Proste groteska - (nielen) na Slovensku

17. 5. 2016 / Igor Daniš

(o románe Máriusa Kopcsaya Asvabaždénie)

Slovenský spisovateľ Márius Kopcsay vydal na začiatku roka román Asvabaždénie s podtitulom geopolitická groteska. Kniha je datovaná v roku 2015, ale na trhu sa objavila až v tomto roku. Predstavovanie na verejnosti, krsty a čítačky začali v marci a trvajú až dodnes. Kopcsay je zavedený slovenský spisovateľ . Názvy jeho zbierky noviel Stratené roky alebo Zbytočný človek hovoria samé za seba. Je najznámejšou postavou, hridnom Mucha, čo evokujem známeho hrdinu románu Jozefa Cígera – Hronského Jozefa Maka. Jedná teda o človeka milión, malého, priemerného, obyčajného; človeka frustrovaného životom, bez naplnených ambícií a už bez snov žijúceho pod tlakom dennodenných patálií, problémov, strastí, neschopného sa presadiť, človeka bez rešpektu okolia, bezcieľne sa potulujúceho sa prázdnotou bytia. Celková skepsa a bezútešnosť nie sú podávané tragicky, ale groteskne, so svojráznym čiernym humorom. Vrcholom jeho tvorby a bol zatiaľ jeho román Mystifikátor vydaný ešte v roku 2007, prirovnávaný aj Kafkovým románom.

V románe Asvabaždénie Kopcsayova hlavná postava Marek Pokorný nesie ešte rysy jeho predchádzajúcich Kopcsayových protagonistov - nepodstatných, stratených, prehliadnuteľných a nevýznamných mužov, outsiderov, bez záujmu okolia, priateľov a žien. Pokorný nie je len už „človek trpiaci“, „človek pasívny“, ale „človek aktívny“. Podtitul geopolitická groteska ako aj ruský názov knihy trochu zavádza. Marketingovo môže pomenovanie románu zaujať viac na pultoch kníhkupectiev oko návštevníka, lenže o žiadnu geopolitickú rozpravu sa nejedná. Geopolitika je len podružnou, aktuálnou témou, na ktorej sa rozohráva smiešny, groteskný, „švejkovský“ život slovenskej spoločnosti. A pravdepodobne nepostihuje len našu spoločnosť, ale spoločnosť celej strednej Európy; a možnože celej Európy – stačí si len zameniť témy, paradigma zostane.

Napodiv Kopcsayova (v súčasnosti editora rubriky Názory a komentáre denníka Sme) najlepšie napísaná kniha, sršiaca humorom, absurditou, paradoxmi, presnými postrehmi zo spoločnosti, sa nedostal do súťaže o najlepšie prozaické dielo roka Anasoft litera. A aj kritici ju neprijali príliš nadšene. Vytýkajú autorovi, že neprekročil svoj tieň, neprekvapil , že mnoho motívov a charakteristík už poznáme z jeho predchádzajúcich diel. To nie je ale podstatou románu. Román svojou groteskou otvára bránu do našej spoločnosti, odkrýva nahotu našich životov, absurditu medziľudských vzťahov. Hneď pri prvých stránkach mi Asvabaždénie pripomenulo Dobrého vojaka Švejka. A nebolo to len zachytením (potenciálnej) vojnovej tematiky po 100 rokoch. Dej románu sa totiž odohráva v období od vypuknutia krízy na Ukrajine po imigračnú krízu v Európe (dej ohraničený jedným rokom autor už tiež použil). Pozorovateľsky talent spisovateľa sa tu prejavil v plnej sile, čo literárni kritici nepostrehli, alebo nechceli postrehnúť.

Dej románu začína prebudením Mareka Pokorného nadránom desivým hukotom. Najprv sa domnieva, že dorazili ruské tanky. Po chváli si uvedomuje, že to desivé kvílenie pochádza iba z jedného zdroja. Nakoniec zistí, že sa jedná o kosenie trávy na sídlisku. Je totiž už po šiestej hodine, teda konca nočného pokoja a každý si môže robiť čo chce. Máme predsa slobodu a každý je slobodný. Mám predsa svoje práva a každý nech sa stará o seba. Partnerka sa ho snaží utešiť, že u jej rodičov začali nedávno píliť cirkulárkou o pol siedmej ráno.

Výstižnejšie ako opisovať dej, je nechať citovať z neho (strany 9-11) : „Prosím vás, kto vám kázal kosiť v sobotu o šiestej ráno? Čo je to za nápad? Sypal zo seba Marek slová rozhorčenia, no muž so skučiacim netvorom v rukách reagoval na zurvalca s fotoaparátom iba ďalším stoickým zaklipkaním krátkozrakých očí. Komunikáciu prebral jeho územčistý, prihrbený kolega, obsluhujúci menej hlučnú a sofistikovanú techniku – hrable. Tretí člen jednotky sedel obďaleč na obrubníku a nehybne hľadel pred seba. Možno bezpečnostný technik alebo senior manažér.“ ... „Šák ked nám prikážu, šéfko, tak my mosíme robit,“ ozval sa konečne muž s hrabľami...“...“My máme svoje oné inštrukcie,“ .. „Mosíme plnit normu.“...To nemôžete v sobotu ráno kosiť niekde ďalej od domov, kde nie sú ľudia?“ ...“Všade sú ľudá, ... a potom šéfko, šak to robíme pre vás .“ ...“Rušíte celé sídlisko. veď sú tu rodiny s malými deťmi, ľudia po nočnej...“ ... „Nygdo sa nygdy nestažuval. ... Ale ked bude buriny do pása a budú alergie, potom sa na nás budú stažuvat šeci. A miestny úrad nás bude oné, popotahuvat. Ony rozkazujú, né my, šéfko, my len robíme, čo nám prikážu.“ „Dobre, napíšem na miestny úrad,“ uzavrel Marek diskusiu. „A viete, čo urobím já? Žmurkol naňho chlapík malým zlomyseľným očkom a prehrabol si zlepené mokré vlasy. „Keď to tu dokosíme, dám si čajíčka s rumíčkem.“

No partii ranných robotníkov to len tak neprešlo. Neskôr narazili na autoritu, ktorú treba rešpektovať (strana 44): „Vyjebanci skurvení, ešte raz mi budete s tou kosačkou hučať v sobotu ráno pod oknom, tak vám tú hadicu napchám do riti,“ ozval sa za Marekom ľudský hlas patriaci rozložitému chlapovi v rifliach po kolená, v červených značkových teniskách, bielom tričku a rukami tmavomodrými od tetovania, po ktorom neostal ani kúsok bielej pokožky. Bol to nepochybne muž typu Muž 1A – Sakses Biznis Turbulens.. Otváral dvere svojho čierneho tereňáka..“ Sofistikovanejšia verzia muža typu Muž 1A je Muž 2A – Emoušn Guru Ajdol.

Na fejsbúku alias knihoksichte sa Marek snaží viesť rozumnú diskusiu, ale v tejto „elektronickej krčme“ to samozrejme nejde. Každý má svoje presvedčenie, pozná pravdu, vie kto za všetkým stojí a ako sa to všetko skončí. Takže pokiaľ neviete, Solženicyn, Sacharov a Gorbačov boli americkí agenti a zapredanci, zradcovia Slovanstva, svetoobčania, podarilo sa im rozoštvať Slovanov medzi sebou a morálna obroda a spása prichádza z Ruska. Ďalší zase nariekajú za skončením belle epóque. Ale vykúpenie príde nastolením nového svetového poriadku Ruskom a Čínou.

A ako vieme na Slovensku panuje vzájomná ochota a úcta k cudzím ľuďom a ku klientom (strany 39): „Stálych zákazníkov by ste si mohli trochu všímať,“ pripomenul Marek žoviálne a nezáväzne, aby dáme nebolo vzniknuté napätie nepríjemné. ... „Ono je to tak,“ výhražne vypučil na Mareka svoje guľaté bruško čašník Satyr-Narcis? Kde-kto sa tu rozdrapuje, že je stály zákazník, tým nemyslím vás, pane, lenže každý hňup by chcel mať na stole čo najskôr tú svoju zasranú kávičku, nemyslím teraz vašu, a ja potom neviem, čo skôr, ktorého debila prv obslúžiť, čím pravdaže nemám na mysli vás.“

Zákazníci to nemajú ľahké ani v iných inštitúciách (strana 52): „Nemôžeme, musí prísť majiteľ osobne,“ sype zo seba vedúci slová presne tak, ako ho vyškolili na kurze marketingu a asertivity. „Takže môj 89-ročný otec sa sem musí trepať z Bratislavy, aby vám odovzdal túto istú škatuľu?“ hučí pani vysokoškolská pedagogička. „Jedine, že by ste chceli pokračovať vo využívaní služby paušál em mínus tristo nosorožec plus!“

Inou témou sú Marekove povinné komunikačné eskapády s mamičkou a s dôchodcami vôbec. Aj ako štyridsiatnik je pred mamičkou a dôchodcami (ujami a tetami) stále ten malý chlapec a oni múdri rodičia, ktorí všetko vedia. Mamičke vnútil jeden milý chlapec internet od telekomunikačnej spoločnosti Amplión, pričom ona už jeden má od Megafónu. Marek sa pokúsi túto zmluvu zrušiť (strany 57-58): „Akože, akože...“ zahuhle hlas. „Ta aľe mamička to bude mať s internetom plus dvadsať percent mínus zľav a dve evri a k tomu odklad osem mesiace, tó je veľmi výhodné.“...“Pozrite sa, pani by platila paušálu em ix mínus dvesto korytnačka paušál e mix mínus štyristo ondatra, ľenže totú ondatru vieme ponížiť o dva percentá.!.. „A bez internetu?“ „Dvadsať dve, ale bez internetu.“ Veď internet už má, nerozumiete? Nepotrebuje .“ Marekovi sa nakoniec podarí zmluvu zrušiť. Ale neskôr milý, prívetivý a dobrácky ujo Iľja pre mamičku internet objedná, aj keď už jeden má. Ten ujo Iľja taký dobrý a ten syn Marek taký neprajný, hovorí mamička. Nič pre ňu nechce vybaviť.

V zahraničí je nebezpečné žiť, zvlášť v Prahe, a pre vysokoškolákov (strana 132): „Hovorili v správach, že v Prahe nejaký človek pichá ľudí nožom. A ten tvoj Tomáš, keď tam tak chodí sám po uliciach...“ zamyslela sa ustarostene mamička. „Ako je týždeň dlhý ani esemesku, ani mail nenapíše, že mám sa dobre, som v poriadku, nikto ma nepichol nožom. On je úplne ako jeho matka.“

Ono to nikto nemá na Slovensku ľahké, ale obyčajný človek sa vie vynájsť a zachovať si svoju hrdosť, slobodu (strany 156-158): „ A začo ťa zjebal? Kvôli tomu buzerantovi, čo sa včera sťažoval na polievku?“ spýtal sa ho kolega Riči s nagelovaným chocholom na hlave. „Však som mu do nej potom fľusol, kch-kch-kch,“ zasmial sa Miňo chrchlavo. A nielen to Miňo bol v poslednom čase taký dôsledný, že každý jeden príbor, ktorý mal položiť na prestretý stôl, v kuchynskom zákulisí aspoň letmo oblizol. Keď ho zákazníci sekírovali, pľul im do piva aj do polievok, nepochybne by sa tešili, že toľko molekúl z neho, z Miňa Bystrianskeho, koluje po svete prostredníctvom hostí z ich pizzerie, keby pravdaže tušil, že nejakú molekuly vôbec existujú. „A tvoj brácho tiež robí v picérke?“ spýtal sa Miňa kolega Riči. „Imro? Picérka Chálo sa to volá. Popiči ďaleko na kopci je to, ale inak pohoda, pár ľudí za deň a on len účtuje prachy a berie tringelty,“ kýval modrou hlavou Miňo. „A má perfektnú jebačku za kolegyňu.“ „Aj s ňou niečo mal?“ vyzvedá Riči. ... „Poď sem, Rikinko,“ volala slečna v koženej bunde na svojho pitbula, ktorý naháňal malého jazvečíka. „Držte si ho slečna,“ napomenula majiteľku Rikinka dôchodkyňa. ... „Ts,“ odvetila slečna a pripla si Rikinka na pevný mohutný remeň. Rikinko mal cvokmi vybíjaný obojok a slečna zase bundu. „Piča stará, škatuľa vyjebaná,“ trúsila slová práve tak, ako jej Rikinko trúsil výkaly do letného trávnika, v ktorom poskakovali sivé vrany.“

Dej sa v podstate nekončí. Marekovi Pokorného po hádkach na fejsbúku hrozí aj nebezpečenstvo, ale nakoniec sa všetko vysvetlí a dopadne dobre. Totiž Marek je dobrý človek, a že nechápe, že v Rusku nevládnu iba peniaze, ale aj myšlienky, že Francúzsko a Británia nás už raz podviedli, že nechápe vôbec všetky súvislosti, že je obeťou protiruskej propagandy, že Rusko nepozná, lebo tam nikdy nebol - mal by tam , čo najskôr zavítať -, sa môže odpustiť, porozprávať aj na iné témy, vypomôcť si v iných oblastiach, veď sme predsa ľudia, veď Slovensko je tak krásna krajina, takí milí a dobrí ľudia na Slovensku žijú, možno by len nezaškodilo trochu prevychovať.

0
Vytisknout
2890

Diskuse

Obsah vydání | 19. 5. 2016