Pojem a znaky totalitarizmu
Pod pojmom totalitarizmus rozumieme politické usporiadanie
spoločnosti, ktoré je spájané predovšetkým s 20. storočím.
Lingvistický základ slova pochádza z latinčiny (totus / v
stredovekej latinčine totality / celý), neskôr bol tento výraz
bežnou súčasťou taliančiny. Mnoho vedcov sa snažilo nejakým spôsobom
uchopiť, definovať a stanoviť definíciu totalitarizmu. Sú to však
predovšetkým vedci zo Spojených štátov amerických, ktorí sa zamerali
na tento jav politického života. Z amerického výskumného prúdu,
snažiaceho sa do tej doby skôr neurčitý pojem definovať, sa za
zásadnú publikáciu považuje práca Carla Joachima Friedricha a
Zbigniewa Brzezinského. Títo politológovia pochádzajú z krajín,
ktoré mali konkrétnu skúsenosť s totalitnými režimami. Pri svojej
definícii totalitarizmu vychádzajú z charakteristických znakov
nacistického a komunistického režimu. Vo svojom diele Totalitná
diktatúra a autokracia (Totalitarian Dictatorship and Autocracy) z
polovice 50. rokov 20. storočia zhrnuli a definovali šesť hlavných
znakov totalitného režimu. Aby štát mohol byť považovaný za
totalitný, musí mať:
oficiálnu ideológiu, ktorú sú nútení prijať
všetci členovia spoločnosti, jedinú masovú politickú stranu
(väčšinou s jediným vodcom), monopol na kontrolu všetkých
prostriedkov ozbrojenej moci, úplnú kontrolu prostriedkov masovej
komunikácie a informačných zdrojov, systém fyzickej a
psychologickej kontroly spoločnosti prostredníctvom polície
využívajúcej prostriedky teroru, centrálne riadenie a kontrolu
ekonomiky.1 Giovanni Sartori tiež zostavil znaky
totalitarizmu. Sú to:
totálne rozšírenie a prenikanie moci
štátu, ideologizácia politiky v podobe politického náboženstva a
politické ovládnutie všetkého, vrátane človeka. Na rozdiel od
iných teoretikov sa však domnieva, že teror nie je nevyhnutný pre
totalitný režim. Považuje ho skôr za príklad patologického javu,
jeho častú prítomnosť v týchto režimoch však nespochybňuje. Podľa
Sartoriho totalitné režimy zostávajú režimami založenými na strachu,
ktoré pracujú s enormne vysokými sankciami a brutálnym potlačovaním
čohokoľvek, čo nemožno zvládnuť ideologickým presviedčaním.
2
Hannah Arendtová vo svojej práci zdôrazňovala predovšetkým
úlohu
ideológie a jej snahy získať si pod kontrolu úplne všetky úrovne
života jedinca i spoločnosti. Vládcovia sa totiž podľa nej
neusilujú len o ovládnutie politickej sféry, ale systematicky sa
usilujú o kontrolu súkromného života ľudí. Výsledkom je potom
premena človeka a jeho charakteru. Tento nový človek je úplne
podriadený štátu. Súčasťou totalitarizmu je nielen propaganda, ale
aj teror totalitnej vlády. Hannah Arendtová spomína dva
dôležité aspekty: 1. jedna politická strana na čele so zbožšteným
vodcom, ktorá je nositeľkou ideológie a teroru 2. masová spoločnosť,
ktorá umožňuje spomínané ovládnutie človeka a jeho premenu.
3
Za jedného z najvýznamnejších predstaviteľov výskumu
nedemokratických režimov sa považuje americký politológ španielskeho
pôvodu - Juan José Linz. Vo svojej práci vyšiel z už spomínaných
definícií Fridriecha a Brzezinského a na začiatku sedemdesiatych
rokov dvadsiateho storočia vymedzil tri podmienky, ktoré musia
spĺňať systémy, aby mohli byť považované za totalitné:
1.
nutnosť existencie jediného centra moci, 2. život spoločnosti je
úplne ovládaný ideológiou, pre ktorú je charakteristické, že sa
podľa nej dá vysvetliť každá situácia či problém. Posledným
predpokladom je politická mobilizácia prebiehajúca celou
spoločnosťou. Občania sú totiž nútení k aktívnej účasti na verejnom
živote. Mali by byť priamo zanietení pre plnenie spoločenských úloh,
aktívne zapojení do činnosti strany alebo iných masových
organizácií. Pasívna poslušnosť a apatia sú totalitnými vládcami
považované za nežiaduce a nechcené.
4 U všetkých vyššie
uvedených autorít je možné spozorovať, že každý z nich prišiel s
niečím novým, v niečom s ostatnými nesúhlasil alebo to odmietal. Ale
aj napriek tomu sa dá zhrnúť pár charakteristických rýs, ktoré sú
nevyhnutné na to, aby politický systém mohol byť nazývaný
totalitným. V danom systéme vždy musí existovať nejaká strana alebo
hnutie, ktoré je považované za centrum moci. Toto mocenské centrum
je nielen veliteľom ozbrojených síl, ale disponuje i informačným
monopolom. Totalitný režim sa stavia proti náboženstvám. Spoločnosť
je totiž podriadená ideológii, ktorá vysvetľuje ľudu všetku realitu
a ospravedlňuje prostriedky používané stranou alebo vodcom k
dosiahnutiu daného cieľa.
V ďalších častiach článku sú definované také dôležité body
totalitného režimu ako je totalitná ideológia, propaganda, vodcovský
princíp či vláda jednej strany a ňou ovládanej tajnej polície. V
závere sa autor na základe týchto bodov vyjadruje ku zaradeniu
komunistického režimu a píše:
Československý štát po roku 1948 obsahuje väčšinu základných
definičných znakov totalitarizmu (totalitná ideológia, vláda jednej
politickej strany, existencia a pôsobenie tajnej polície, totalitná
propaganda a ovládanie komunikačných / informačných prostriedkov,
centrálne riadené hospodárstvo, absolútna kontrola strany nad
armádou / ozbrojenými zložkami, politizácia justície / politické
procesy. Ideologický boj a agresívna komunistická ideologická kampaň
bola zreteľná najmä v oblasti kultúry, výtvarných umení, literárnej
kritiky a literatúry, ale tiež v jednotlivých spoločenských vedách.
Snaha o úplne ideologické ovládnutie spoločnosti a nadvládu nad
verejným politickým, vedeckým a umeleckým dianím bola zaisťovaná
sieťou straníckych a štátnych inštitúcií. V rámci straníckej
hierarchie pripadlo hlavné slovo vo všeobecných ideologických
otázkach ideologickým oddeleniam pri ústredných výboroch KSČ a KSS.
Komunistov viazal ideologický postulát o nutnosti monopolného
postavenia strany k vytvoreniu nimi vysnívaného usporiadania
spoločnosti. Bol vytvorený hierarchicky štruktúrovaný systém
vylučujúci relevantné autonómne mocenské centrá. Jediná vládnuca
politická strana ovládla vedenie jednotlivých orgánov / organizácií
a mohla ich účinne kontrolovať. Na vrchole mocenskej pyramídy stálo
vedenie strany, ústredný výbor, nepodliehajúci žiadnej forme
ústavnej kontroly. Po februári 1948 armádu a policajné zložky museli
opustiť ľudia politicky nespoľahliví. Zakrátko boli dôstojnícke
posty obsadené osobami lojálnymi ku KSČ. Štátna bezpečnosť, ktorá
mala okrem iného chrániť demokraticko-republikánsku štátnu formu.
Práve ona mala na svedomí väčšinu teroru páchaného režimom na
obyvateľstve. Medzi jej vyšetrovacie metódy patrilo používanie
operatívnej techniky, sledovanie, zastrašovanie, mučenie. Členovia
ľudových milícií museli prisahať vernosť strane, ich vrchným
veliteľom bol generálny tajomník KSČ. Pri prevrate plnili
zastrašujúcu úlohu, neskôr došlo k ich aktívnemu zapojeniu v rámci
represívnych zložiek štátu, keď sa podieľali na potláčaní
protispoločenských vystúpení. V Československu bola po vytvorení
režimu sprísnená cenzúra. Šírenie a vydávanie kníh bolo viazané na
súhlas Ústrednej edičnej rady podriadenej ministerstvu informácií a
osvety. V pozitívnom svetle boli propagované hospodárske úspechy,
„spravodlivosť“ spoločenského usporiadania, práca, strana, ZSSR.
Negatívna kampaň bola vedená proti kolaborantom s kapitalistickou
cudzinou, kulakom, duchovným a iným ideologickým nepriateľom režimu.
Komunistické predstavy o národnom hospodárstve boli pomerne
explicitne vyjadrené na úrovni ústavných zákonov. Ústava 9. mája
hovorila o centrálnej príkazovej ekonomike, o znárodnení nerastného
bohatstva a priemysle či o vlastníctve pôdy tými, ktorí na nej
pracujú. Úplne v rukách vedenia strany bola justícia a najmä priebeh
exponovaných politických procesov. Na základe vyššie uvedených
skutočností ostáva len konštatovať, že Československý štát po
februári 1948 spĺňa väčšinu definičných znakov totalitarizmu a
je
možné ho označiť ako totalitný.
Situácia je teda jasná. Aj komunistický režim v Československu
vyhovuje definičným bodom totalitného režimu. To, čo predviedol vo
svojom texte Jan Čulík, je zdôraznenie teroru ako kľúčového
parametra pre posúdenie totalitného režimu. V skutočnosti sa
totalitný režim často prejavuje terorom, ale prejavy teroru nie sú
pre totalitný režim nevyhnutné. To zistili napokon aj komunisti a
tak od teroru v podobe zabíjanie nevinných postupne upustili.
Neupustili však od vlády jednej strany, od svojej ideológie, od
absolútnej kontroly nad bezpečnostnými zložkami, atď, atď, ba práve
naopak: všetky tieto body posilňovali a spoločnosť ovládali vďaka
propagačnému monopolu ideologicky oveľa viac ako v prvých rokoch
svojej vlády.
Z uvedeného vyplýva, že posúdenie komunistického režimu ako
netotalitného je hrubým omylom ignorujúcim historické fakty. Takéto
ignorovanie historických faktov však nie je len omyl. Ak niekto
ospravedlňuje totalitný režim takýmto spôsobom, ak niekto ponúka
revíziu dejín takýmto spôsobom, tak chtiac či nechtiac otvorene
ospravedlňuje potláčanie práv a slobôd človeka nielen v minulosti,
ale je ho ochotný v mene nejakých "svätých cieľov" akceptovať aj v
budúcnosti.
Diskuse