiera, že chráni prírodu, väčšinou zabúda na to, že aj on je jej súčasťou!

Stres, alebo hnev? Robíme si ho sami?, alebo ho má na svedomí niekto iný? Je to pomalá smrť?, alebo rýchly adrenalín? Svedomie má ho každý?, alebo len mama, ktorá sa trápi čo dať jesť svojim deťom? Môžeme sa na to pozerať, alebo prižmurujeme oči? Nezamlčujte to čo treba povedať len preto, že by to mohlo niekoho zraniť!

Jedna moja kolegyňa v práci sa svojským spôsobom vyjadrila. „ za socializmu sa aspoň dalo odísť od muža tyrana, ale čo teraz, keď je žena závislá na mužovi? Vtedy pomohol štát, hneď ste si našli prácu a čistú ubytovňu. Čo na tom záleží, že v socializme bola umelo vytvorená práca? Veď teraz v demokratickom štáte je to tak isto, len v modrom.“ A mala pravdu!

Naše podvedomie zabúda len na vyriešené problémy!

Pochybnosti vám pomôžu správne sa rozhodnúť. Neskôr vám už len prekážajú!

Obrovské finančné prostriedky sa dávajú z UP na tzv. aktivačné činnosti, údajne aby sa ľudia naučili pracovným návykom. Tak sa zodvihnite od stola a choďte sa pozrieť, ako to vyzerá v praxi! Všetky inštitúcie sú „zahrnuté“ nezamestnanými ľuďmi, ktorí pracujú za príspevok od štátu. Samozrejme pracujú len 40 hodín týždenne, ale čo z toho majú? Pracovný návyk, alebo len ponižovanie?, aj keď sa to nezdá, vžite sa do kože „aktivačných!“

Nemajú nárok na daňový bonus pre deti, nemajú právo na dovolenku, nemajú právo, aby sa im odrobené mesiace zarátavali do dôchodku, nikdy nezapadnú k stálym zamestnancom, lebo tí ich berú len ako „ aktivačných“. Inštitúcie za to, že ich trpia ako prikovanú guľu na nohe („ každý hosť je tri dni dosť.“) dostávajú štedré finančné príspevky. Preplácajú im takmer všetko. Nebudem rozpisovať. Akým právom štát nahádzal všetkých nezamestnaných do jedného vreca?

Kto žije sebavedome, ten nemusí nikomu nič dokazovať?

Moja sestra povedala, že nezamestnaní sú vyciciavači štátu. A čo sú potom tí, rýchlo zbohatlíci, ktorí dlhujú na daniach a odvodoch miliardy korún (euro). A čo sú tí, čo nedajú zamestnancom výplaty aj pol roka? A čo sú tí, ktorí bohatnú na drogách atd... Iba veľmi málo skutočne bohatých ľudí zbohatlo tvrdou prácou. Cesta k bohatstvu totiž nevedie cez bohabojnosť a tvrdú prácu, ale cez dedičstvo a šťastie ( ak mám na mysli legálne cesty ). Doprajem boháčom ich bohatstvo, ale zaslúžia si ho práve tak ako výherca miliónovej lotérie. Vtipná paródia na UP

„ Chcete byť bohatí? Mať veľkú vilu, auto...?

....tak makajte! ....Váš úrad práce.“

Závisť - čo to je?

Mám pocit, že je to len imitácia hnevu. Chudobný závidí bohatému a naopak. Starý závidí mladému a naopak. Veď je to jedno stále je čo závidieť. Začína sa to peniazmi, šťastím, láskou, zdravím, vzdelaním a končí to pri akomkoľvek úspechu toho druhého. Z toho by sa dalo usúdiť, že keby nebolo závisti, ľudia by sa toľko nesnažili podobať sa tomu druhému. Má závisť za poslanie urobiť človeka nešťastným? A darí sa jej? Hovorí sa „ zdravý človek má tisíc prianí a chorý človek len to jediné byť zdravý.“

Tak sa tešme, že máme tých tisíc prianí, aby sme nemuseli mať len to jedno jediné prianie. Aké životné skúsenosti mali ľudia, ktorí určovali a hlásali, ktoré hriechy človeka sú smrteľné a ktoré nie? Mali toho na svedomí veľa?, alebo málo? Závisť- núti nás byť závislým. Veď aj samotná viera v Boha je závislosť! Závisť (závislosť) nás posúva vpred respektíve viac vzad vo vývoji.

Obžerstvo- čo to je?

Obžiera sa ten čo sa rád naje?, alebo ten, ktorý si užíva život do sýtosti bez obmedzenia? Príroda dala zvieratám do vienka živočíšny pud, aby vedeli kedy majú dosť. Prečo to nevie človek keď má rozum? Aký by bol človek, keby mu stačilo len to čo má na tanieri? Jednoducho povedané bol by to asi obmedzenec. A obmedzený človek potrebuje len „plný válov“. Obžiera sa bohatý?, alebo aj chudobný? Chudobný sa obžiera viac. Prečo?, lebo má „plné zuby“ chudoby! Staré židovské príslovie znie „chudobný človek je mŕtvy človek“ Je to naozaj tak?

Zbytočný blahobyt sa začína tým, že vám to, čo robíte a vlastníte, spôsobuje viac starostí než radostí!

Obžerstvo vyskúšali to na sebe navrhovatelia smrteľného hriechu? Mali plné, alebo prázdne brucho? Obžrali sa tak, že im bolo z toho zle?, alebo to posúdili podľa toho čo videli a počuli na iných ľuďoch?

Pretože, dnes keď politici predkladajú zákony a novely zákonov máloktorý z nich to má vyskúšané aj v praxi. Nelámu si hlavu nad tým, ako odborné výklady zákona fungujú v praxi. V obžerstve sa nebudem zaoberať jedlom, pitím, drogami... Je tu niečo čo nám tiež škodí a to s naším tichým súhlasom.

Bulvár- novodobé ohováranie ľudí. Škodoradosť ľudí, ktorí sa tým živia a dostávajú dobrú províziu. Čo na to záleží, že ublížia inému človeku hlavne, že to splní účel. Pritom redaktori prezieravo používajú slovíčko údajne. Aké jednoduché, však? Koľko škody to slovko narobí nad tým sa ľudia zamýšľajú málo. Najnovšie nás redaktori kŕmia samým nešťastím ľudí. ( vraždy, násilie, nešťastné udalosti) Denne plačúci ľudia. Aj to spĺňa svoj účel vzbudzuje to u ľudí ľútosť. Svojím spôsobom - Je to len obyčajné citové vydieranie!

Prežila som toho dosť, aby som pochopila, že na ľudskom nešťastí sa do sýtosti nažerú len ľudské hyeny. A ľudom, ktorých postihla tragédia z toho nemajú nič. Snívajme svoj sen o svojom živote, ale nezabúdajme. Raz príde deň, keď budeme musieť konať!

Študované novinárske hlavy, čím nás ešte budete kŕmiť okrem nešťastia iných ľudí? Je tu ešte jeden extrém! Už som presýtená narežírovaných úspechov „in“ ľudí. Falošnej skromnosti a pokory snobských celebrít mám plné zuby. Z reklám sa mi točí hlava. Človek sa bojí otvoriť už aj chladničku, aby sa v nej náhodou neobjavil jeden (a) najobsadzovanejších hercov a moderátorov. A to pritom sa nemusia ani namáhať všetci ich žerú. Aj charita má lepší jedálenský lístok. Určite nejedia každý deň to isté jedlo!

Máme tu množstvo propagačnej literatúry a relácií, kde erudovaní ľudia radia ako správne žiť, jesť, spať, usmievať sa, dýchať...Plno odborných fráz. Frázy a rady, ktoré ich dobre uživia až do dôchodku. Prečo mám z toho pocit, že vodu kážu víno pijú.

Charity a novodobé osvety tu vyspeli zo dňa na deň. Pomáhajú a pomáhajú a stále bez viditeľného výsledku. ( česť výnimkám ! )

Kto nie je schopný súcitu, ten je bezcitný? Pekné tvrdenie! Dotýka sa sŕdc a vyvoláva pocity viny. A nič neurobí ľudí takými poddajnými ako strach, že nebudú v očiach svojho okolia dobrým človekom.

A dovolím si   „ pritiahnuť za vlasy“ a opýtať sa , kto bude chcieť vládnuť ( bez urážky prosím! ) „Skrachovancom“, chorým, nešťastným, nespokojným ľuďom a ešte k tomu takým poddajným?, alebo o to ide?

Vládnuť kôpke nešťastia? Ľuďom, ktorí majú strach a svoj názor nepovedia na hlas, lebo už jednoducho nevládzu, lebo ich nikto nepočúva a nikto ich neberie vážne?

Akých ľudí, zaujíma a teší vládnuť takýmto s prepáčením „skrachovancom“? Odpoveď nechávam na vás.

Viera Grajciarová

0
Vytisknout
2507

Diskuse

Obsah vydání | 15. 12. 2014