Príležitosť

21. 3. 2020 / Jana Bryjová

čas čtení 3 minuty

Naši predkovia poctivo kráčali životom nesúc na ramenách ťažobu svojich osudov, my sa vznášame. Vznášame sa vo virtuálnom priestore. A hrozí nám že uletíme. Hrozí nám, že stratíme kontakt. Stratíme kontakt predovšetkým so sebou. Naše najintímnejšie súkromie sa stáva vecou verejnou. Sekunda za sekundou zaplavujeme svet banalitami nášho žitia. Vstupujeme na javiská a dožadujeme sa potlesku. Je to paradox doby. O to viac sa vypína jej absurdnosť v súčasnom svete zaplavenom smrteľným vírusom. Snímame, fotíme, zdieľame a lajkujeme. Zrkadlíme sa v očiach okolia. Potreba byť zrkadlený je charakteristickým atribútom dnešnej doby.

 

Zrkadlenie ako psychologický fenomén je  veľmi dôležitým podporným činiteľom v rannej fáze života dieťaťa. Je to podmienka ustanovenia stabilnej a pozitívnej identity a odohráva sa v rannom detstve. Ak ho dieťa nezažíva v dostatočnej miere, ak nemá dostatok rodičovskej pozornosti môže to narušiť jeho sebahodnotu v dospelom veku. Ak jej máme v detstve dostatok môžeme sa spoľahnúť v dospelosti na seba a nemusíme odvodzovať svoju hodnotu od podpory okolia. Stojíme takpovediac na vlastných nohách, máme kontakt so svojim centrom.

Ale čomu nás vyzývajú udalosti z posledných dní?

Náhle a bez varovania vtrhla do našich bezchybných životov porucha. Prichádza s tŕpkou príchuťou ohrozenia, obnažujúc našu zraniteľnosť a surovo odhaľujúc našu pominuteľnosť. Bolo tak príjemné nezaoberať sa ťaživými otázkami. Bolo tak bezpečné prežívať smrť na dištanc. Tak radi by sme sa nechali ukolísať ilúziou našej nesmrteľnosti . Tak radi by sme tú neblahú realitu zmazali kliknutím na pomyselný vypínač. Nemáme však na výber. Bez kompromisu a vyjednávania sa po nás chce, aby sme opustili javiská, verejné priestranstvá. Návrat domov to je to jediné bezpečné spočinutie .

Ak sa necháme osloviť symbolikou aktuálneho diania, nemôžeme prehliadnuť naliehavosť energie, ktorá sa valí všetkými kontinentmi rovnakým smerom a v rovnakom rytme. Kladieme si otázky. Kam nás to vedie? Utíchol hluk ulíc, mestá sa vyprázdnili , javiská zírajú prázdnotou. Reflektory sú vypnuté. Osameli sme, ale nie sme osamelí. Ešte stále čakáme na návody. Reči doby je ťažké rozumieť. Prihovára sa nám jazykom, ktorý nepoznáme.

Ako tomu všetkému porozumieť ? Ešte chvíľu potrvá kým si zoči – voči našej konečnosti uvedomíme, že žiaden návod nie je. Žiadnu na rýchlo ušitú všeobecne platnú radu od  verejnoprávnych / verejnoprázdnych/ médií nečakajme. Odpovedať si musíme sami. Až keď opustíme imitácie uvoľní sa priestor k prežívaniu našej autentickej identity.

Nájdeme v sebe odvahu vidieť veci bez prikrášlení ? Dokážeme opustiť  idealizované a jednostranné a zjednodušené koncepcie o živote / v zmysle keep smiling /? Pochopíme že nastal čas opustiť pozíciu neobmedzenej kontroly nad všetkým a zaradiť sa do kolobehu prírody? To ohrozenie, ktoré sa rozpína a zráža nás na kolená v sebe skrýva potenciál rastu. Pritakaním našej konečnosti a prijatím oprávneného strachu zo zániku – sa odhaľuje potenciál zmyslu . História nám dáva odpovede. V dobách najväčšieho existenčného ohrozenia vznikali tie najhodnotnejšie diela a najpozoruhodnejšie humánne hnutia... 

Od nepamäti hľadali ľudia odpovede na naliehavé otázky odchodom do samoty a ticha. Nemusíme odchádzať do púšte, stačí keď sa stíšime a vytvoríme v sebe priestor k stretnutiu sa -slovami Carla Gustava Junga - s najväčšou záhadou na svete, ktorou je človek sám.

1
Vytisknout
7818

Diskuse

Obsah vydání | 24. 3. 2020